S PRÁZDNYMI RUKAMI

Väčšími detičkami myslíme deti od 4 do 6 rokov. Deti v tomto veku sa už zvyčajne vedia sústrediť dlhšiu dobu, striedať sa s ostatnými a pochopiť pravidlá jednoduchej hry.

V prvej časti si povieme o hrách a aktivitách, ku ktorým nepotrebujeme žiadne pomôcky a nemusíme si dopredu nič pripravovať, ani ich dopredu plánovať.  Takýchto hier sú stovky a vedia nám náramne uľahčiť život. Väčšina z nich je veľmi známa.

Môžeme ich vytiahnuť, keď musíme zrazu vyplniť čas a deti nedokážu obsedieť a trpezlivo čakať. Tak isto sa zídu pri dlhšom cestovaní autom, autobusom, či vlakom. Mnohé z nich sú krátke a dajú sa hrať popri inej činnosti (keď napríklad potrebujete deti zabaviť a/alebo udržať na jednom mieste kým sa oblečiete, učešete, pobalíte a obujete pred odchodom von).

 

 

Hádaj kto som

Postavím sa pred deti a bez slov či zvukov začnem napodobňovať nejaké zviera, alebo zamestnanie. Napr.: kuchára, mačku, kováča, slona, hasiča a pod. Deti musia hádať, kto som.  Ak deti chcú, môžeme sa v napodobňovaní a hádaní striedať.

 

 

Slabikovanie

Človek by nepovedal, že rozdeľovanie slov na slabiky bude deti tak veľmi a dlho baviť. Nie sú žiadne pravidlá a naše deti sa do tejto aktivity ponárajú veľmi živelne. Niekedy im ja dám slovo a oni ho rozdelia na slabiky. Inokedy si oni dvaja navzájom vymýšľajú slová a pomáhajú si ich vyslabikovať. A niekedy si sami vymyslia slovo, aj ho hneď vyslabikujú.

Teraz im už dávam slabikovať celé vety. Čím je obsah viet šialenejší, tým je to väčšia zábava.

 

 

Písmenkové hry

Veľa detí dnes pozná písmenká dlho pred tým, než idú do školy. Nie je nič zvláštne, keď sa už vedia podpísať, mnohé už vedia aj čo-to prečítať.

Škôlkárske deti sú zvyčajne veľmi hrdé, že písmenká poznajú, a preto sú hry s písmenkami veľmi vďačné a obľúbené. Začneme tými jednoduchšími, ktoré sa skladajú z otázok a odpovedí.

–Na aké písmenko sa začína MAČKA?        –M
–Čo sa začína na K?        –KOHÚT
Deti to dokáže baviť veeeeeeľmi dlho. Oveľa dlhšie ako mňa.  Ak nesedíme v aute, alebo autobuse, môžeme si hru ozvláštniť:

Požiadame dieťa, aby nám prinieslo všetko, čo sa začína na písmeno D.
ALEBO
Chodíme po izbe (po lese, po ihrisku) a ukazujeme na jednotlivé predmety. Deti nám hovoria ich začiatočné písmenká.
 

 

Oblaky

K tejto aktivite predsa len niečo potrebujeme: výhľad na oblohu a oblaky. Sadneme/ľahneme si na zem, najlepšie do tieňa, a pozeráme na mraky. Pritom si hovoríme, na čo sa nám mraky podobajú.

 

 

 

Slepá baba

Hra na Slepú babu je stará a všetci si pamätáme, že sme sa ju kedysi hrali. Má veľa verzií, ja ponúkam tú, ktorú poznám ja. K tejto hre potrebujeme šatku, čiapku, šál, tričko…hocičo, čím sa dajú zaviazať Slepej Babe oči.

Slepú Babu zatočíme na mieste, ustúpime sa a všetci sa opýtame: „Slepá Baba, na čom stojíš?“
Slepá Baba povie: „Na klátiku“
Spýtame sa: „Čo máš pod ním?“
Slepá Baba: „Kašu s mliekom.“
Spýtame sa: „Akú chceš?“
Slepá Baba si môže vybrať:
„Tlieskanú!“ (všetci okolo nej budeme tlieskať, ona nás bude podľa zvuku chytať)
„Šteklenú!“ (budeme sa ju snažiť poštekliť a ona nás bude chytať)
„Šuškanú!“ (budeme jej šuškať do uška…)
„Čivkanú!“ (budeme čivkať ako vtáčiky…)
„Ždipkanú!“ (budeme ju ždipkať…)
Možností je snáď nekonečno (húkaná, dupaná, búchaná, lúskaná, pískaná, hladkaná, štekaná…)
Keď Slepá Baba niekoho chytí, stáva sa chytený Slepou Babou.

