Alebo: Ako prežiť dlhšiu dovolenku s úsmevom.

 

Nie, nemám plán B a nevadí mi to

Pri cestovaní s deťmi musíme byť flexibilní. Musíme byť pripravení zmeniť všetky plány od základu. Musíme byť pripravení na to, že väčšina vecí nepôjde tak, ako sme si predstavovali. Musíme sa s tým zmieriť.

Ak sme na niekoľko týždňov z domu, bolo by nereálne čakať, že počasie bude dokonalé. Nebude. Bude liať, keď sme chceli ísť plávať do jazera a bude páliť slnko akurát vtedy, keď je pred nami 7 hodín v aute.

Bolo by nereálne čakať, že všetci budú mať vždy dobrú náladu, bude sa im chcieť a budú plní sily a nadšenia. Nebudú. Navyše, deťom je srdečne jedno, že sa chceme ísť pozrieť do úúúžasného gotického kostolíka za mestom a bude večná škoda ak nevyužijeme túto jedinečnú príležitosť… keď už sme tu! Keď nevládzu a nechce sa im, tak nevládzu a nechce sa im.

Bolo by nereálne čakať, že vlaky pôjdu vždy načas, všetky múzeá a atrakcie budú otvorené, a na ceste sa nikdy nevytvorí kolóna.

Bolo by hlúpe slepo sa držať plánu. Zdvihnúť hlavu od zoznamu povinných atrakcii sa oplatí. Nájdeme nečakané veci. Stretneme zaujímavých ľudí. Zažijeme veselé príhody.

 

 

 

Trpezlivosť vraj ruže prináša

Čakáme v rade na lístky, čakáme v dopravnej zápche, čakáme kým otvoria jediné potraviny v dedine, čakáme v reštaurácii, čakáme kým sa uvoľní hojdačka na ihrisku, čakáme kým sa pri ceste objaví parkovisko, čakáme na sprchu v spoločných umyvárkach, čakáme na východ slnka, čakáme kým maminka spraví raňajky, čakáme kým tatino uvarí večeru, čakáme na meškajúci vlak, čakáme kým babička v bodkovanej šatke uvoľní úzke schodisko, čakáme na lepšie počasie…

Čakanie je súčasť života, pred ktorou sa nedá utiecť. Ľudia znášajú čakanie rôzne. Niektorí veľmi zle (ako ja), niektorí pokojne (ako Mirko). Čakanie je aj súčasť cestovania, pričom všetko je sťažené tým, že musíme čakať všetci spoločne.

Stojíme na autobusovej stanici a čakáme. Ľudia prichádzajú. Čakáme. Ľudí je už aspoň 50. Deti sa mrvia a prešľapujú. Pozerám na hodinky každých 18 sekúnd. Dýcham zhlboka a snažím sa nemyslieť na to, ako ma to všetko znervózňuje. Tak sa sústredím na seba, že zabúdam na deti. Odbiehajú z radu. Mirko beží za nimi a cez ľudí sa predierajú späť ku mne. Autobus mešká. Nikoho to už nebaví. Autobus nikde. Má toto koniec? Vrastiem tu do zeme? Pozerám na hodinky každých 7 sekúnd.  Nakoniec autobus príde s minútovým meškaním a to úmorné 11 minútové čakanie je na konci.

Čo z toho vyplýva?
Je dobré pripraviť sa na to, že čakať budeme. Niekedy aj dlhšie ako 11 minút.
Je dobré pripraviť sa na to, že budeme musieť potlačiť svoje znechutenie a nervozitu, pretože deti budú potrebovať našu pozornosť a dobrú náladu.
Je dobré mať v tajnej zásobe zopár hier ku ktorým nič netreba (alebo sa to dá rýchlo nájsť v najbližšom okolí), zopár naspamäť naučených rozprávok alebo niečo iné podľa záujmov detí.
 

 

 

 

Lucinôčka452 nepozná odpoveď na všetky naše otázky

Dnes je bežné hľadať pomoc a radu v internetových diskusiách. Je to zaujímavý (a podľa mňa v podstate pozitívny) fenomén: nechať si radiť od anonymných ľudí.

