Keď sme začínali

16. február 2016

 

 

Začiatky sú ťažké. Začínali sme nadšení, odhodlaní, teoreticky pripravení, no aj tak so zatajeným dychom. To, že sme učitelia nám nijako nepomohlo. Nie sme elementaristi s praxou. Nikdy predtým sme nikoho nesprevádzali pri čítaní prvých básničiek. Nikdy predtým sme sa nepokúšali niekomu vysvetliť, ako treba zjednotiť sklon písma. Nikdy predtým sme nemuseli hľadať spôsob, ako niekomu priblížiť rozdiel medzi sčitovaním a odčítavaním. Nikdy predtým sme kvôli učeniu niekoho iného nepresedeli hodiny a hodiny nad knihami a na internete, aby sme si to my sami v hlave usporiadali, potriedili a boli pripravení na (skoro) všetky otázky. Nikdy predtým sme neučili niekoho, koho tak dobre poznáme, na kom nám tak záleží a koho milujeme.

 

Boli sme prísni, miestami neúprosní, netrpezliví, mali sme vysoké nároky, boli sme nekonzistentní, nervózni, unavení, nahnevaní, znechutení, nechápaví, arogantní a nedôverujúci múdrosti vlastných detí. Urobili sme veľa chýb a keď sa teraz, po takmer dvoch rokoch pozriem späť, nechápem ako je možné, že naše deti sa stále učia rady. Asi to bude tým, že zvedavosť a potreba detí učiť sa je našťastie silnejšia, než hlúposť ich rodičov.

 

Keď dieťa niečo nechápe, treba to s ním precvičovať, kým to nepochopí

Áno, to som si naozaj myslela. Nedošlo mi, že precvičovanie NEprináša pochopenie. Nedošlo mi, že precvičovať môžeme len to, čo sme už predtým pochopili. Trvalo mi dosť dlho, kým som prišla na to, že moja úloha je umožniť dieťaťu objaviť, spojiť si, nájsť a porozumieť a až potom môžem od neho chcieť precvičovanie. Zábavné na tom je, že potom už to precvičovanie ani veľmi nepotrebuje.

 

Keď sa dieťaťu nechce, je lenivé a lenivosť treba prekonať

Od svojich detí som požadovala 100 percentný výkon. Každý deň. Nepripúšťala som, že by sa im mohlo nechcieť. Nútila som ich urobiť aspoň trošku, aspoň kúsok,  aspoň stranu, aspoň riadok, aspoň jedno cvičenie… Bez naťahovania poviem, že to nedopadlo dobre. Aj slzy boli. Na oboch stranách.

Potom som sa započúvala do vety, ktorú našim deťom hovorím tak často, že mi ju asi raz dajú vytesať na náhrobný kameň: Buď to rob poriadne, alebo to nerob vôbec. Pravda bola taká, že nikdy nemali možnosť slobodne sa rozhodnúť pre …alebo to nerob vôbec. Vždy sa mi totiž podarilo nejako ich vmanipulovať do toho, aby začali pracovať. To všetko s dobrým úmyslom, samozrejme.  Bolo to strašné zistenie!

Dnes už všetci vieme, že „Toto teraz nechcem robiť.“ neznamená nič viac a nič menej než to, že „Toto teraz nechcem robiť.“  Naučila som sa rešpektovať, že aj naše deti niekedy nemajú chuť, nemajú náladu, nemajú energiu, nezaujíma ich to, chcú sa ísť hrať, je im príliš teplo, nudí ich to, láka ich nové lego alebo ich bolia prsty. Tak isto som sa naučila, že oni sa k tomu sami vrátia, keď budú mať náladu. Urobia to poriadne, precízne, zodpovedne a najlepšie ako vedia.

