Z Prosieka do Žiaru

31. august 2015

Prosiecku dolinu sme s deťmi prechádzali už pred 2 rokmi. Vedeli sme teda , čo nás čaká. Vedeli sme, že máme čas. Je zvláštne, ako veľmi inak vníma človek okolie a trasu keď ide s deťmi. Ako veľa si pamätá – stovky veľmi dôležitých drobností, príliš veľké kamene, príliš ťažké úseky, najzaujímavejšie miesta, najnudnejšie úseky, kde sme minule jedli Horalky, kde sme videli veveričku…

Dolina bola po predvlaňajšej kalamite poničená. Dolámaná. Holá. Zranená. Uvedomili sme si, že takú krásnu, akú ju naše deti videli pred dvomi rokmi, ju neuvidia ešte ani ich vnúčatá. Že bude trvať veľa, veľa rokov, kým sa dá les do poriadku a bude zas taký, ako predtým.

Dolina bola posiata papierovými vreckovkami a vlhčenými utierkami a provizórnymi záchodmi. Odporné. Smradľavé. Všadeprítomné. V rôznych štádiách rozkladu. Postrkané medzi skalami, ale najčastejšie voľne pohodené hneď vedľa chodníka. Nedali sa nevidieť. Čo za ľudia to chodia do prírody?!

Niekedy je človeku zle, aj keď by mu vzhľadom na všetko okolo malo byť dobre. Niekedy je človek nerád, aj keď by mal byť rád. Niekedy je človek neveselý na mieste, kde by mu malo byť veselo. Ale niekedy sa to jednoducho nedá inak. Niekedy človek nie je pripravený na to, čo vidí a je mu z toho smutno.

Na lúkach bolo slnečno a pozitívne. Stretli sme stádo kráv a ich pastiera. Ľudí bolo stále viac a viac. Ako sme sa približovali k Oblazom, vekový priemer klesal. Nakoniec sa mi zdalo, že stretávame viac batoliat a malých detí, než dospelých. Na Oblazoch to vyzeralo ako na celoslovenskom neformálnom stretnutí rodín s deťmi do 5 rokov. Pod lesom boli odparkované štyri kočíky so spiacimi bábätkami, jedna mamička prebaľovala dieťatko na lavičke, zopár mamičiek sa snažilo upokojiť svoje potomstvo v nosičoch. Tri približne rovnako veľké batoľatá chodili a padali na lúčke pri potoku. Okolo nich pobehoval polonahý chlapček. Zopár detí sa hralo pri brehu s kamienkami a ďalších pár kŕmilo kozičky. Nejaká mamina naháňala svojho nahého synčeka pomedzi všetkých tých ľudí a kozy a zúfalo sa pri tom smiala. Do toho neustále prichádzali a odchádzali rodičia s deťmi a deti s rodičmi. Bola som veľmi rada, keď si Zojka s Benym doprezerali mlyn a mohli sme sa odtiaľ rýchlo vzdialiť.

Krátka cesta od Oblazov k Hutám mi bola z tohto dňa najmilšia. Šli sme v tieni, v tichu, popri potoku, po čistom chodníku, sami a v pokoji. Radosť dlho netrvala, prišli sme do Hút a v horúcom odpoludňajšom slnku sme začali cestu na opačný koniec 3 kilometrovej dediny, kde sme mali tú noc prespávať. Oddychovali sme v každej autobusovej zastávke, lebo tam bol príjemný chládok, až sme nakoniec došli k penziónu na kraji Hút. Dvere boli zamknuté, na zvonenie nik neodpovedal, tak sme čakali. Mirko zavolal na číslo na dverách a nakoniec vysvitlo, že na nás zabudli a nečakali nás. Pani domáca však hneď prišla, ubytovala nás a ešte nás aj do Koliby povyše dediny zaviezla, aby sme sa mohli najesť. Bolo to tak jednoduchšie, ako keby mala variť len tri porcie pre nás.

Svitol nový deň a s ním aj nádej, že dnes to už nebude také preľudnené, smradľavé, zasvinené a smutné ako včera. Tiché Huty a zúrivo štekajúceho psa vo veľkej klietke sme nechali za sebou. Pri horárni pod Bielou skalou sme vstúpili do kalamitného lesa, ktorý už vlastne ani nebol lesom, len takým lesozvyškom. Vzhľadom na skorú rannú hodinu nám celkom vyhovovalo, že máme obstojný prehľad o najbližšom okolí a neprekvapíme nejakého chlpatého lesného obyvateľa na ceste do brloha.

Strmé stúpanie sa začalo hneď zostra, od začiatku, aby si nikto náhodou nepomyslel, že dnes dostane niečo zadarmo. Sivý vrch som vybrala na žiadosť našich detí, ktoré ma už pár týždňov presviedčajú, že ideme do Vysokých Tatier, pretože ony to zvládnu a ja im už niekoľko týždňov hovorím, že ak chceme ísť niekde, kde sa nebudeme musieť neustále predierať cez ľudí, vyhýbať sa kočíkom a dýchať cigaretový dym, musia ešte poriadne vyrásť a zosilnieť. Deti sú však deti a nedajú si povedať, a tak som im sľúbila taký menší, vzorkový kopec v Západných Tatrách, aby pochopili, o čom hovorím.

