3. marec 2015

 

 

Skúsim teraz, po 7 mesiacoch na Islande a po 7 mesiacoch v organizácii Worldwide Friends (WF) zrekapitulovať a zhrnúť, vymenovať a spísať to dobré aj to horšie čo nás v tejto organizácii postretlo. Je to veľmi subjektívna výpoveď (samozrejme ) a verím, že mnohí dobrovoľníci by sa so mnou hádali. Naše názory a postoje k niektorým veciam boli do značnej miery ovplyvnené tým, že sme tu boli s deťmi a taktiež našim vekom. Vekový priemer dobrovoľníkov je 22-23 rokov a všetko je nastavené tak, aby sa táto veková kategória cítila dobre. My sme sa niekedy len chytali za hlavu 🙂 .

 

 

 

Najprv vám porozprávam o tom, čo nás na organizácii WF ustavične hnevalo a rozčuľovalo, čo nám bralo energiu a čo sme nedokázali pochopiť:

 

Vedenie

WF má iba jedného šéfa a jedného podšéfa. To je príliš málo, keď si uvedomíme, že za rok organizujú okolo 100-vky pracovných táborov roztrúsených po celom ostrove. Každý projekt potrebuje určité materiálne zabezpečenie, viaže sa k nemu potreba organizovať logistiku, stravovanie dobrovoľníkov, príprava obsahovej náplne, priraďovanie vedúcich a veľa iných drobností. Povedzme si na rovinu: nezvládajú to. Všetko neustále viazne. Nie je dosť materiálu, neustále sa mešká, ľudia nemajú prácu, vedúci nie sú informovaní o zmenách. Vedúci nie sú dobre vyškolení a pripravení na svoju úlohu, pretože nikto na školenie nemá čas. Šéf často nedvíha telefón, neodpisuje na e-maily, sms-ky si ani nečíta. Je nemožné dopátrať sa správnych a pravdivých informácií, je nemožné dostať včas všetko čo na tábor potrebujeme. To nie je iba problém Farmy, ale aj iných stredísk. V Stöđvarfjörđure bol problém podobný, ibaže v oveľa menšej a znesiteľnejšej miere.

Vo finále to znamená napríklad to, že máte 8 až 15 nadšených, usilovných a na robotu pripravených ľudí, ktorí by si vďačne odpracovali svojich 5 až 7 hodín denne. A vy, namiesto toho aby ste im každé ráno rozdelili prácu, si ich posadíte a poviete im, že dnes znova prácu nemáme, pretože šéf opäť nedodal čo sľúbil. Znamená to, že si naštudujete a načítate ako treba robiť, stavať, zmontovať, a pripraviť všetko, čo si šéf vysníval, ste motivovaní a nabudení, tešíte sa, že si to vyskúšate a že to zvládnete, a nakoniec z toho nič nie je, pretože šéf kašle na vaše opakované žiadosti o materiál a náradie.

 

Vedúci

Vedúci táborov sú zväčša študenti vysokých škôl bez akýchkoľvek predošlých skúseností s prácou s ľuďmi. Mnohí nevedia poriadne anglicky. Neprechádzajú žiadnym výberovým konaním, ani jazykovými testami. Prídu do WF s vidinou lacnej dovolenky a nekončiacej zábavy. Niekedy im trvá zopár týždňov, kým začnú chápať, že sú tu pre druhých. Niektorí to nepochopia nikdy. Ako som už písala pred chvíľou, nikto ich poriadne nevyškolí. Školenie síce majú, ale je to len fraška s množstvom hier a prázdnych rečí. Nedostanú žiadne praktické informácie o medzikultúrnych rozdieloch, o vedení „domácnosti“ s veľkým počtom ľudí, o vedení skupiny dospelých ľudí, o skupinovej psychológii, o riešení konfliktných situácií, prípadne o tom, ako im predchádzať. Nepovedia im nič. A potom to tak aj vyzerá. Vedúci sa veľa krát správajú tak, akoby sami potrebovali mať nad sebou dozor. S takými ľuďmi sa ťažko spolupracuje a komunikuje.