Ak chce niekto radu ako vyčistiť fľak od atramentu, kde sa dá lacno a dobre najesť v Ružomberku, kde sa nachádzajú pieskové pláže v Chorvátsku alebo ako si založiť živnosť, sú internetové fóra nenahraditeľným zdrojom rýchlych informácii od (dúfajme) skúsených diskutujúcich. Niekedy sa mi však zdá, že ľudia zachádzajú priďaleko a pýtajú sa na veci, na ktoré neexistuje jediná správna odpoveď. Prestanú veriť svojim inštinktom, skúsenostiam a znalostiam a pýtajú sa na to, čo si ostatní myslia:

Chceme ísť s našim 23 mesačným synčekom do Bulharska. Máme cestovať cez noc?
Myslíte, že kamienková pláž je vhodná pre 3 ročné dieťa?
Radi by sme šli s našimi dvomi deťmi (5r. a 7r.) do Tralalandie. Bude to pre nich vhodné?
Čo mám zbaliť pre mňa, manžela a malú dcérku na týždňovú dovolenku na Štrbskom Plese?
Ideme do Grécka. Máme dávať našim deťom (3r. a 8r.) miestnu stravu, alebo je lepšie variť?
Je vhodné ísť so 6 ročným dieťaťom do Thajska?
Od akého veku je dobré zobrať deti do Nízkych Tatier?
Je lepšie ísť do Talianska vlakom alebo lietadlom?
Aký hotel na Malorke bude vhodný pre 20 mesačné dieťa?
Keď si človek prečíta odpovede na takýto typ otázok, zistí že každý má iný názor. To je očakávateľné. Každý radí podľa vlastnej skúsenosti. Čo človek, to skúsenosť. Čo človek, to názor. Niekedy radia aj ľudia, ktorí nemajú osobnú skúsenosť, ale majú potrebu sa k téme vyjadriť. Zakladateľ témy si možno vyberie radu, ktorá mu je najbližšie (ktorá sa mu najviac hodí / ktorá sa najčastejšie opakuje) a zariadi sa podľa nej. A potom to možno nefunguje ako si to predstavoval… a trpí tým celá rodina. Pretože dal na názory cudzích ľudí, ktorí sú iní ako on, ich deti sú iné ako tie jeho, ich životné hodnoty sú iné ako tie jeho. Pritom by stačilo trochu porozmýšľať, zvážiť, triezvo zhodnotiť a dostal by odpoveď šitú na mieru z vlastnej hlavy. Ušetril by si rozčarovanie a problémy.

 

 

 

Potrebuješ môj úsmev!

Väčšina rodičov myslí pri cestovaní predovšetkým na deti. Aby im nebola zima ani teplo. Aby neboli hladné. Aby sa nenudili. Aby boli v bezpečí. Aby si odniesli pekný zážitok. Rodičia (a dovolím si tvrdiť, že najmä mamy) pri tom všetkom nedbajú na seba. Zabúdajú, že aj oni sú ľudské bytosti s určitými potrebami. Deň sa dá prežiť, možno aj dva. Keď ale začneme hovoriť o týždňoch, je tento prístup sebazničujúci. Paradoxne budú nakoniec najviac trpieť deti.

Rodič spotrebuje obrovské množstvo energie na to, aby deťom uľahčil záťaž, ktorú cestovanie prináša. Musí dávať pozor každú sekundu dňa. Musí neustále rozprávať a odpovedať na otázky. Musí vysvetľovať a po stý krát pripomínať. Musí pamätať na biologické potreby dieťaťa. Musí predvídať, čo je v cudzom prostredí celkom ťažké. Popri tom musí šoférovať, variť, nakupovať, sledovať čas, stavať stan, hľadať správnu cestu, vybavovať potrebnosti a riešiť vzniknuté situácie… Praxou sa to zautomatizuje a nebude to také únavné. Ani rodič by však nemal zabudnúť na pár vecí:

– Potrebujeme piť. Pravidelne a veľa. Pomáha to nášmu sústredeniu, nálade, imunite… Vyzerá to ako hlúposť, ale je to veľmi dôležité. Dehydrovaní ľudia sú nervózni, unavení a netrpezliví.

– Potrebujeme spať. To je jasné. Berme to vážne. Ide o šťastie nás všetkých.

– Potrebujeme čas osamote. Stav, keď sme celá rodina spolu 24 hodín denne, 7 dní v týždni je náročný. Dve – tri hodiny bez ostatných majú priaznivé účinky. Netreba čakať, kým nám prasknú nervy. Nie je to zlyhanie a neznamená to, že nechceme byť so svojou rodinou. Je to normálny jav.

– Potrebujeme, aby náš názor bol dôležitý. Zoberme si napríklad hudbu v aute. Chce sa vám počúvať detské pesničky 4 hodiny vkuse? Mne nie. Po hodine a pol mám chuť vyhodiť to CDčko z okna. Deti sa musia naučiť, že nebude vždy všetko tak, ako chcú. Blaho rodiča je rovnako dôležité ako blaho dieťaťa. To samozrejme platí aj v bežnom živote, ale pri cestovaní obzvlášť.

 

Šťastnú cestu!

… a neberte sa príliš vážne 😉 !

 

 

 

Autor: tikaka