…alebo o tom, že rozhodnutie nedať deti do školy prináša dni zúfalé, dni šialené, dni pokojné, dni štruktúrované, dni objavné, dni veselé, dni unavené, dni nekonečné, dni užitočné, dni chaotické, dni nečakané, dni nudné a ešte aj kadejaké iné. A aj keď sa niekedy veľmi snažíme, nikdy sa nám nepodarí mať dva dni za sebou také isté.
16. november 2015
Deň ako veľa iných. Vstávam s nádejou, že dnes to bude lepšie ako včera alebo aspoň nie horšie. Pri krájaní jablka do ryžovej kaše verím, že dnes bude deň bez záchvatov zlosti, bez škrabancov, ziapania a sĺz. Dúfam, že verbálna agresivita neprekročí bežné medze a vybavovačky v meste zvládneme bez strašenia babičiek a vykrikovania na šoférov. Keď sa mi moje milované dieťa nepríde ráno hodiť okolo krku, nádejam sa, že možno práve dnes budeme mať príjemný, nekonfliktný deň…pretože to je jasné znamenie dobrého začiatku: zobudilo sa a nemá okamžitú nervu neznámeho pôvodu. Nepotrebuje sa s dupotom a kŕčovitým mykaním upokojovať v mojom náručí.
Potom príde a zistí, že nemá tú správnu lyžičku. Letmým pohľadom na polo-dokončené raňajky príde na to, že džem dnes bude pod kašou a nie na kaši (ako vždy), pretože som sa zamyslela a dala som to naopak. Fučiac chodí po kuchyni, dupoce a vrčí. Ako malý, namosúrený psík. Píska kanvica s vodou. Zalejem čaj. Chytím namosúreného psíka a vystískam ho. Snažím sa dať jeho frustráciu do slov. Tak to robievame už roky. Učíme ho vyjadriť svoje pocity a potreby slovami: „Hneváš sa, pretože si chcel mať džem na kaši. Tak to máš rád. Už sa to nedá vrátiť. Aj lyžičku si chcel inú. Tú s tými čiarkami, však? Tak tú veľkú odlož a zober si ktorú chceš. A nabudúce si budem na ten džem dávať väčší pozor, dobre?“ Moje milované dieťa sa prestáva triasť a prehltne slzy. Prikývne. Ešte si dupne a potom ešte raz. Vymení lyžičky. Raňajky sú hotové.
Všetci okrem mňa si sadnú k stolu. Ešte dorábam čaj, utieram kuchynskú linku, dávam na balkón chladiť poháre…a ešte musím načistiť zeleninu na polievku. Dnes raňajkovať nebudem. Nie som hladná. Zvyšok rodiny sa pustí do jedla, ale moje skormútené dieťa sedí a čaká. Čaká, až budú všetci pri stole. Skôr jesť nebude. Jedz, chlapček! Budeš to mať studené. Nie, nie, on počká na mňa. Ale ja dnes nebudem raňajkovať. Nie, nie, on počká, kým si k nim nesadnem s čajom. Ale ja ešte musím doupratovať a očistiť mrkvu. Nie, nie, nie, nie..!!!! On počká. Musíme všetci sedieť, inak nikto nesmie začať jesť. Odložím škrabku a sadnem si. Moje o niečo šťastnejšie dieťa chytá lyžičku a púšťa sa do raňajok.
Po raňajkách posielam deti umyť si zuby a spratať si pyžamko. Zojka je o pár minút hotová. Sprace aj bračekove veci a pripraví mu zošit na diktát. Nemám to srdce ju opäť a po tisíci krát „karhať“ a vysvetľovať jej, že nemôže neustále robiť veci za svojho brata. Rozumiem jej: chráni tak seba. Chráni sa pred jeho potenciálnym výbuchom hnevu alebo agresivitou, ktoré často prichádzajú keď chlapec cíti časový tlak, alebo sa stráca v množstve úloh ktoré sa mu odrazu nakopia. A čo za ten čas robí druhé naše dieťa? Pozerá cez balkónové dvere von a bezmyšlienkovite sa hrá s retiazkou od žalúzie. Ani tretie pripomenutie nepomohlo. Iba ho dostalo od balkónových dverí k zrkadlu na chodbe, kde si teraz skúša grimasy. Opäť mu pripomínam umývanie zubov. Zdá sa, že nepočuje. Vezmem ho za ruku, trochu ráznejšie než celkom milo, a odvediem ho do kúpeľne. Dám mu kefku do ruky. Dieťa na mňa zmätene a trochu vystrašene pozerá. Viem, že vôbec nevnímalo moje doterajšie snahy donútiť ho k ústnej hygiene. Viem, že mi to nerobí naschvál. Preto sa zo všetkých síl snažím ostať pokojná.
