15. apríl 2013

Gotická brána

Deti chceli ísť do skál hneď ako ich uvideli. Chceli na ne liezť a chceli sa ísť pozrieť kam vedie tá cestička čo sa stráca medzi skalnými vežami. Vidina lezenia po kameňoch ich priťahovala ako magnetky, a preto si sotva všimli, že chodník hneď od začiatku začal prudko stúpať. Prepletal sa medzi koreňmi a kameňmi, viedol ranným lesom okolo veľkých stromov, čo vyzerali ako zdrevenené chobotnice, až k sivobielym skalám pri Gotickej bráne. Od Gotickej brány sme pokračovali cez ďalšie skaly až k Súľovskému hradu.

Táto časť Súľovských skál je vraj najfrekventovanejšia a ja chápem prečo. Je zničujúco nádherná, dramatická a rôznorodá. Prihovára sa podmanivým monológom bez slov. Čím viac sa človek obzerá, tým viac vidí do svojho vnútra a zisťuje, že sa mu nechce odísť. Neviem a nechcem si to tam predstaviť cez slnečný víkend, keď tade prechádzajú tucty ľudí. To by sme z toho mali asi celkom iný zážitok.

Súľovský hrad

Súľovský hrad tvorí niekoľko múrikov popriliepaných ku kameňom. Netreba čakať rozsiahlu zrúcaninu. No už len fakt, že niekto postavil hrad medzi skalnými vežami a že dokonca tie skaly harmonicky začlenil do stavby, je fascinujúci! Kam sa z nás stratila tá ochota prijímať prírodu takú, aká je, bez nutkania ju zarovnávať, vyrovnávať, bagrovať a upravovať?!

K Lúke pod Súľovským hradom sme schádzali po rebríkoch (myslím, že sú tam 3 alebo 4) a po úzkom, ešte zľadovatenom chodníku s vysokým kovovým zábradlím. Zábradlie bolo studené a čoskoro som si od zimy necítila ruky. Pustiť som sa však neodvážila. Pod vrstvou lístia na chodníku bol ukrytý špinavý šmykľavý ľad a jeden pád hneď na začiatku mi úplne stačil.

Cez Roháč k Obrovskej bráne

Od Lúky pod Súľovským hradom nás čakala parková pohoda: široký chodník, mierne stúpanie, stovky kvetov a spev vtákov. Za Sedlom pod Bradou postupne začalo pribúdať skál, prvosienok, snehových fľakov a krátkych strmých stúpaní. Takýmto príjemným, oddychovým terénom sme sa dostali až na Roháč. Deti po ceste skúšali fotiť kvety, skúmali rôzne druhy kôry, behali hore-dole, preliezali popadané stromy a hrali sa v lístí. Roháč sa pred nami objavil znenazdajky: je to taký malý, nenápadný kopček, obkolesený podobnými kopčekmi, zalesnený ako všetko naokolo.

Stočili sme sa na žltú značku a začali sme zostupovať dole. Najprv to vyzeralo, že parková pohoda bude pokračovať. Po cestičke sme došli k Obrovskej bráne. Pred nami sa dvíhali skaly a pod nami padal svah strmo dole. Trochu som dúfala, že my nemáme ísť tým smerom, že značka povedie traverzom a potom to zídeme nejako príjemnejšie. Ale žltá na nás neomylne a neprehliadnuteľne pozerala zo stromu celkom dole. Šli sme teda dole a potom sme si sadli na spadnutý strom a zbierali sily k ďalšiemu zostupu. Tušili sme, že nás čaká ešte dlhá a ťažká cesta.

Pod Obrovskou bránou

Ľavou rukou som pevne držala malý, možno 3 ročný buk, ktorý si rástol pod skalou v pár centimetrovom nánose hliny. Na pružných konárikoch mal len niekoľko pukov, ale korene mal pevné, hlboko vrastené do kameňa. Pravou rukou som držala Zoju a spúšťala som ju dole mokrou skalou. Sústredene hľadela pred seba a nohou hľadala záchytné stupy. Celá váha našich životov visela na malom stromčeku. Zoja zostupovala nižšie a nižšie, pridŕžala sa drobivej steny, až sa nakoniec dostala na malú blatistú plošinku. Benjamín stál za ten čas povyše nás, zapretý v úzkej štrbine, cez ktorú som sa ja s ruksakom sotva prepchala. Čakal. Opieral sa o vlhkú skalu a oddychoval.

Medzi skalami bolo chladno, ale ja som mala pocit, že vypotím dušu. Neviem, či od námahy alebo od strachu, že sa deťom niečo stane. Deťom sa samozrejme nič nestalo. Zliezli rebríky a skaly ako akrobati a na konci si pýtali ešte.

Šarkania Diera

Prídavok rebríkov prišiel o pár stoviek metrov ďalej. Došli sme na malú Lúku pod Roháčom a deti rozhodli, že ideme pozrieť do Šarkanej diery. Aj keď to bude do kopca? Aj tak! A nevadí, že tam budú rebríky? Nevadí. A nebojíš sa (šarkana :-))? Bojím…trošku. Ostaneš radšej tu a počkáš nás? Nie, nie! Idem!

Ruksaky sme nechali v lese a vybrali sme sa prudkým kopcom hore k skalnej diere. Po asi dvoch tretinách stúpania začali rebríky a schodíky. Všetko čisto nové, kovové, pevne uchytené. Liezli sme popri skale až do Šarkanej diery.

Detičky sme už na lúke uistili, že Šarkan odletel do rozprávky a diera je prázdna. Benjamín liezol po rebríku prvý a pri vstupe do diery bol tiež prvý. Ešte raz sa ubezpečil, že tam Šarkan naozaj nie je. Potom vkročil dnu.

Zobrali sme deťom lampáše. Aby mali radosť. Presvecovali zadné tmavé kúty jaskyne a tešili sa. Zojka našla spiaceho netopiera v jednej z priehlbín v strope. Zo skaly nad nami kvapkala voda. Chršťanie našich krokov v jemnom bielom štrku diery sa ozývalo medzi stenami. Slnko sa začalo skláňať – bol čas vydať sa na cestu domov.

Od Lúky pod Roháčom (odkiaľ vedie odbočka k Šarkanej diere) je to do Súľova už iba kúsok: necelá hodina cesty po širokom, rovnom, vychodenom chodníku, čo nepozorovane klesá k dedine. Prechádzali sme lesmi a lúkami, okolo dvoch prameňov a nechávali sme skaly za sebou. Unavené deti sme ku koncu odniesli.

Bolo skoro 6 hodín večer, keď sme sa vrátili späť do Súľova. Poudieraní od pádov, doškriabaní od skál, špinaví a unavení. Po desiatich hodinách v Súľovských skalách nám ostala energia už len na úsmev.

Autor: tikaka