6. júl 2012
Nebolo vždy len dobre. Ani deti neboli vždy super poslušné. Ani počasie s nami nespolupracovalo každý deň. Pripálila som 2 litre krupičnej kaše v hliníkovom hrnci. Benjamín skočil z preliezky a narazil si nohu tak, že sme si mysleli, že ideme domov a do nemocnice. V jednom z kempov nám 100 metrov od stanu hrala dychovka do polnoci (našťastie len raz). Inde sme zas každé ráno naháňali armádu ucholakov čo nám cez noc pozaliezala do topánok, uterákov, medzi misky a všade kde sa dalo. Zlomili sme anténu na aute, keď sme sa snažili dostať popod nízke, tuhé jabloňové konáre. Pollitrový marhuľový jogurt nám praskol v ruksaku, rozlial sa a oblepil všetko okolo. Boli chvíle, keď sme už nevládali odpovedať na 47 otázok za minútu, ktoré naše deti dokážu spoločnými silami vyprodukovať bez mihnutia oka. Opäť ma prekvapilo, že všetko trvá 2-3 krát dlhšie: varenie, umývanie riadu, pranie, osobná hygiena…
Ale to všetko sú len také nepodstatné, drobné maličkosti, ktoré iba minimálne, ak vôbec, narušili celkový zážitok. Pretože to bol zážitok! Museli by nás veľmi presviedčať, aby sme trávili dovolenku inak, ako takto. A museli by byť veľmi presvedčiví, aby sme na to nakoniec pristali. Prvý krát v živote som sa po výlete netešila domov. Ani trošíčku.
A čo na to deti?
Nesťažovali sa. Nemali kedy.
16 dní boli bez hračiek.
Stravovali sa nepravidelne a jednostranne. V podstate boli na ovocí, zelenine, bielom jogurte, pečive a cestovinách. Stále dookola. Nechápem, ako to zvládli. Mne už by to liezlo ušami.
Spali nepravidelne a relatívne málo. Keď Únava zavelila a Príležitosť dovolila.
Vetu „Deti prosím vás buďte aspoň na chvíľu ticho!“ od nás počuli častejšie ako „Dobré ráno!“.
Jedli špinavými rukami.
Občas spali s neumytými zubami.
Tuším sme ich za ten čas zo dvakrát poriadne učesali.
Často im bola zima.
Zojku sme používali ako hlavnú vyhadzovačku ucholakov. Chytila tie zvieratká do svojich malých prstíkov, takmer ich rozpolila nechtami a so slovami „Noo, choďte pekne do trávičky moje zlaté!“ ich vyhadzovala pred stan do trávy. Neviem, či to ešte rozchodili.
Trvalo im asi tri dni, kým pochopili, že „ideme domov“ znamená „ideme na miesto, kde dnes spíme“.
Potom sme sa predposledný deň sprchovali a Zoja sa ma spýtala: „Kam ideme zajtra?“
„Zajtra ideme na Kalváriu,“ hovorím jej.
„A potom?“
„Potom ideme domov,“ povedala som. Chvíľu bola ticho.
„Kam domov? Do ďalšieho kempu?“ spýtala sa napokon.
„Nie. Domov do Žiaru. Tam, kde bývame. Kde máš svoju postieľku. Kde sú naše andulky. Tam domov.“ Znova ostala ticho a rozmýšľala. Po chvíli jej to došlo:
„Tam, kde sú tie sivé schody?“
„Tam.“
„Tam, kde býva aj babka a dedo a babka?“
„Presne tam.“
„Tam, kde spinkáme s Benynkom?“
„Áno.“
„Aha…“ A o pár sekúnd: „Ale ja nechcem ísť domov!!! Ja chcem ísť do ďalšieho kempu!“
Takže asi sa im páčilo. Uvidíme, či to bude taká zábava aj budúci rok. Na pláne máme západ našej peknej malej krajiny. Už teraz sa teším.
Celú našu cestu po strednom Slovensku si môžete pozrieť na mape.
Autor: tikaka