Odchádzam za Zojkou a navrhujem, aby sme zatiaľ začali robiť niečo iné, kým budeme čakať na Samka. Zojka nadšene vyťahuje matematiku a ukazuje mi, čo stihla vyrátať včera pred tréningom. Skontrolujeme si, opravíme a rozrábame zaujímavú, doplnkovú úlohu. Zojka nepochopí, čo sa od nej chce a tak sa to snažím vysvetliť inak. Popri tom sa pokúšam nevyzradiť princíp riešenia. Niekedy je ťažké nezamotať sa v tom. Zojka stále nerozumie. Na pomocný papier načrtávam podobnú úlohu a riešime spoločne. Zdá sa, že toto zabralo. Nechám ju rozmýšľať nad úlohou v pracovnom zošite a idem do kúpeľne. Dieťa stojí s kefkou v ústach a prstom spája kvapky vody v umývadle. Zuby neumyté, pasta dávno prehltnutá. Dávam mu novú a sadám si k nemu, aby som ho mohla kontrolovať. Viem, čo bude nasledovať. Vystrie ruku s dlaňou otočenou ku mne a krúti hlavou. Začne ma vytláčať von z dverí. Nikto sa na neho nesmie pozerať, keď si čistí zuby. „Umy si zúbky, prosím!“ hovorím už z chodby a pritom viem, že som to povedala zbytočne. Ale aj tak to poviem. Neviem prečo.
Zojku nájdem bezradne sedieť nad matematikou. Nič to! Budeme rozmýšľať spolu. Navádzam ju na postup riešenia, ale už sa zasekla. Už s tým veľa nenarobím. Medzičasom si Samko doumýva zuby a s dupotom a nezrozumiteľným vykrikovaním príde do izby. Tak ako každý deň, pripomeniem mu, že pod nami ešte spia ľudia. Tak ako každý deň to nezaberá. Vykrikuje trochu potichšie a niečo si hundre popod nos. O chvíľu to vystrieda echolalické, rytmické vydávanie rôznych zvukov. Zojka ho nervózne okríkne, aby bol ticho. Vydrží mu to presne 27 sekúnd. Otvorí si denník, pohmkáva si melódiu z Doby ľadovej a prezerá si staršie zápisy. Číta si ich nahlas, bez ohľadu na to, že sa meter od neho rozprávame. Začne čarbať ceruzkou po stranách. Venujem mu chvíľu pozornosť, porozprávame sa o tom, čo by chcel dnes písať a zoštylizujeme prvú vetu. Potom ma pošle preč – zvyšok si vymyslí sám.
Diktát sa dnes asi písať nebude. Som celkom rada. Vyhnem sa riziku strašného záchvatu, ak by sa náhodou Samkovi nepodarilo mať menej ako 3 chyby. A to je pokrok: Ešte pred pár mesiacmi sme mali nervové zrútenia kvôli 1 chybe. Odchádzame so Zojkou do inej izby hrať pexeso. O chvíľu dokvitne aj druhé dieťa. Dopísané? Áno. Bez záujmu nás chvíľu pozoruje a potom si vyberie z police Adamka. Sadne si na posteľ a číta. Občas zdvihne zrak a sleduje nás. Potom sa vráti k čítaniu. Ako zázrakom dohráme práve vtedy, keď dočíta.
