…alebo o tom, že rozhodnutie nedať deti do školy prináša dni zúfalé, dni šialené, dni pokojné, dni štruktúrované, dni objavné, dni veselé, dni unavené, dni nekonečné, dni užitočné, dni chaotické, dni nečakané, dni nudné a ešte aj kadejaké iné. A aj keď sa niekedy veľmi snažíme, nikdy sa nám nepodarí mať dva dni za sebou také isté.
19. január 2016
Deň ako veľa iných. Dnes sme vstali neskôr ako vždy. Pred dvomi týždňami ma seklo v krížoch a najradšej by som iba ležala a spala. Všetko mi trvá oveľa dlhšie ako zvyčajne. Sedíme po raňajkách pri stole a rozprávame sa o včerajšom tréningu. Potom posielam deti umyť sa: „Šup, šup do kúpeľne! O chvíľu sa stretneme vo vašej izbe a začíname!“ Dievčatko vyskočí, a ide do kúpeľne. Chlapček sa oprie o stôl a pýta sa: „O akú chvíľu? O koľko minút?“ V poslednom čase u neho s vyjadreniami ako O chvíľu a Za moment nepochodím. Zistil, že sa ich nedá chytiť a vyžaduje presnú informáciu. „O desať minút,“ odpovedám a pomaly vstávam od stola. Chlapček pozrie na hodinky a vyráta si, kde bude ručička o 10 minút. Potom odloží zo stola svoj pohár. Od dverí sa ešte vráti a odloží aj sestrin pohár. Dievčatko občas zabúda…
Dievčatko skončilo a už trieli k svojmu stolu. Mirko umýva riad. Chlapček sa zatiaľ zamyslene prechádza z chodby do izby a z izby späť do kuchyne. Pripomeniem mu umývanie zubov a nenáhlivo upratujem kuchyňu. Ide do kúpeľne, spieva si a vytláča pastu na kefku. Zdá sa, že dnes to pôjde rýchlo. A potom – akoby ho osa pichla! Začul totiž z izby šuchot sestriných papierov a štrkot jej ceruziek. Ako blesk letí do kuchyne, mrkne na hodinky a potom letí cez chodbu smerom k sestre a už spoza rohu na ňu kričí: „Ešte nezačínaj! Ešte nie! Ešte neprešlo 10 minút! Môžeme začať, až keď prejde 10 minút!!!“ Hneď ho s Mirkom zastavíme a vysvetľujeme mu, že dievčatko predsa môže začať skôr, ak chce. Že jemu to predsa vôbec nemusí vadiť. Že tých 10 minút je čas, za ktorý sa musí vychystať a nie čas o ktorý môže začať… Počúva nás, ale neakceptuje. Hnevá sa.
Dnes sa nikomu nechce sedieť pri stole. Vôbec mi to nevyhovuje. Ľahla som si k deťom pod deku a pomáham na diaľku. Keď niečo naozaj nejde, prinesú zošit ku mne. Tak to robíme už vyše týždňa. Ležím si pekne v teple a chrbát ma bolí o čosi menej. Ale dnes deti vymýšľajú, že chcú radšej robiť angličtinu. Dokonca ani čísla ich nebavili viac než pol hodinu. Chcú počúvať anglický príbeh, čítať si rozprávky a hrať kvarteto. Podvolím sa. Nič iné mi neostáva. Nútiť ich aj tak nemá význam.
Mirko mi do detskej izby nachystá prehrávač s príbehomo Čiernom Krásavcovi, aby som mohla ostať ležať a nemusela sa presúvať do našej izby, kde sme vždy, keď počúvame. Robíme to tak, že ja im pustím vetu či dve z príbehu a oni ich preložia. Nakoniec si vypočujeme naraz všetko, čo sme ten deň prešli. Takto sme sa prehrýzli už asi ôsmimi či deviatimi anglickými príbehmi. Deti si ich občas počúvajú počas poobedňajšieho odpočinku, alebo ich majú miesto hudby, keď si kreslia. Zavolám na deti, že môžeme začať. Hovorím im, nech sa usadia na druhú posteľ, aby sme na seba pekne videli.
