10. august 2014

 

 

Žiť v jednom dome s takmer 50 ľuďmi je pre nás obrovská výzva. Každý robí veci inak. Každý má inú predstavu o tom, ako by mali veci fungovať. Sú ľudia–humusáci a sú ľudia úzkostlivo čistotní. Sú ľudia tichí a utiahnutí a spolu s nimi musia žiť tí hluční, čo sa vždy nasilu smejú a púšťajú si nahlas hudbu. Sú ľudia, ktorí nikdy nič nerobia a považujú za samozrejmosť, že to niekto spraví za nich. Potom sú aj takí, ktorí nedokážu len tak sedieť a musia stále niečo robiť a pomáhať. Sú ľudia, ktorí nesplachujú za sebou záchod, alebo takí, ktorí ráno jeden z dvoch fungujúcich záchodov spokojne obsadia na 20 minút.

 

 

Takýto spôsob života prináša so sebou stále nové prekvapenia

 
Nikdy neviete, čo vás ten deň čaká. Dnes sme napríklad našli zhúžvanú mokrú utierku v chladničke. Včera sme tam našli koreničku. Som celkom zvedavá, čo tam bude zajtra.

Každý deň pribúda otvorených džemov a balení šunky. Načo máme 7 otvorených džemov? Prečo nemôžu najprv spotrebovať tie 3 otvorené a potom otvoriť ďalšie? Načo máme 4 otvorené balenia šunky? Prečo ich aspoň nezabalia a nechajú ich len tak obsychať v chladničke? Neviem. Naozaj neviem.

Alebo taká práčovňa: Niekto si dá prať veci a potom ich nechá tam. Zavadzajú, najprv blokujú práčku, potom zaberajú kôš. Po dvoch dňoch veci zmiznú. Hurá! Alebo niekto si dá prášok do pračky, zvyšok prášku vysype na zem (neviem prečo) a vrecúško so zvyšným práškom nechá úplne rozdrapené na práčke tak, že nemáte šancu ho zobrať a zbaliť bez toho, aby ste poriadne porozsýpali po malej práčovni. Niektorí ľudia pravdepodobne nikdy práčku nepoužívali a tak nasypú prášok tam, kde má ísť zmäkčovadlo alebo aviváž. Samozrejme, že to po sebe nevyčistia! Nechajú to tak a nikomu nič nepovedia.

Niektorým ľuďom nič nechutí. Nad všetkým ohŕňajú nos a všetko z ich taniera končí v koši. Ani ryža, ani zemiaky, ani hríby, ani polievka, ani cestoviny, ani pohánka, ani šaláty. Musí to byť mäso. Ak to nie je mäso, znechutene odtisnú tanier a tvária sa, že im ubližujú. Potom chodia po kuchyni a hľadajú sladkosti a pomaranče. Tak sa dá žiť dva-tri dni, ale po týždni sú takíto ľudia už značne hladní a nervózni.

Sú ľudia, ktorí neovládajú základné zásady normálnej komunikácie. Samozrejme sa nepozdravia, ani neodzdravia. Keď po nich niečo chcete alebo sa ich niečo pýtate, čudne na vás pozerajú a potom bez slova odídu. Vykrikujú a jačavo sa smejú bez zjavného dôvodu. Rozprávajú aj keď nemajú o čom. Proste len potrebujú vydávať zvuk. Veľmi vyčerpávajúce.

 

 Na pár minút je čistá a uprataná kuchyňa

 

 

Má takýto spôsob bytia aj nejaké výhody?

 
Má. Naučíte sa nové recepty. Naučíte sa nové finty v kuchyni. Vidíte, ako sa veci dajú robiť inak. Vždy sa nájde niekto, kto vám pomôže. Vždy sa nájde niekto, kto vám poradí. Keď sa vám zdá, že máte strašne veľa práce, stačí povedať a zhŕkne sa okolo vás skupina ľudí, ktorí si časť vašej práce radi zoberú na seba. Nikdy nie ste sami a nikdy vám nie je smutno. Žiadna činnosť nie je nudná, pretože je vždy s vami niekto zaujímavý, s kým sa môžete porozprávať o najrôznejších veciach. Každý deň sa dozviete niečo nové o iných kultúrach. Spoznáte ľudí a naozaj ich spoznáte – keď s niekým spíte, varíte, jete, žijete, oddychujete a pracujete v tesnej blízkosti po niekoľko dní, nedá sa veľmi pretvarovať.

Ak ste si doteraz mysleli, že ste tolerantní, prejdete na vyšší level.

Deti sa vždy majú s kým hrať. Stále sa tu niečo deje, niekto niekde ide, niekto niečo robí. Deti sa ľahko pridružia ku komukoľvek. Nemusíme im robiť program a spoločnosť. Dievčence ich vezmú na čučoriedky, staršia pani si s nimi kreslí, zopár mládežníkov sa s nimi zahrá na skrývačku. Všetci sú spokojní.

Naučíte sa zmieriť sa s tým, že je to jednoducho na svete tak, že sú ľudia ktorí nikdy ani slamku nepreložia a sú takí, ktorí sú zas a znova prví v rade keď treba niečo urobiť. Že je to jednoducho na svete tak, že niektorí ľudia sa považujú za extrémne dôležitých, výnimočných a úžasných a vo svojej dôležitosti šikanujú a vytláčajú tých ostatných, ktorým to z nejakého dôvodu vôbec nevadí, sklonia hlavy a uvoľnia miesto. Zmierite sa s tým, že to nezmeníte. Je to pre mňa – idealistickú naivku s predstavou spravodlivého sveta – nesmierne náročná úloha, ktorú musím čo najskôr zvládnuť.

Vraj to tu nebude stále také preplnené, živé a hlučné. Vraj keď skončí leto, budeme tu takmer sami. Zatiaľ ešte máme dosť síl a sme schopní užívať si ten stav, ktorý je teraz. Ale ako nás poznám, v septembri budeme koniec leta radostne vítať.

 

 

 

Autor: tikaka