Napriek takmer neexistujúcej vstupnej snahe poriadne vedúcich vyškoliť a nulovej snahe ich priebežne monitorovať a podporovať, nájde sa tu veľa schopných a šikovných ľudí, na ktorých je počuť zo všetkých strán len to najlepšie. To sú ale všetko ľudia s predošlými skúsenosťami s podobnou prácou, alebo ľudia s prirodzeným talentom a citom pre vec.

 

Neľudské

Niekedy sme mali pocit, že vedenie WF nevníma dobrovoľníkov ako ľudské bytosti s ľudskými potrebami. Tak isto sme mali pocit, že sa k nim niekedy správali neúctivo. Boli schopní ubytovať 17 dobrovoľníkov v priestore pre 9 ľudí. Boli schopní poslať ľudí so všetkou batožinou uprostred zimy do susedného fjordu autobusmi, miesto toho, aby pre nich poslali prenajaté auto. Boli schopní ubytovať 40 ľudí v dome s jedným záchodom. Boli schopní od nich pýtať peniaze za niečo, čo podľa nás malo byť zadarmo. Boli schopní poslať ľudí na exkurziu (za ktorú si dobrovoľníci zaplatili!), bez hocakého sprievodu, ktorý by im aspoň trochu porozprával o miestach kde idú, ktorý by dozrel na to, aby sa nestratili a aby mali pekný zážitok. Boli schopní nechať ich čakať niekoľko hodín bez vysvetlenia alebo ospravedlnenia. Permanentne ignorujú kultúrne špecifiká niektorých národností a ubytujú mužov a ženy v jednej miestnosti, alebo skupine pridelia vedúcu – ženu, ktorá je navyše oveľa mladšia než účastníci kempu.

Či sa dobrovoľníci sťažovali? Ani nie. Ako som už spomínala, chodia sem prevažne veľmi mladí ľudia, ktorí sa boja alebo hanbia sťažovať na takéto zaobchádzanie. Niektorým to vlastne ani veľmi nevadí. Ozývajú sa len tridsiatnici a štyridsiatnici, ktorí sa tu občas vyskytnú. Tí sú potom vedením považovaní za “problémových“ a šéf nás ľutuje, že to s nimi máme ťažké. Zvláštny prístup, však?

 

Informačné materiály

Mnohí dobrovoľníci prichádzali úplne a totálne nepripravení na život v skupine a prácu na projekte. Nevedeli sa o seba postarať. Nevedeli spolupracovať. Nechápali, že sa musia spravodlivým dielom podieľať na chode dňa, pretože nie sú na all inclusive dovolenke. Nechápali, že keď sa ide pracovať, tak sa pracuje, čo znamená: som pripravený načas, nedávam si kávičku každú polhodinu, nekecám s najbližšie stojacim človekom o hlúpostiach, nehladím zamyslene do diaľky s kladivom v ruke, snažím sa robiť svoju prácu efektívne a poriadne a dbám na bezpečnosť svoju a aj všetkých okolo mňa.

