18. apríl 2014

 

 

Aký je váš sen? Čo by ste chceli robiť alebo mať, keby ste mohli čokoľvek na svete?

Túto otázku som už položila mnohým ľuďom. Mám takú úchylku. Niekto sa pýta na deti, niekto sa pýta na recepty a ja sa pýtam na sny. Po pravde, odpovede nemám štatisticky spracované. A už by som asi ani nevedela priradiť jednotlivé odpovede ku konkrétnym ľuďom. O to mi totiž nejde. Mňa skôr zaujíma celkové smerovanie ľudskej mysle: Po čom túžime? Čo nám chýba? Čo by sme chceli?

 

 

Odpovede sú zaujímavé. Zaujímavé sú najmä tým, že sa neustále opakujú tie isté dookola v rôznych príchutiach. Poďme sa teda pozrieť na tri najčastejšie:

 

 

1. Chcel by som (viac) cestovať!

Chcel by som vidieť gorily (delfíny, chameleóna) v prirodzenom prostredí. Chcel by som prejsť celé Tatry. Chcel by som vystúpiť na nejakú živú sopku. Chcel by som ísť na púť do Izraela (alebo do Santiaga de Compostella). Chcel by som ísť fotiť do Mongolska. Chcel by som prejsť naprieč Slovenskom. Chcel by som isť aspoň na mesiac na Oravu. Chcel by som vidieť Niagarské vodopády. Chcel by som letieť lietadlom. Chcel by som ísť na Island. Chcel by som sa potápať pri koralových útesoch. Chcel by som vlakom precestovať Transsibírsku magistrálu. Chcel by som zažiť karneval v Riu. Chcel by som zažiť majstrovstvá sveta vo futbale. Chcel by som ísť stopom do južného Talianska. Chcel by som ísť na rok do Tibetského kláštora.

Každý to vyjadrí inak, ale spoločné majú všetci jedno: Keby mohli, odišli by aspoň na chvíľu od svojho momentálneho stereotypného života a šli by spoznávať svet. Každý svojim spôsobom.

 

 

2. Chcel by som viac času tráviť so svojou rodinou!

Mnoho ľudí cíti, že im niečo uniká. Porozprávajú mi o tom, ako musia veľa pracovať, ako sú celé dni v práci, ako v práci trávia niekedy aj víkendy a noci, ako si prácu nosia domov. Cítia, že to nie je to, čo naozaj chcú. Že je to všetko úplne inak, ako si to kedysi vysnívali. Zdá sa im, že sú v bezvýchodiskovej situácií. Bojujú s návalmi zúfalstva, keď ich dieťa ide zrazu maturovať a oni si uvedomia, že ho nestihli spoznať.

Tí starší, ktorí už majú deti dávno osamostatnené, by chceli vrátiť čas a využiť ho inak. Vo veku 50 – 60 rokov je im jasné, že kariéra nie je všetko. Ba že to nie je ani polovica šťastia v živote!

 

 

3. Chcel by som mať veľa peňazí!

Toto prianie ľudia vyslovujú tak, aby bolo všetkým jasné, že to myslia len žartom. A všetkým je jasné, že to myslia vážne. Alebo majú taký ospravedlňujúci sa pohľad v očiach, ako keby túžba po materiálnom bohatstve bola nejaký hriech. Myslím, že je to úplne normálne a  pochopiteľné. A na čo by tie peniaze využili? Tu sa opäť dostaneme  k opakujúcim sa odpovediam:

Aby som mohol (viac) cestovať.
Aby som mal poriadnu finančnú rezervu, keď sa rozhodnem emigrovať.
Aby som nemusel toľko pracovať a mohol som byť viac so svojou rodinou.
Aby som mohol začať podnikať/založiť si vlastnú firmu a mohol tak tráviť viac času so svojou rodinou.
Aby som mohol zabezpečiť deti na budúcnosť.
Aby sme mohli zabezpečiť seba s manželkou na budúcnosť.
 

 

Nie sme iní. Máme rovnaké sny ako väčšina ľudí. Chceli by sme veľa cestovať, chceli by sme tráviť čo najviac času spolu a chceli by sme mať dostatok peňazí na to, aby sme sa nemuseli strachovať o to, čo bude budúci rok. Máme ešte jeden sen:

 

 

4. Chceli by sme skúsiť a spoznať

Skúsiť čo možno najviac rôznych zamestnaní a činností, naučiť sa nové veci a spoznať ako žijú a rozmýšľajú ľudia v iných životných situáciách než je tá naša.  Chceme sa nechať poučiť od ľudí, ktorí vedia veci lepšie ako my. Chceme spoločne s našimi deťmi znovuobjaviť tento svet a pokúsiť sa mu rozumieť o trochu viac. Chceme spoznať krajiny z inej strany – nie ako turisti, ale s pomocou ľudí, ktorí v tej krajine žijú a pracujú. Prečo?

Pretože si nevieme predstaviť, že budeme celý život robiť to isté, medzi tými istými ľuďmi.
Pretože svet je pestrý, pohľady na neho sú ešte pestrejšie a my chceme, aby naše deti tú pestrosť prijali ako niečo samozrejmé.
Pretože život je zmena a zmena znamená výzvu. A to sa nám páči.
Pretože všetko čo sa naučíme nás obohatí a každý človek ktorého stretneme nám niečo odovzdá. Tak to podľa mňa funguje.
 

Prišli sme na jednu vec: Ak budeme naďalej žiť tak, ako sme žili doteraz, tri z týchto štyroch snov si nebudeme môcť splniť v takej miere, v akej by sme chceli.

Viete, čo naopak nechceme? Aby sme raz, až budeme starí a budeme sedieť na podstienke s lipovým čajom v maľovaných hrnčekoch, ľutovali toho, že sme neboli dosť silní a odvážni. Že sme boli tak veľmi zviazaní strachom, predsudkami, verejnou mienkou a chýbajúcou sebadôverou, že sme ušli od svojich snov a tvárili sme sa, že vlastne nie sú. Nechceme sa za seba hanbiť.

 

 

Preto sme sa rozhodli…

Šťastie a spokojnosť v živote sú do veľkej miery v našich rukách. My sme tí, ktorí rozhodujú o tom, či niečo bude alebo nie. Nie sme len pasívne figúrky. Máme vôľu a schopnosť konať. Je na nás, či budeme príležitosti a výzvy ignorovať, alebo ich prijmeme ako dar.

Preto sme sa rozhodli zmeniť svoj život a urobiť niečo, čo povedie k splneniu našich snov. Tým nechcem povedať, že doteraz nám bolo zle. Práve naopak – bolo nám výborne! Ale nastal čas posunúť sa na iné miesto, aby nám mohlo byť výborne aj naďalej. Priority človeka sa menia. S nimi sa zákonite musí meniť aj spôsob života.

Rozhodli sme sa opustiť na čas našu zaujímavú prácu a našich milovaných rodičov, priateľov a známych, rozlúčiť sa so slovenskými horami, pobaliť si zopár vecí a vydať sa na predĺžený výlet s otvoreným koncom a nejasným programom. Zatiaľ nevieme, ktorým smerom sa vyberieme najprv a nevieme ani kam pôjdeme potom. Jediné, čo vieme je to, že pôjdeme. Už sa začíname tešiť!

 

 

 

Autor: tikaka