Kúsok nad horárňou nás príjemne prekvapila tabuľka, ktorá nám oznamovala, že sme vo výške 1000 m. n. m. Každých 100 výškových metrov bola ďalšia tabuľka. Vysvetlila som deťom, že keď bude 1800 m.n.m., budeme na vrchu a začali sme odpočítavať. Ani by som neverila, ako taká vec dokáže motivovať.

Kalamitná oblasť sa čoskoro skončila, vošli sme do lesa. A začali maliny! Zoja v siedmom nebi stála pri každom kríku. My ostatní sme nakoniec tiež neodolali a trhali sme sotva dozreté, krásne, veľké, šťavnaté maliny. O kus vyššie sa pridali čučoriedky a celkom hore, poniže Radových skál aj brusnice. Nakoniec sme si to museli zakázať, pretože takým trhaco-ochutnávaco-stojacím tempom by sme sa nikdy nikde nedostali.

Pred nami ležal rad Radových skál. Deti sa do nich pustili hrdo a sústredene. Metodicky prekonávali jednu skalu za druhou. Pre veľké nohy nič zvláštne, pre malé nohy výzva a dobrodružstvo. Liezli sme a zliezali, dva krát sme stratili značku a zas sme ju našli, hore a dole po skalách, okolo priepasti a cez reťaze, ťahali sme sa na Sivý vrch. Za poslednými reťazami deti povedali, že už naozaj nevládzu a videla som, že to myslia úplne vážne. Našťastie už stačilo len obísť pár skál a uvideli sme vrcholovú tabuľu na vrchole Sivého vrchu.

Na vrchole fúkal silný, studený vietor. Ten vlastne fúkal už niekoľko hodín a sťažoval nám prechod Radových skál. Niekedy zadul tak silno, že sme sa radšej učupili k zemi a čakali sme až sa trochu upokojí. Miestami to bolo trochu nebezpečné. Deti sa našťastie pohybovali v silných nárazoch vetra dostatočne dobre a ani na chvíľu som nemala pocit, že by vietor podceňovali alebo sa ho naopak báli. Všetko bolo, ako malo byť. Na vrchu vo vetre sme však ostať nechceli a tak sme zišli pár metrov nižšie do malej záveternej priehlbinky, kde sme si konečne dali zaslúžený obed.

Vietor nám systematicky bral teplo. Čoskoro sme sa zodvihli a pokračovali sme smerom k Ostrej. Popri chodníku boli maliny a brusnice. Už sme sa nemuseli nikam ponáhľať. Zbierali sme, ochutnávali sme, porovnávali sme, ktoré kríky majú najlepšie bobuľky. Poobedie sa už začínalo schyľovať k večeru, keď sme došli na Chatu pod Náružím. A tam sme mali divadelné predstavenie aké sa len tak nevidí. Zachytili sme síce už len posledné dejstvo, ale zanechalo v nás hlboký dojem:

Keď sme dorazili na chatu, bolo tam plno (asi 30) ľudí – od možno 5 ročných detí po troch či štyroch seniorov. Pri chate stál veľký pickup a v ňom bolo naložených niekoľko prepraviek s prázdnymi fľašami od piva a iného alkoholu. Pri aute bola nahádzaná hŕba ruksakov a ruksačikov. Zopár dospelých členov skupiny chodilo ustarostene okolo auta, do chaty a zas späť k autu. Očividne mali nejaký problém. Sadli sme si na verandu aby sme nezavadzali a čakali sme, kým sa situácia upokojí. Po chvíli pozorovania sme zistili, že skupina ľudí patrí k sebe, že mnohí z nich sú pravdepodobne rodina alebo rodinní priatelia. Tak isto sme zistili, že práve odchádzajú po troch dňoch strávených na chate. Spomenuli sme si na všetok ten alkohol, ktorý sa tu vypil a to v prítomnosti malých detí…a celkom verejne. Nie je to protizákonné – opiť sa, keď mám na starosť maloletú osobu, a ešte k tomu pred jej očami? Ak nie je, malo by byť.