 

 

 

Keď sa na dlhší čas prestaneme pravidelne učiť, určite všetko zabudnú

…a budeme sa to musieť učiť odznova. Na začiatku som prežívala veľké stresy, vždy keď sa naše deti náhodou dva až tri týždne nedostali k vyfarbovaniu, kresleniu, skladačkám, keď sme nemali čas prečítať im knihu, alebo keď sme si kvôli iným povinnostiam nestíhali precvičiť niečo extrémne dôležité bez čoho sa predsa určite nedá uspieť v neskoršom živote! Na Islande a v Čechách to bolo ešte horšie: niekedy prešli aj mesiace počas ktorých sme si spoločne nič neprečítali, netrénovali sme jemnú motoriku a neopakovali sme si, že 10 je väčšie ako 9.

Na moje veľké prekvapenie deti nič z toho, čo sa naučili, nezabudli. A ak aj zabudli, naučili sa to znova tak rýchlo, že som si ani nestihla všimnúť. Po každej takejto dlhej prestávke, počas ktorej som tajne trpela výčitkami svedomia, že zanedbávam vzdelávanie svojich detí, sa Zojka a Beny  pustili do čohokoľvek, čo som pred nich položila a pracovali a reagovali ako keby sme sa o danej téme bavili len včera a nie pred 5 týždňami. Veľakrát som si dokonca všimla, že im ten časový odstup pomohol, ich mozog dozrel a odrazu boli schopní pochopiť a uchopiť problém úplne inak, než predtým.

Zobrala som si z toho ponaučenie a už sa nestresujem, keď občas vynecháme zopár dní alebo týždňov učenia sa kvôli návšteve, výletu, kúpaniu sa, chate, turistike, chorobe, alebo len kvôli tomu, že je pekný deň a vtedy treba ísť von a nie sedieť doma a cvičiť veľké písané H.

 

Každý deň sa musíme venovať všetkým predmetom

To je asi najväčšia hlúposť zo všetkých tých hlúpostí, ktorým som na začiatku verila. Ignorovala som, keď Zojka alebo Beny vyjadrili túžbu venovať sa dlhšie čítaniu, alebo naopak písaniu, alebo si pýtali ešte viac matematických hier, alebo si chceli pozerať knihu o ľudskom tele a rozoberať tie najnemožnejšie veci, alebo chceli do nemoty vystrihovať a lepiť, alebo si chceli štvrtý krát zahrať anglické pexeso. Vždy som ich zrušila s tým, že si musia šetriť sily na ostatné veci, ktoré dnes ešte bezpodmienečne musíme urobiť.  Veď predsa každý deň treba urobiť z každého rožku trošku!

Sama dnes nechápem, čo presne ma viedlo k takémuto zvrátenému postoju. Teraz si už deti vyberajú, čo chcú robiť, ako dlho to chcú robiť a aké materiály chcú použiť. Ja im len ponúkam a odporúčam. Je len jediné pravidlo: Čo začneš, to dokončíš. Niekedy to znamená, že prečítajú knihu na posedenie. Inokedy to znamená, že tri hodiny rátame príklady.

Aj napriek tomu, že ich do ničoho nenútim a neorganizujem im prísun vzdelávacích dávok v jednotlivých predmetoch, postupujú obaja vpred normálnou rýchlosťou. Na rozdiel od predošlého systému však pracujú s pocitom, že si dnešnú prácu vybrali sami. Nemôžu sa na nič vyhovárať a celkom nevedome preberajú zodpovednosť za to, čo robia.

 

 

Sme len na začiatku a už sme sa stihli veľa naučiť – deti aj ja. Ďakujem svojim deťom, že mali so mnou od začiatku takú trpezlivosť. Našťastie (alebo nanešťastie?) sú príliš slušné a empatické na to, aby ma poslali kade ľahšie, keď na nich skúšam kadejaké metódy a postupy, keď strácam nervy a keď na nich občas príliš zatlačím. Pretože treba povedať, že mi nie vždy všetko vyjde. Ich tvár je ako otvorená kniha, v ktorej si veľmi presne prečítam, čo malo úspech a čo zdvorilo pretrpeli. Treba tiež povedať, že môj zavárací hrniec trpezlivosti sa občas naplní. A pretečie. Dovoľujem si však tvrdiť, že sme už našli spoločný rytmus a spolupracuje sa nám čoraz ľahšie.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *