17. november 2012
Keď človek chodí s malými deťmi aj mimo rodnú obec a keď sa odváži ísť s nimi aj mimo asfaltových ciest, stretne sa s rôznorodými reakciami okolia. Reakcie sa pohybujú v škále od pozitívnych, obdivných a podporujúcich až po nechápavé, pohrdlivé a z nejakého dôvodu nahnevané. Naša skúsenosť: čím boli deti menšie, tým viac negatívnych poznámok sa nám dostávalo. Vybrala som zopár najčastejších, aj kladných aj záporných – určite ich poznajú mnohí rodičia 🙂 .
A to vám vládzu?
Čo na to povedať? Áno, vládzu. A potom nevládzu. Oddýchneme si a zasa vládzu. Keď to naozaj nejde, odnesieme ich. Ale inak im to šlape…ďakujem za opýtanie. Jasné, že to zvyčajne nejde samé od seba. Musíme sa s nimi stále rozprávať, spievať im, recitovať, hľadať a vymýšľať im po ceste zábavky. Po čase sa to tak zautomatizovalo, že už si to inak neviem predstaviť. Okrem toho si dávame záležať na tom, aby boli poriadne najedení, aby veľa pili a boli v teple. Potom vládzu.
To prešli všetko sami?
Nikdy neviem, či a ako mám na to odpovedať. Nikdy neviem, či to tých ľudí naozaj zaujíma, alebo je to len zdvorilostná otázka. Niektorí sa aj zastavia a dodajú niečo ako „Ja mám vnučku (dcéru, neter) v tomto veku a ona by to určite nezvládla.“ Vtedy mám chuť spýtať sa: „Dali ste jej šancu to skúsiť?“
Raz, keď mali naše deti okolo 3 rokov, sme v Tatrách medzi Chatou M.R.Š. a Kamennou chatou stretli manželov, trochu starších od nás. Športovci na prvý pohľad. Zastavili sa a pýtali sa či deti vládzu, či prešli všetko sami, odkiaľ a kam ideme, kedy sme vyrazili… Potom pán hovorí: „My máme dcérku, čo má tri a pol a práve sme sa bavili, či by to zvládla.. No ale asi je to náročné, že? Pre také malé dieťa… Asi počkáme.“ Povedali sme mu, že to nie je nič náročné, ak je dieťa zvyknuté. Však pomaly prejdeme… „Asi to ide pomaly, že?“ skočil nám do toho pán „Koľko vám to trvá? Tri a pol, štyri hodiny?!?“ spýtal sa a zdalo sa mi, že s nami súcití, keď sa musíme vliecť takým pomalým tempom. „No, trochu dlhšie..,“ povedal Mirko, ale to už nepočuli. Zaniklo to v ich „Tak dovidenia!“. Rozbehli sa ďalej cez kamene – asi dohnať čas, ktorý strávili rozhovorom s nami. Treba predsa prísť v takom čase, aký udávajú smerovníky! Alebo trošku skôr. Keby len vedeli, že nám to namiesto “predpísaných“ dvoch hodín od chaty po chatu trvá celý deň, asi by sa tam zložili.
Čo z toho majú…takí malí!
Veľa!!! Nedá sa to všetko zachytiť do slov. Vidím, cítim ako dospejú, zmúdrejú po každom výlete. Či už je to 10 dní pri mori, tri dni v Tatrách, týždeň pod stanom alebo deň v kopcoch. Viem, že si nebudú o pár rokov pamätať, kde presne kedy boli a čo tam zažili. O to nám predsa nejde.
To, že s deťmi vytiahneme päty z domu im však dáva možnosť spoznávať svet naživo. Vidia rastliny a živočíchy, aké v meste nemáme; zistia ako fungujú vlaky a autobusy; naučia sa vhodne správať v reštaurácií; prirodzeným spôsobom zistia, že nemôžu mať všetko hneď a že nič okrem dažďa a snehu nám samé z neba nespadne. Naučia sa komunikovať s cudzími ľuďmi. Prídu na to, ako sa dá hrať bez kupovaných hračiek; všimnú si, že ľudia rozprávajú inými jazykmi; naučia sa prispôsobiť neustále sa meniacim podmienkam a zobrať si z nich to najlepšie. Naučia sa spoliehať sa na seba a svoje schopnosti. Jaskyňa, hrad, jazero, čelovka, hory, jeleň, katedrála, divadlo, vodopád, mlyn, lebka, horská chata, zebra, mólo, štôlňa, prameň – slová ktoré nepoznajú len z obrázkov. Noc, keď je naozaj tma; umývanie sa v studenom potoku; napchávanie sa malinami, polodivými jablkami a slivkami; pocit, že niečo dokázali celkom sami; pocit, že sú dôležitá súčasť rodiny. To všetko z toho majú. Aj keď sú malí.
Nemyslíte, že im je jedno, kde sú?
Po prvé: To, že mi večer nebudú vedieť povedať, že boli na Kalvárií v Kláštore pod Znievom, neznamená že to na nich nezapôsobilo. Nie, nie je im to jedno. Niekedy už v ten deň večer pred spaním a niekedy až o týždne neskôr sa zrazu rozrozprávajú o tom, čo ich dostalo, čo sa im páčilo. Zriedka nám vedia povedať o ktorom konkrétnom mieste rozprávajú, ale my na to vždy prídeme. Je úžasné počúvať, čo všetko si taký drobec všimol a čo si zapamätal. Zvyčajne sú to veci, čo sme my prehliadli, alebo sa nám zdali príliš obyčajné.
Navyše, Zoja si už od bábätka veľmi intenzívne uvedomovala kde je, rýchlo sa vedela zorientovať v priestore a dávala jasne najavo, keď ju už niektoré trasy, aktivity alebo miesta nudili. S úžasnou presnosťou si pamätá miesta, kde bola keď mala 2 roky. Vie o nich porozprávať, pamätá si, či sa jej tam páčilo a čo sa jej tam páčilo.
Po druhé: A na rodičoch nezáleží?! Nám nie je jedno kde sme! My chceme a potrebujeme chodiť po našom malom pestrom svete. Aj tam, kde sa nejde len po ceste. Aj tam, kde to nie je určené špeciálne pre deti. Je to sebecké? Možno. Ja budem rada sebecká, ak to zabezpečí mojim deťom oddýchnutých, spokojných rodičov. Že ich máme dať babke? Nemali sme deti na to, aby sme ich odkladali. To je môj postoj, každý má iný. Rešpektujem to. Týždeň bez detí by som nezvládla. Navyše, bolo by mi ľúto, keby sme videli a zažili niečo pekné a oni by tam neboli. Sú súčasťou našej rodiny, patria k nám a hotovo. Nebudeme ich nikde nechávať.
No to je nezodpovedné!
To nám ešte nikto nepovedal do očí 🙂 . Až keď sme prešli okolo, ale boli sme ešte dosť blízko na to, aby sme to počuli. Nuž… Každý vidíme realitu inak. Poznám svoje deti. Viem, čo dokážu. Viem tiež, na čo nemajú. Občas im posuniem latku, ale som pripravená ich chytať. Podľa mňa som super-zodpovedný rodič. Nemyslím si, že s deťmi robíme niečo zvláštne, špeciálne a nevídané. A už vôbec nie nezodpovedné.
Autor: tikaka