Pohyb okolo auta a nervozita sa zvyšovali. Konečne sme prišli aj na to, čo je za problém! Ľudkovia zistili, že sa im asi všetka batožina nezmestí na korbu auta a boli z toho trochu nesvoji. Niektorí. Väčšina tam len ticho stála a čakala, že sa to snáď nejako vyrieši. Súbežne s tým sa začala rozvíjať druhá dramatická línia s názvom: Kto pôjde peši?!! Do auta sa, samozrejme, všetci nepomestia. Kto teda pôjde peši? Dve dievčence vyskočili, že ony pôjdu a hneď sa aj pustili dole kopcom. Tu ich však prísnym hlasom vrátila nejaká staršia pani a povedala, že sa majú okamžite vrátiť, pretože ak ony nepôjdu autom, aj mladšie deti začnú vymýšľať . Dievčence sa skleslo, no poslušne vrátili a sadli si do auta. Medzi dospelými prebehol krátky, máloslovný spor o tom, kto z nich si tiež nasadne. Menšie deti sa rezolútne rozhodli, že autom nejdú a zídu to peši. Podľa všetkého to bolo to najhoršie rozhodnutie, pretože sa im okamžite začala škaredo vyhrážať nejaká pani a vykrikovala tam na nich, nech sa neopovážia povedať, že nevládzu. Potom sa pridala už spomínaná staršia pani, ktorá im aj bitkou pohrozila, ak nebudú kráčať. Bolo to veľmi trápne. Všetci sa na nich pozerali a ony dve tam kričali po niekoľkých deťoch kvôli tomu, že chcú chodiť a nie sedieť. Deti boli očividne zvyknuté a ani brvou nepohli.

Medzi tým sa ostatným podarilo naložiť ruksaky na auto. Držali tam len tak-tak, ale pri opatrnej jazde to mohli zvládnuť. Napätie sa uvoľnilo. Možno si poviete, že všetok tento stres bol opodstatnený: pri dlhom pochode ťažkým terénom dobre padne, keď nemusíme niesť ruksak. A pri malých deťoch hrozí, že sa v prostred cesty zaseknú a kto ich potom bude nosiť? Ibaže vec sa má tak, že od chaty do dediny je to asi len hodina a pol chôdze po krásnej, širokej lesnej ceste, stále dole kopcom.

Auto sa pomaly, pomaličky rozbehlo po ceste a šofér opatrne vybral prvú zákrutu. Tí, ktorí sa nezmestili do vozidla zamávali tým, ktorí sa zmestili a pobrali sa za autom.Doteraz sme nepochopili, prečo bolo toľko kriku, pobehovania, škrabania sa za ušami a ťažkých povzdychov pre ani nie 5 kilometrovú prechádzku po ceste.Ľudia sú čudní.

V Chate pod Náružím sme si oddýchli, deti sa dokonca aj dobre vyspali, napriek partii spitých ľudí ktorí vykrikovali na verande do skorého rána. Posledný deň bol pred nami. Na rázcestí Nad kameňolomom sme sa rozdelili. Mirko šiel ďalej po modrej značke dole do dediny a potom stopoval do Prosieka, kde nás už tretí deň čakalo naše auto. Ja s deťmi sme sa vybrali po zelenej a potom po červenej popod horu k ústiu Žiarskej doliny. Postupovali sme veľmi, veľmi pomaly, pretože sme niekoľkokrát stratili značku. V oblasti bolo popadaných mnoho stromov a vyjazdených mnoho ciest a pri niektorých križovatkách nebolo možné s určitosťou povedať, kam máme ísť ďalej. Nakoniec sa značky stratili úplne. Išli sme však na východ a to bol podľa mapy správny smer. Zverili sme sa teda ceste a tá nás nakoniec úspešne doviedla k Žiarskej doline. Mirko už za ten čas stihol dostopovať k autu, zaparkovať ho pri Žiarskej doline a ešte nám aj prišiel naproti.

V Žiarskej doline boli zaparkované stovky áut. Všetky parkoviská boli plné, autá stáli aj popri ceste. Kráčali sme hore dolinou. Bolo horúco. Ľudí ako maku. Pri Medvedej Štôlni nebol nik. To bolo jediné, čo ma zaujímalo. Sadli sme si do tieňa a čakali, až príde čas ďalšej prehliadky. Čas prišiel a my sme, napriek preplnenej doline, mali VIP vstup len pre nás. Deťom sa páčilo, všetci sme sa schladili, oči si oddýchli od slnka.

To bol koniec. Návšteva Štôlne bola odmena pre deti za to, že všetko tak pekne zvládli. Šli sme domov. Bol to zvláštny trojdeň. Striedalo sa dobré a zlé, príjemné a nepríjemné, otravné a prekvapujúce. Keby som mala vyberať a plánovať znova, určite nevyberiem túto trasu. Určite by som vyradila Prosiecku dolinu a Oblazy, pretože to pri všetkej tej špine a ľuďoch jednoducho nestálo za to. Výstup na Sivý vrch bol úžasný, splnil očakávania a pridal maliny a brusnice ako bonus. Na tento deň spomíname najviac a najradšej. Noc na Chate pod Náružím bola zas trochu únavná. Človek by si pomyslel, že ľudia sa pôjdu opiť a vyziapať do dedinskej krčmy a nie do útulne pod horou, kde chcú unavení ľudia spať. Cesta k Žiarskej doline bola príjemná, prechádzková, presne taká, akú sme ešte boli schopní zvládnuť bez toho, aby sme museli zapínať záložné zdroje energie. Chvíľu sme sa po ceste báli medveďa; keď vyšlo slnko vysoko, báli sme sa, že sme sa stratili; a nakoniec sme sa tešili na Medvediu štôlňu.

Autor: tikaka