Tento stav bol z veľkej časti zapríčinený nedostatočnou informovanosťou pred príletom na Island. V informačných materiáloch, ktoré sa dobrovoľníkom posielajú sa nepíše nič o tom, že si budú musieť robiť raňajky sami, a že budú musieť niekoľkokrát variť pre veľkú skupinu ľudí. Nepíše sa tam nič o tom, že si budú musieť pečivo aj koláče (ak ich chcú jesť) piecť sami. Nepíše sa nič o tom, že od nich bude vyžadované, aby si vždy po sebe poutierali a očistili tú pohromu, ktorú po sebe v kúpeľni zanechajú. Nepíše sa tam o tom, že my za nich nebudeme prať ich veci. Nepíše sa tam ani to, že chlapci aj dievčatá budú spať v jednej veľkej izbe. Ani to im nepovedia, že si nebudú môcť vyberať, čo chcú na obed a na večeru, ale budú jesť to, čo sa navarí. Nezdôrazňuje sa, že bude veľakrát potrebné pracovať vonku a to za takmer každého počasia. V materiáloch sa taktiež nešpecifikuje typ práce, čo často vedie k tomu, že ľudia si vyberú projekt nevhodný pre nich (A tak skončia plachí ľudia na edukatívnych projektoch a nešikovní ľudia na renovačných projektoch.). Nepíše sa tam o tom, že ak chcú z toho niečo mať, musia vedieť povedať aj viac než len “Yes“, “No“ a “Good morning“.

Čo sa tam teda píše? Veľa povrchných a všeobecných viet, ktoré sa dajú interpretovať kadejako. Potom sa nemôžeme čudovať, keď sa dobrovoľníci čudujú… a štorcujú.

 

 

 

Poďme teraz k tomu dobrému a peknému, k tomu čo nás príjemne prekvapilo a naozaj potešilo:

 

Maličké a tiché

„No, je to tu pekné, ale keby som tu mala ostať ešte o týždeň dlhšie, tak by som sa zbláznila. Veď tu nie sú žiadni ľudia!!! A všade len tráva a kopce a skaly!!! To je hrozné!!!“ Takéto a podobné vyznania sme často počúvali v Stöđvarfjörđure od našich dobrovoľníkov, ktorí prišli z väčších miest. Ľudia veľa ráz ťažko znášali absolútny pokoj, ktorý vládol vo fjorde väčšinu dňa a túžili po nočnom živote a aspoň maličkom nákupnom centre.

Tu, na Farme zas dobrovoľníci utekajú na víkend do Reykjavíku. Aj keď z Farmy vidíme posledné domy veľkomesta, okolo nás sú len polia, kopce, rieka, lesík a o kilometer ďalej farma s koňmi. Nechodí sem autobus ani poštár. Možnosti pre voľnočasové aktivity sú veľmi obmedzené. Hlavne v zime. Jediná zábava ktorú tu máme je tá, ktorú si sami urobíme.

Náš šéf je asi čarodejník a vidí nám do duše. Ako inak by mohol vedieť, že presne takéto miesta potrebujeme k tomu, aby sme boli šťastní. Takéto izolované, opustené, tiché a pokojné. Také, kde sa dá dotýkať vody tečúcej cez kamene, stáť v tráve a nepočuť že existujú autá, kde sa nemusíme báť pustiť deti samé von, kde lietajú kŕdle vtákov, kde musíme zakloniť hlavu ak sa chceme pozrieť na obzor.

 

Kultúra

Organizácia WF je v prvom rade dobrovoľnícka organizácia, ktorá organizuje pracovné tábory s environmentálnym zameraním. Tak sa aspoň prezentujú na svojej internetovej stránke. Pravda je ale taká, že viac než o prácu im ide o medzikultúrnu výmenu. Pre nášho šéfa je veľmi dôležité, koľko rôznych kultúr sa na táboroch stretne. Vždy nám vie na počkanie povedať, z koľkých krajín a koľkých kontinentov boli dobrovoľníci na tom ktorom tábore.

A áno, je to dôležitý prvok táborov. Vidíme to na sebe, vidíme to na iných. Kórejci sa stretávajú s Japoncami, Angličania s Francúzmi, Nemci s Rusmi, Mexičania s Američanmi a všetci spoločne žijú, jedia, pracujú a hrajú sa; a všetci spoločne mažú, búrajú a odstraňujú všetky tie predsudky a históriou podmienené nenávisti, od predošlých generácií naučené nevraživosti a nevysvetliteľnú nedôveru. Mladí ľudia prehodnocujú svoje postoje k iným kultúram a národnostiam, učia sa tolerovať inakosť a rozumieť veciam, na ktorých sa predtým smiali. Zrazu si uvedomia vlastný šovinizmus. Uvedomia si, že všetci sme ľudia, a že sme si rovní a že nemáme právo myslieť si niečo iné. Je to veľmi užitočná skúsenosť.

