28. november 2015
Bude pršať, či nebude? Poďme skúsiť. Auto sa rozbehlo. Po ceste sme sa hrali s hmlovými svetlami: Raz zapnúť, raz vypnúť, raz zapnúť, raz vypnúť. Námraza na lesklej ceste. Bude dnes pršať? Cesta viedla do Vrícka. A potom ešte kus ďalej. Po zemi rozsypaná beloba. „To je námraza, Veronka?“ – „Nie, to je sneh, detičky.“ Opäť nás to prekvapilo! Teplomer ukazuje -4. Pršať asi nebude. Mraky sedeli na vrcholcoch stromov. Zima sa lepila na tvár. Bude snežiť, či nebude? Poďme skúsiť. Keď už sme tu…
Ako sme kráčali hore, snehu pribúdalo. O chvíľu zakryl cestu, aj lístie, aj konáre, aj kamene, aj zamrznuté blato. Na potoku viseli cencúle a veľké ľadové gule, pri krajoch sa skláňali ľadové oblúky a vodu lemovali tenučké skielka. Kľacký vodopád bol slabý a spolovice zamrznutý. Mrakohmla spadla na zem a obkrúcala sa okolo kmeňov. Pár vločiek spadlo a pridalo sa k usadeným kamarátom. Vyšli sme na lúku. Konečne sa nám podarilo nechať hmlu pod sebou, zapadnutú v doline. Pred nami ležala Mrázikova krajina. Na nič nezabudol. Všetko vybielil. Každý jeden konárik.
Zojka šla predo mnou a básnila o zime, o ľade a zamrznutých potokoch. O lyžovačke, o vločkách, výhľadoch a o snežení. O námraze, o studenom vetre, spiacich medveďoch a o dobrom vzduchu. Zojka je nezastaviteľná, keď je šťastná. Na rozdiel od svojho brata sa občas opýta, či ju ešte vládzeme počúvať.
Vyšli sme z lesa a tam – ľudia! Možno 15-ti! Po osamelých dvoch hodinách sme nečakali taký ruch. Zadul studený vietor. Doteraz sme boli len v tričkách a tenkých mikinách – na záveternej strane hory sme sa skôr potili ako triasli od zimy. Rýchlo som obliekala Zojke ďalšie dve vrstvy, čiapku, šál, rukavice… A keď som zdvihla hlavu a pozrela sa do doliny, nevidela som nič. Len nádhernú, mohutnú, sivo-bielu inverznú oblačnosť. Dobehli nás Mirko s Benjamínkom, obliekli sa a pokračovali sme po zamrznutých skalách smerom na Kľak (1352 m.n.m.). Čím ďalej, tým krajšie. Čím vyššie, tým veternejšie. Na Kľaku bolo za autobus ľudí a štyria psi v rôznych štádiách odchodu a príchodu. Naposledy sme toľko ľudí na jednom mieste v prírode zažili na Kriváni pred 9 rokmi, uprostred leta.
Na Kľak vedú cesty z rôznych strán. Okrem toho si ľudia vychodili v snehu kadejaké obchádzkové cestičky, aby sa vyhli zľadovateným skalám. Turistické značky boli pod snehom a my sme boli trochu stratení. Zdalo sa, že všetci idú z Fačkovského sedla a zároveň sa tam vracajú (po žltej), takže sme nemohli ani pozorovaním zistiť, ktorá z tých cestičiek by mohla viesť cez Ostrú skalu do Vríčanského sedla (červená). Nakoniec sme našli pomoc u jedného pána, ktorý tú trasu už raz išiel a vedel nám poradiť, ako sa na červenú napojiť. Chodníček nebol veľmi vychodený, ale nebol problém nestratiť sa.
Cesta cez Ostrú skalu bola… no… ako to povedať… krásna! To sa ani nedá povedať! Zimná príroda, inverzia, príjemný vietor, skaly, výhľady… Deti bežali dole kopcom cez sneh. My sme bežali za nimi a s nimi. Občas sme sa zastavili a pozorovali sme, ako vietor víri sneh a pretláča hmlu cez sedlo.
Benjamínko si pri všetkom tom bláznení sa a bežaní dole kopcom narazil pätu a od Vríčanského sedla sme už išli normálnou chôdzou, ako slušní a rozumní ľudia. Zojke sa ešte podarilo preboriť sa do rozbahnenej mláky, pretože nechcela veriť, že ju ten tenký ľad neudrží. Nič však nepovedala a zistili sme to až keď sme sa vyzúvali pri aute.
Nástup na Kľak z Vrícka je samozrejme dlhší a náročnejší než z Fačkovského sedla. Keď si z toho urobíme čiastočne okružnú trasu a budeme sa do Vrícka vracať cez Vríčanské sedlo, dostaneme stredne dlhú, zaujímavú, takmer celodennú túru. Ako odmenu za to, že sa nezľakneme vyše 800 metrového prevýšenia a 14-tich kilometrov dostaneme vodopád, veľa výhľadov, a chodníky bez množstva turistov.
| Ako sa tam dostať: |
| Vrícko sa nachádza západne od Kláštora pod Znievom. Prejdeme Kláštor pod Znievom, v Predvrícku sa držíme v pravo a dostaneme sa až do Vrícka. Tu cesta končí. Ak sme tu autom, môžeme si ušetriť kúsok cesty a odviezť sa až za dedinu, kde sa dá zaparkovať na veľkom parkovisku pri chatkovej osade. Ďalej je zákaz vjazdu. |
| Prístupnosť/náročnosť/terén: |
| Trasa má dĺžku 14 kilometrov, prevýšenie je asi 830m. Dospelému človeku trvá prejdenie trasy asi 5 hodín.
Z Vrícka ideme po zelenej značke okolo Kľackého vodopádu, až k rázcestiu Pod skalou. Takmer celý čas ideme po lesnej ceste, ktorá je vraj často rozbahnená (nám mrzlo a bol sneh, takže tento problém odpadol). Po prejdení okolo vodopádu čoskoro zídeme z cesty, zabočíme vľavo cez malý potôčik a stúpame strmo najprv lesom, potom lúčkou a potom opäť lesom, až k rázcestiu Pod Skalou. Tam sa spojíme so žltou značkou, ktorá vedie od Fačkovského sedla a pokračujeme pomedzi skaly na Kľak. Z Kľaku pokračujeme po červenej strmo dole a potom ďalej po hrebeni cez les a pomedzi skaly na Ostrú skalu. Odtiaľ zbehneme do Vríčanského sedla a potom po žltej cez les a lúku na Bak. Z Baku sa stočíme do Vrícka – na zelenú značku, po ktorej sme šli smerom hore. Trasa je technicky a (keď nie je sneh) orientačne nenáročná. |
| Pre deti: |
| Vodopád, skaly, Kľak. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