Sľúbili sme si maľovanie vodovými farbami. Spoločne pripravíme stôl v kuchyni. Zojka donesie papiere a farby. Zatiaľ sa pokúšam prehovoriť jej brata, aby si sadol vedľa nej a nie oproti nej, aby obaja dočiahli na farby a zároveň mali svetlo z okna. Trochu sa krúti a vyjednáva. Potom sa ma snaží presvedčiť, že nie je potrebné sa premiestňovať. Keď mu však názorné dokazovanie nevyjde a zistí, že naozaj nedočiahne ak ostane na svojom pôvodnom mieste, začne sa hnevať a odúvať. Poviem mu, že ho nejdem nútiť, pretože na to nemám síl. Vie, čo treba robiť, ak chce maľovať. Ak nechce, môže ísť robiť niečo iné. To už je fialový od zúrivosti a ziape na mňa niečo o ironických poznámkach a o tom, že mám byť okamžite ticho. (Naše nešťastné dieťa totiž nenávidí iróniu, sarkazmus a dvojzmysly, pretože ich zväčša nevie identifikovať, berie ich doslovne a takmer na 100 percent ako útok na svoju osobu. Niekedy označí za iróniu aj niečo, čo je od nej na kilometre vzdialené a zbytočne sa nahnevá.) Potom beží do izby a privrie dvere. Nie, nezabuchne ich, musia byť pootvorené na približne 5 až 10 centimetrov. Ak to niekto naruší, namosúrene ich pôjde vrátiť do žiaducej polohy a potom bude vyvádzať ďalej. Dohováranie či vysvetľovanie v tomto štádiu nezaberie a tak si ho nevšímame.
Kým synček vykrikuje v izbe, dochystáme so Zojkou stôl a napustíme vodu do pohárika. Idem ho upozorniť, že začíname a ak chce, môže sa k nám pripojiť. Je to veľmi dôležité, zanedbanie tohto kroku by mohlo vyústiť v ďalšiu nervu. Nesmieme totiž začínať žiadnu činnosť, ktorú sme si pôvodne dohodli ako spoločnú, ak jeden alebo viacerí členovia nie sú prítomní. Ak vynecháme jeho, je to rovné koncu sveta. Smiešne? Nie, u nás každodenná realita. Už nad tým ani nerozmýšľame. Uplakané, roztrasené dieťa vyletí z izby a hodí sa mi okolo nôh. Je to jeho signál, že sa chce dohnevať a potrebuje pomoc. Stačí ho objať, pohladkať a správať sa ako keby sa vôbec nič nestalo. Sadne si na pripravenú stoličku vedľa sestry. Nie je úplne spokojný a najradšej by sedel na svojom obvyklom mieste, ale porozumel tomu, že je to momentálne nevyhnutné, ak chce robiť to, čo chce robiť.
Maľovanie býva pokojná činnosť. Je samozrejmé, že keby Samko mohol, minul by aspoň 7 papierov, pretože vždy keď spraví nejakú chybu, alebo sa mu niečo trochu nepodarí, odmieta pokračovať. Pretože už to nie je také dokonalé, aké by to on chcel mať. Niekedy tento moment príde po 3 ťahoch štetcom, niekedy tesne pred dokončením obrázka. Ale už sa párkrát stalo, že bol spokojný na prvý raz. Dali sme si limit: môže použiť najviac tri výkresy, ideálne iba dva. Je to pravidlo, ktoré pozná a je s ním zmierený. Vysvetlili sme si, že plytvanie výkresmi ničí stromy. Pochopil to. Keď maľuje na 3-tí výkres, zvyčajne je tolerantnejší k svojim chybám a ochotnejší ich opravovať.
Deti maľujú a ja sa konečne dostávam k čisteniu zeleniny na polievku. Zojka sa pýta, čo bude na obed, kam pôjdeme von a či dnes idú na tréning. Jej brat do toho pospevuje a povedačkuje dialógy z rozprávok. Striedavo ho so Zojkou prosíme, aby bol ticho, keď sa rozprávame. Nájde si teda inú zábavu: na všetky otázky, ktoré sa pýtam jeho sestry odpovedá za ňu. Po asi štvrtom takomto vstupe ho unisono zahriakneme. Urazí sa. Ale iba na sotva všimnuteľnú chvíľu. O pár sekúnd nám už zanietene rozpráva o stíhačkách, ktoré videl včera, keď bol s babkou vonku.
Odrazu chlapček odloží štetec, zíde zo stoličky, príde ku mne, objíme ma a povie: „Ja ťa tak veľmi, veľmi ľúbim. A som tak rád, že ťa mám. Nikdy by som nechcel inú maminku než si ty.“
Je 8:30 ráno. Deň sa sotva začal. Asi si dnes dám desiatu, aby som vládala 🙂 .
Autor: tikaka