Naučili sme sa, že Kórejci pri jedle mliaskajú, Islanďania si nefúkajú nos, Mexičania si ohrievajú vodu na čaj v mikrovlnke, Francúzi jedia chlieb ku každému jedlu, Japonci ani nemuknú a budú pracovať aj keby od únavy padali a ruky by im odmŕzali, priateľský Taliansky rozhovor vyzerá ako hádka, ľudia z Malty sa tvária nepriateľsky aj keď proti vám nič nemajú, a ľudia všetkých národností nadávajú na svojich spolukrajanov z hlavného mesta a považujú ich za nafúkaných, nevychovaných snobov 🙂 .

 

Angličtina

Každý dobrovoľník, ktorý sem príde má možnosť zlepšiť sa v angličtine. Najmä ak má to šťastie, že v skupine nie je nikto z tej istej krajiny a neostáva mu nič iné než komunikovať po anglicky. Dva týždne angličtiny od rána do večera niekedy spôsobia to, že sa ľuďom po anglicky aj sníva. Pre väčšinu dobrovoľníkov je to prvá príležitosť vyskúšať si jazyk v každodennom používaní, v jednoduchých rozhovoroch.

Aj my sme anglické prostredie ocenili: Mirko a ja sme nevypadli z toho, čo nás živí a deti sa tak zlepšili, že by som nikdy nebola povedala, že sa to dá. Obaja sú teraz schopní viesť jednoduché rozhovory o všetkom možnom, odpovedať na takmer všetko a vždy rozumejú dosť na to, aby sa orientovali v tom, čo sa deje a čo sa bude diať.

 

Island

Keď sme s milovanými ľuďmi, je v podstate jedno, kde sme. Ale predsa, sme radi, že sme sa dostali práve na Island. Túto krajinu sme pôvodne nemali v pláne a len náhoda spôsobila, že sme sa sem nakoniec dostali. Island je nádherný. Je očarujúci. Je rozprávkový. ALE človek potrebuje čas na to, aby ho spoznal. Je to ako s ľuďmi: ľudí si tiež zväčša neobľúbime hneď ako ich stretneme. Potrebujeme čas na to, aby sme ich spoznali a našli ich vnútorný pôvab, objavili všetky ich rozmery, pochopili ich, naučili sa vidieť a vnímať všetky ich odtiene a zvláštnosti. Island je taký – viacvrstvový, v celej svojej priamočiarej kráse. Až pochodíte všetky turistami preplnené miesta, urobíte si fotky pri všetkých známych vodopádoch a ľadovcoch, ostane vám priestor pozrieť sa na Island inak. Ostane vám čas na to, aby ste si všimli menšie a oveľa krajšie vodopády, drsnú krajinu, sivý oceán, pokojných ľudí, odolné stromy, letargické ovce, divé labute, ohľaduplných šoférov, priateľských autobusárov, čudné pouličné umenie, vôňu ľadu, chlpaté kone, ostré skaly, výbornú islandskú zeleninu a naozaj čistú vodu.

 

 

Fungovanie v organizácii má výhody aj nevýhody, prináša dobré aj zlé. Ako vlastne všetko na svete. Čím je organizácia väčšia, tým je to komplikovanejšie. Nie sme naivní a od začiatku sme vedeli, že nebude všetko len krásne, ružové a dokonalé. Sme nesmierne vďační, že nám dali šancu sem prísť a stať sa súčasťou napĺňania krásnej myšlienky rovnosti medzi ľuďmi a potreby ochrany životného prostredia. Aj napriek tomu, že sme rodina s dvomi malými deťmi.

 

 

 

Autor: tikaka