28.október 2015
K povinným školským predmetom si na chvíľu sadáme skoro každý deň po raňajkách. Píšeme, počítame, čítame, angličtinujeme. O deviatej sme zvyčajne dávno hotoví a môžeme pokračovať v dni. Doteraz mi nikdy nedošlo, že väčšina vzdelávania prebieha práve v tejto zvyšnej časti dňa. Osvietilo ma až vtedy, keď som stratila hlas. Vtedy som zistila, z čoho ma tak často večer bolia hlasivky. Zistila som totiž, že veľká časť viet našich detí má na konci otáznik.
Že vraj gepard beží rýchlosťou aj 115 kilometrov / h. Čo znamená to „lomeno h“?
Čo znamená pohŕdavo? A čo znamená pohrdnúť?
Čo je brezivosť?
Kedy príde Mirko?
Rátajú všetci ľudia na svete na prstoch ako my?
Prečo sú niekedy malí černoškovia na obrázku holí?
Sú v pralese duchovia? Dajú sa nakamerovať?
Prečo sú niektoré pančuchy aj s tým spodkom a niektoré sú odrezané?
Existujú ešte ľudia ktorí bývajú na stromoch?
Čo dnes budeme variť?
Tie dinosaury na obrázkoch sú odfotené naživo?
Prečo sú vitamíny dôležité? Čo robia v našom tele?
Na koľko týždňov jedenia by mi stačili eurá čo mám v peňaženke?
Koľko je teraz hodín? Už je pol deviatej?
Ako sa môžeme rozprávať s ľuďmi z Afriky, keď nevedia po slovensky? Vedia po česky? Alebo anglicky?
Mala som pocit, že sa pýtajú viac, než v ostatné dni. Pred obedom mi z tých ich otázok začínalo trochu šibať a každá ďalšia otázka mi prišla smiešna, ale nemala som hlas, takže zo smiechu nič nebolo. Len som im po 64-tý krát v ten deň zašepkala, že zajtra im o tom porozprávam. Na druhej strane – dozvedela som sa, koľko sa toho deti v bežný deň naučia bez toho aby sme sa o akékoľvek formálne vzdelávanie snažili alebo pričinili.
Autor: tikaka