 

 

Cukor, káva, limonáda…

Deti – hráči sa postavia vedľa seba. Jeden (vyvolávač) sa postaví aspoň 10 metrov ďalej, chrbtom k ostatným. Stále otočený chrbtom hovorí nahlas: „Cukor, káva, limonáda, čaj, rum, bum!“ Ostatní hráči sa zatiaľ musia snažiť prebehnúť čo najbližšie k vyvolávačovi. Keď však vyvolávač povie „bum!“, otočí sa. Koho uvidí hýbať sa, pošle ho na začiatok. Potom sa to opakuje, až kým sa niekto z hráčov nedotkne vyvolávača. Ten, ktorý sa vyvolávača dotkne ako prvý, vymení si s ním miesto, ostatní sa vrátia na začiatok a hra ide od začiatku.

Slová „Cukor, káva, limonáda, čaj, rum, bum!“ môžeme zameniť za akékoľvek iné slová. Ale takto sme sa to hrávali my. Určite je veľa iných verzií. Vyvolávač môže slová hovoriť rôznym tempom, prípadne tempo meniť. Hra je potom napínavejšia.

A potom sú tu ešte podobne staré a chronicky známe hry ako naháňačka a skrývačka. Ich pravidlá sa rôznia v závislosti od kraja a taktiež veku detí. Hrajú sa v rôznych obmenách, s rôznymi doplňujúcimi pravidlami, ale vždy je to zábava.

 

 

Hra so zvukmi

Napodobníme zvuk a necháme deti hádať, čo to je. Najjednoduchšie sú zvieracie zvuky, ale môžu to byť aj bežné predmety okolo nás:

tikanie hodiniek, húkanie vlaku, pískanie varnej kanvice, vrčanie motora, zvuk helikoptéry, bubnovanie, zvuk bŕzd, vŕzganie pántov, klepotanie dažďa…

Deti sa striedajú v hádaní. Potom si môžeme úlohy vymeniť.

 

 

Hádaj na čo myslím – jednoduchšia verzia

Hra je podobná, ako klasická obmena, ale nikto sa nepýta otázky: Vyberieme si  nejakú vec / zviera / osobu.. A začneme postupne odhaľovať informácie. „Je to zviera. Má štyri nohy. Má chvost. Má dlhý chvost. Má srsť. Má hnedú srsť. Skáče. …“ Po každej pridanej informácii môžu hráči skúsiť hádať, ak chcú. Ak sú toho naše deti schopné, môžeme si s nimi po uhádnutí vymeniť rolu.

 

 

Hry pre bábätká a batoliatka

Prečo ich zaraďujem sem? Pretože aj 5-6 ročné dieťa poteší a prekvapí, keď sa s ním začnete hrať Varila myšička kašičku… Ide traktor do lesa… Raz sa prsty hádali… alebo inú, podobnú hru, ktorú ste sa s ním hrávali, keď bolo ešte maličké.

 

 

Pesničky a básničky

Našim sa niekedy spievať chce a niekedy vôbec. Keď sa im chce, prespievajú aj zo 30-40 pesničiek. Môžeme ich motivovať napríklad tak, že im dáme do ruky paličky, ktorými môžu búchať do rytmu.

Najväčší úspech u nás má jednoznačne pesničkové divadielko: deti spievajú a ja hrám to, čo spievajú. Niekedy sa tak smejú, že nevládzu spievať, ale premôžu sa a spievajú ďalej. Pretože keď nespievajú, ja sa zastavím.

 

Básničky sú výborné práve preto, že je možná rôzna miera zapojenia detí.
Niekedy len počúvajú, ako im recitujem. Dokážu počúvať tak dlho, kým ja dokážem rozprávať.
Niekedy im hovorím stále tú istú básničku dookola v rôznom tempe alebo s použitím iba jednej samohlásky, zmeneným hlasom alebo s chybami. To je, samozrejme, najväčšia zábava.
Niekedy nedopoviem vždy posledné slovo vo verši a oni ho doplnia za mňa.
Niekedy si rozdelíme verše. Každý povie jeden verš a striedame sa.
Niekedy si odrecitujú sami celé básničky aj s vlastnými variáciami.
 

 

Hra na hlúpeho

Budme sa tváriť, že sme úúúplne popletení a nič nechápeme. Budeme sa pýtať detí, na čo veci slúžia, stále sa nám to bude motať, zabudneme farby, zabudneme počítať, zabudneme ktoré zvieratko robí aký zvuk, zabudneme ako sa otvárajú dvere, alebo privoláva výťah. Deti sa zvyčajne chytia a začnú nám všetko vysvetľovať, ukazovať, prípadne nás ubezpečia, že: „…to nevadí, že to nevieš! Ja ťa to naučím a potom už budeš múdra, dobre?“

Pozor! Niektoré deti to nepochopia hneď a budú značne zmätené. Našej Zojke trvalo hodnú chvíľu, kým sa na nás prestala pozerať ako na totálnych bláznov. Ešte aj teraz musí mať dobrú náladu, aby takúto hru vzala ako žart.

 

 

 

Autor: tikaka