11. február 2018
V Kláštore pod Znievom bolo založené prvé slovenské katolícke gymnázium. Túto pre bežný život úplne nepodstatnú informáciu mám vrytú do pamäte, rovnako ako rok založenia Matice Slovenskej a koncovky chemických zlúčenín podľa oxidačného čísla. Vždy keď sem ideme, spomeniem si na to a je mi z toho trochu smutno – že sa im v škole podarilo natlačiť do nás takéto nedôležitosti, miesto toho, aby nás naučili poskytovať prvú pomoc alebo sa orientovať v mape alebo chápať politiku štátu v ktorom žijeme. Snáď sa raz systém zmení správnym smerom.
Od cintorína v Kláštore pod Znievom sme sa vybrali po zelenej značke smerom k druhej najvyššie položenej zrúcanine na Slovensku. Hneď na začiatku sme na chvíľu odbočili zo značky a prešli sme si kalváriu. Nepatrná zachádzka sa určite oplatí a od horného kostolíka sa dokonca ani netreba vrátiť späť – stačí prejsť západnou bráničkou, zbehnúť z briežka a ocitneme sa späť na značke. Kostolík sa momentálne rekonštruuje, takže o pár mesiacov bude kalvária ešte krajšia než pred tým…ak je to vôbec možné.
Výlet na hrad je kratučký, je to skôr taká prechádzka. Po úvodných metroch cez borovicový les sme začali stúpať. Stúpanie je mierne, ale skončí až na samom vrchu. Po ceste sme stretli kaplnku sv. Margity Uhorskej. Pekné, lesné pútnické miesto porozpráva príbeh mladej rehoľníčky a dovolí zastaviť sa. Odtiaľ je to už len chvíľa k jaskyni pod hradom a samotnému hradu. Hrad je už takmer rozpadnutý, zachovalo sa z neho len málo. Podľa informačnej tabule medzi hradbami bol hrad kedysi oveľa väčší, mal viac častí a bol rozťahaný po celom hradnom vŕšku. Dnes sa musíme uspokojiť s tým, čo ostalo. Zelená značka obchádza hrad a vedie ďalej, až na vrch Zniev. Tu sa musíme otočiť a vrátiť sa tou istou cestou späť.
Kým mi dych stačil, porozprávala som deťom legendu viažucu sa k hradu: Kráľ Belo IV utekal pred Turkami a uchýlil sa aj so svojim vojskom práve do Znievskeho hradu. Tatári hrad obkľúčili a začali ho obliehať. Kráľ s vojakmi a obyvateľmi hradu sa rozhodli nepoddať, no pomaly sa im míňali zásoby. Keď už od hladu nedokázali stáť na nohách, objavil sa na hrade sedliak s plným košom rakov a dvomi pečenými prasiatkami. Prišiel tajnou chodbou z dediny pod hradom. Predstúpil pred kráľa a povedal: „Jedno prasiatko a raky zjedz ty so svojimi vojakmi, kráľ. Druhé hoď cez múr na Tatárov.“ Kráľovi sa nápad zapáčil a urobil tak, ako sedliak povedal. Tatársky vodca sa začudoval a pomyslel si, že musia byť na hrade poriadne zásobení pochúťkami, keď pečené prasa len tak vyhodili. Prešla ho chuť čakať, kým kráľa a obyvateľov hradu vyhladuje. Zbalil tábor a odtiahol so svojimi bojovníkmi preč. Kráľ Belo IV sa odvďačil múdremu sedliakovi: Dal mu veľa pozemkov, povýšil ho do zemianskeho stavu a dal mu meno Rakovský.
| Ako sa tam dostať: |
| Kláštor pod Znievom sa nachádza severne od Turčianskych Teplíc a južne od Martina. Medzi týmito dvomi mestami je veľa malých dediniek a ciest, takže je dobré pozrieť si poriadne mapu alebo použiť GPS. Parkovať sa dá pri cintoríne – stačí sledovať zelenú značku z centra obce: odbočíme vľavo pri pohostinstve a o 100 metrov ďalej zaparkujeme pri dome smútku. |
| Prístupnosť/náročnosť/terén: |
| Trasa má dĺžku asi 8 kilometrov. Prevýšenie je približne 480 m. Dospelý človek prejde trasu za 2 hodiny a 40 minút. Celý čas ideme po zelenej turistickej značke. Začneme pri cintoríne. Prejdeme popri múre cintorína. Pred nami je vŕšok Kalvárie. Zelená značka ho obchádza sprava, ale môžeme si urobiť zachádzku, odpojiť sa od značky a vyjsť na kalváriu. Od kostolíka potom zbehneme bráničkou na opačnej strane „nádvoria“ a v malom sedielku sa opäť pripojíme k značke.
Celý čas ideme lesom a viac-menej rovnomerne stúpame. Trasa je dobre značená a ľahko schodná. S výnimkou dvoch mierne náročných, strmších úsekov pomedzi skaly sa na hrad bez najmenších problémov dostane aj malé dieťa. Na jednom z úsekov sú staré pomocné laná, tie však nie sú nevyhnutné. |
| Pre deti: |
| Jaskyňa, kalvária, kaplnka v lese, zrúcanina hradu, výhľady zo Znieva. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
