20. august 2012
Z domu sme vyrážali o piatej ráno. To nie je nič výnimočné – taký štandardný čas, keď sa ide do hôr. Mali sme namierené do Magurky, do dedinky vzdialenej necelé dve hodiny cesty autom. Tešili sme sa, že o siedmej už budeme v kopci a tá strašná horúčava, ktorú na ten deň hlásili nás zastihne až na hrebeni. Siedma hodina prišla a my sme stále sedeli v aute. Potom prišla ôsma hodina a my sme ešte stále sedeli v aute. O pol deviatej bol stav nezmenený – stále v aute. Ale predsa len nejaká zmena: vymotali sme sa z horských ciest plných dier a konečne sme vedeli kde sme, kam ideme a kde je tá záhadná Magurka. Na mape niekedy cesta vyzerá byť taká priama! Ako veľmi potom prekvapí, keď nie je! Deti napodiv sedeli ticho a čakali, čo bude. Štyri hodiny bez prestávky v aute s nimi ani nepohli. Začínam mať pocit, že ich nič nezlomí.
Na holiach
O deviatej sme opustili auto zaparkované povyše Magurky a vydali sme sa po chodníku, hore cez les. Deti zaspali v šatkách. Bolo už riadne teplo, a išlo sa ťažko. Les postupne redol a stromy boli čoraz nižšie. V tráve rástli oranžové muchotrávky. Dotieravé muchy sa nám lepili o spotenú pokožku. Po hodine stúpania sme vyšli z lesa do malebnosti, za ktorou sme prišli – neskoré leto a začínajúca jeseň, pekne vedľa seba, so vzájomne prepletenými prstami na oboch rukách.
Deti už nespali. Kráčali sme nenáhlivo k hrebeňu a zbierali sme brusnice okolo chodníka. Hrebeň bol nad nami a zdalo sa mi, že pred nami uteká: my krok, on dva kroky. Bola to pre mňa nekonečná cesta. Za nami sa objavilo zopár ľudí, ktorí nás pomaly dobiehali. Nakoniec nás dobehli až hore v sedle a vydali sa smerom k Chopku.
Prejdem až na kraj sveta!
Po prestávke sme vykročili smerom na Latiborskú hoľu. Detičky sa zastavovali každých pár metrov a zbierali brusnice. Museli sme ich zrušiť, inak by sme sa nikam nedostali. Sľúbili sme im, že budeme znova trhať za tamtým kopcom, čo je pred nami. Nepomohli sme si veľmi – začali zbierať lienky, ktorých tam bolo neúrekom: zobrať do dlane, vystrčiť prst, počkať až chrobáčik vylezie na špičku prsta a odletí, potom ho naháňať alebo si nájsť iného a všetko od znova… Napokon sme ich presvedčili, že treba ísť. A tak sme striedavo išli, sedeli, trhali brusnice a čakali až lienka odletí z prsta. Na oblohe ani mráčika, len slnko sa už skláňalo.
Deti zahlásili, že sú unavené. Znova sme si ich uviazali do šatky a ony okamžite zaspali. O chvíľu sme došli do sedla Zámostskej hole a stočili sme sa na žltú značku späť do Magurky. Najprv sme prechádzali cez trávnaté úbočie, na ktorom rástlo horcov ako púpavy u nás pred domom, neskôr sme vošli do lesa. Dole sme zbehli za hodinku.
Brusnice
Pekný výlet. Skutočne pekný. Ale jedno poučenie z toho máme: rešpektuj svoj biorytmus a biorytmus svojich detí. Keď je raz niekto zvyknutý začínať deň o 6stej, nenúť ho začínať ho o tri hodiny neskôr. Keď je raz dieťa zvyknuté, že o 11-stej ide spať, nemysli si, že to oklameš, keď ho donútiš spať skôr. Keď má raz niekto výkonnosť a pozornosť najlepšiu ráno, nečakaj od neho zázraky na poludnie. Jasné, že sa nič vážne nestane. Jasné, že všetci prežijú. Ale k šťastiu a celkovej pohode to nepridá.
| Ako sa tam dostať: |
| Ak ideme od Zvolena, tak prejdeme Banskú Bystricu, Donovaly a v Liptovskej osade zabočíme doprava na Liptovskú Lúžnu. Liptovská Lúžna je dlhá predlhá dedina, ale nakoniec sa dostaneme na jej koniec. Pokračujeme ďalej po ceste. Prejdeme okolo odbočky do ľava, na Železnô (kde je vjazd zakázaný) a pokračujeme ešte chvíľu po ceste, ktorej stav sa pomaly ale isto zhoršuje. O chvíľu dôjdeme ku križovatke kde je autobusová zastávka a drevený smerovník s nápisom Magurka. Odbočíme ostro doprava a potom už len pokračujeme hore do kopca, po modrej značke až do Magurky. |
| Prístupnosť / náročnosť / terén: |
| Z Magurky hore na hrebeň to trvá 2hodiny. Prevýšenie je 725 m. Najprv sa ide lesom, okolo potoka a potom po príjemných serpentínach. Neustále stúpame. Postupne les redne, medzi stromami občas zazrieme hrebeň. Nakoniec vyjdeme z lesa a stúpanie sa zmierni, ale len na chvíľu. Pred nami je už len posledné, vcelku zdĺhavé stúpanie na hrebeň po holiach. Od smerovníka nad Sedlom Ďurkovej po Zámostskú Hoľu je to asi 1 hodina. Prevýšenie necelých 100 metrov. Kráčame po chodníku po holiach. Od Zámostskej Hole do Magurky zbehne človek za hodinku. Celkové klesanie je 550m. Klesanie je v prvej polovici prudké, ale znesiteľné. V druhej polovici už schádzame po serpentínach. Terén je na celom okruhu nenáročný – ide sa po lesnom chodníku, na holiach sa ide po hôľnom chodníku. |
| Pre deti: |
| Ako každá túra vo vyšších kopcoch, ani táto nie je stavaná pre 2-3 ročné deti. Vyniesli sme ich hore a zniesli sme ich dole. Po hrebeni prešli sami. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
