2.deň Barborskej cesty (Sklené Teplice – Sv.Anton)

27.jún 2016

Deti od rána vykrúcali krky na všetky strany, strhávali sa pri každom lietadle a každú polhodinku predpovedali, že dnes určite bude pršať. Vystrašení zo včerajška pozorne sledovali oblohu a monitorovali možné úkryty.

V Repišti sme chceli kúpiť Horalky, alebo iné podobné tuky s cukrami, no v repištských potravinách sú ako v múzeu: v pondelok majú zavreté. Prvú zastávku sme si teda urobili až pri hrade Marcus, za Repišťom. V poli lovila čierna mačka a za plotom štekali psi. V kaplnke sme si prečítali legendu o sv. Barbore. Pre 6-7 ročné deti bola napísaná príliš zložito. Trochu som im ju upravila, zjednodušila, niečo vynechala. Nepovedali nič, len počúvali. Zdalo sa mi, že rozumejú. A akú hlavnú myšlienku si z legendy vzali? Keďže sv. Barbora ochraňuje okrem iného aj pred bleskom, určite to bola ona, čo nás včera ochránila a zachránila. A určite nás bude ochraňovať počas celej púte.

Pobrali sme sa ďalej. Čierna mačka sa naľakala a odbehla do lesa.

Po predošlých skúsenostiach z výletov do tejto oblasti sme vedeli, že psíci na Bartkovom majeri, okolo ktorého sme mali prechádzať, zvyknú vybehnúť až hore k chodníku a štekať na turistov. Preto sme vymysleli veľký plán: Budeme úplne ticho. Žiadne rozprávanie, ťukanie turistickými palicami, ani potkýnanie sa o kamene. A možno sa nám takto podarí prešmyknúť sa okolo majera bez toho, aby nás zvieratká začuli. Bolo bezvetrie, a to nám prialo. Možno nás nezacítia. Vynorili sme sa z lesa nad majerom a ticho sme kráčali po lúke. Psíci buď spali, alebo sme ich naozaj prekabátili, pretože ani jeden neštekol.

Adrenalínová chvíľka pominula. Slnko začalo svoju celodennú bitku s bielo-sivými mrakmi. Medzi kríkmi sa pásli ovce, kozy a kravy. Po okrajoch cesty kvitla materina dúška a ľubovník, rebríček a klince. Nad pokosenými lúkami sa bez pohybu vznášal dravec. Prežiarené kopce nás vítali medzi sebou. Hmyz bzučal v súznení s cikádami. Pohoda letná.

Pri Červenej Studni spadlo pár kvapiek, ale kým sme došli na Trojičné námestie v Banskej Štiavnici, už opäť pálilo slnko. V Informačnom centre sme dostali ďalšiu pečiatku a prezreli sme si ani nie 100 metrovú štôlňu Michal, ktorá sa nachádza v tej istej budove. Bolo to príjemné a (vzhľadom na to, že som úplne zabudla, že tam niečo také je) nečakané spestrenie a schladenie sa v sparnom doobedí.

Od skorého rána sme nejedli a boli sme všetci poriadne hladní. V pekárni sme si nakúpili výborné syrové slimáky a rožky, v potravinách sme zas kúpili jogurty a zjedli sme ich na schodoch Lesníckej školy v Botanickej záhrade.

Pred sebou, alebo skôr nad sebou, sme mali banskoštiavnicku kalváriu. Bolo čoraz teplejšie a dusnejšie. Navrhli sme deťom, že ak nechcú, nemusíme si zachádzku na kalváriu urobiť a miesto toho môžeme pokračovať ďalej po barboráckych vežičkách smerom na Anton. Upotená Zojka hneď pristala, ale Benjamínko povedal, že on by sa chcel ísť hore pozrieť. Tak sme šli…pretože tak to funguje. Nakoniec som bola rada. Veď hore je tak pekne! A výhľad na Štiavnicu je na nezaplatenie.

Schádzali sme pomaly dole a Benjamínko sa mi zveril, že je rád, že má takých rodičov, ktorí s nimi chodia po výletoch…a že ten čas, ktorý máme dovolenku venujeme práve im a tomu, aby sme vždy niekam šli a nesedíme len doma. Takéto jeho nečakané, priame vyznania si vždy veľmi cením.

Zastavili sme sa ešte na chvíľu v strednom kostole, poobdivovali fresky a keď sme vychádzali von, že pôjdeme ďalej, uvideli sme, že na kopec oproti nám prší. Po chvíli pozorovania sme zhodnotili, že dážď ide našim smerom a že veru chvíľu počkáme pekne pod strechou a uvidíme, či sa stočí, alebo pôjde na nás. Dážď sa nestočil a o chvíľu už pršalo na strechy Dolného kostola. O pár sekúnd na to už pršalo aj na dlažbu pred nami. Sedeli sme si na drevených schodoch, po ktorých vraj ľudia kedysi chodili po kolenách a tešili sme sa, ako nám to krásne vyšlo. Vypočítali sme si, že môže pršať hoci aj dve-tri hodiny a ešte stále stihneme prísť do Sv. Antona. Uvedomili sme si, že Beny nás vlastne zachránil: keby nepovedal, že sa chce ísť pozrieť hore na kalváriu a pokračovali by sme v ceste, boli by sme teraz niekde na lúkach a opäť by sme zmokli.

Našťastie prestalo pršať po necelej polhodine. Deti zatiaľ schrúmali lentilky a dopili vodu. Pobrali sme sa smerom na Anton. Po chvíli krútenia sa okolo Štiavnice sme ju konečne opustili a vykročili sme na úzku, poľnú asfaltku. Za nami ležalo už viac než 15 kilometrov a pomaly ale isto sme prestávali vládať. Prechádzali sme cez lúky a polia, okolo kráv, osamotených stromov a ďalších polí. Bolo to vlastne veľmi pekné, malebné takmer. Vždy keď sme sa obzreli, videli sme, ako ďaleko za nami už je Kalvária, až kým sme ju nakoniec úplne nestratili z dohľadu. Cesta sa vlnila cez malé kopčeky, prášila sa pod nohami a hriala v popoludňajšom slnku. Deti šli ťažko a čoraz pomalšie. Horúčava z nich vysávala všetku silu. Nad Sitnom sa začali zbierať sivé mračná a tie nás pohnali vpred.

Do Antona sme došli spotení, unavení a vďační. Kaštieľ s poľovníckym múzeom bol zavretý, pretože bol pondelok. Každý deň vraj bude otvorený až cez prázdniny a do tých chýbajú ešte tri dni. Na jednej strane nás to mrzelo, pretože sme deťom celý deň sľubovali múzeum kde je veľa zvieratiek. Nenapadlo mi, že v čase koncoročných výletov a začínajúcej sezóny budú dodržiavať pondelkové múzeové voľno. Moja chyba – mohla som sa pozrieť na internet. Na druhej strane sme boli aj radi, že tam nemusíme ísť, pretože sme toho mali dosť a tešili sme sa na sprchu, jedlo a sandále na nohách. V Ranči Nádej sme dostali všetko, čo sme potrebovali a ešte k tomu výbornú citronádu.

Keď deti zaspávali, povedali, že sa im dnešok veľmi páčil. Že bol krásny. A najkrajšia vraj bola tá posledná časť, keď sme išli cez polia. Nikdy by som neverila, že si aj takí utrmácaní budú uvedomovať tú krásu okolo seba.

Viac informácii nájdete na stránke Barborskej cesty: www.barborskacesta.com

Autor: tikaka