Dievčatko sa usadí a čaká. Chlapček stojí a vyzerá zničene. Pýtam sa, či je nejaký problém. „Nooo…ja…ja…ja…tu…Ja by som chcel počúvať vo vašej izbe!“ hovorí rozrušene. Snažím sa mu vysvetliť dôvody, prečo sme dnes tu. Snažím sa, aby pochopil, že pre mňa bude náročné a bolestivé presúvať sa do inej izby a sedieť (pretože tam nemôžem ležať). Nepomáha. „Ja som tam zvyknutý, Veronka! Ja som tam zvy-knu-tý!!! Mne tu nebude dobre. Ja ti všetko prenesiem, aj deku, aj všetko… Ale ja tu nechcem byť.“ Vidím, ako sa jeho telo dostáva do kŕča. Mám dve možnosti. Prvá: vstanem a presuniem sa. Druhá: budem trvať na svojom, spôsobím u neho záchvat a z počúvania príbehu nakoniec nič nebude, čím bude trpieť najmä dievčatko. Vyberám si prvú možnosť. Chlapček mi naozaj prenesie deku. Potom si sadne na svoje obvyklé miesto, obopne špičky nôh oboma rukami a netrpezlivo sa kýva zo strany na stranu.
Počúvanie a preklad nám idú znamenite. Dievčatko má výborný sluch a pri preklade pekne formuluje aj zložitejšie vety. Vie sa pekelne sústrediť a to ju rýchlo unaví. Chlapček sa občas stráca. Ani nie preto, že by nerozumel, len si nevie udržať pozornosť. Končíme. Deti spracú prehrávač a vytiahnu anglické kvarteto. Dnes hráme kvarteto so slovnou zásobou jedla. Rozdám karty a začneme. Hra sa pekne rozbehne. Dievčatku sa darí, už má dve štvorice zložené. Jej brat odrazu vykríkne a hodí sa na zem. Začne sa metať, kopať a kričať. Po chvíli vyrozumieme, že nie je spokojný s tým, že nemá ešte žiadnu štvoricu. Potom nám začne vyčítať, že je to všetko naša chyba, pretože po minulé razy to vyšlo tak, že mali so sestrou na rovnako alebo vyhrával on. Máme hrať tak, aby to tak bolo vždy! Nemáme mu to robiť naschvál, pretože on sa potom naštve… ako teraz.
Po neviemkoľký krát mu vysvetľujem pravidlá. Viem, že ich ovláda. Viem, že mu ich hovorím zbytočne. Ale neviem, ako inak mám zareagovať. Toto nie je prvý takýto výbuch. Viem, že nič nepomôže. Zároveň viem, že nesmieme v žiadnom prípade urobiť to, čo sa radí vo všetkých múdrych výchovných knihách: ignorovať ho a začať hrať bez neho. To by sme mali postarané o predstavenie plné ziapania do fialova, bitia, vyhrážok, vulgárností, trieskania a zúrivého škriekania až po hranicu odpadnutia. A pritom by nás to neuchránilo od takmer identického výstupu pri najbližšej možnej príležitosti. Odložíme karty a sľúbime si, že sa zahráme nabudúce. Chlapček sa ešte vykričí a o chvíľu sa mi už hádže okolo nôh. O necelú minútu na to poskakuje po byte a pospevuje si. Na kvarteto už pravdepodobne zabudol.
Dievčatko sa ide hrať do ich izby s bábikami. Občas mi príde ukázať ako ich obliekla a porozpráva mi kam práve idú a čo budú robiť. Potom zas odbehne a hrá sa ďalej. Chlapček ide stavať z lega v našej izbe. Ležím na posteli a som rada, že obed na dnes sme navarili už včera. Teraz môžem ležať až kým krpci nezahlásia, že sú hladní. Ani neviem ako, dostaneme sa s chlapčekom do debaty o zvieratách a lesoch. Hovoríme si o tom, prečo medvede niekedy chodia vyberať kontajnery, o vlkoch, o chránených živočíchoch. Rozprávame sa o tom, ako ľudia berú zvieratám životný priestor a nútia ich k ústupu, alebo spôsobujú ich postupné vyhynutie. Dostaneme sa aj k dôvodom, prečo to ľudia robia a ako je vlastne možné, že to môžu beztrestne, verejne a vo veľkom robiť aj v chránených oblastiach. Potom chlapček stíchne. Nevidím na neho, pretože medzi mnou a ním je skrinka. Zabudol, že sa so mnou rozpráva? Stratil odrazu záujem pokračovať v rozhovore? Považuje rozhovor za ukončený a neobťažoval sa mi to oznámiť? Všetky tri možnosti sú pre neho typické a ja môžem len hádať, ktorá z nich to asi bude tentoraz.
Zodvihnem sa na lakti. Chlapček leží na zemi. Legové kocky pri jeho hlave sú roztriedené na čierne, červené a priehľadné. Díva sa neprítomne do steny. „Nad čím rozmýšľaš, chlapček?“ pýtam sa. Moje dieťa ťažko vzdychne. A potom ešte raz. „To je strašné!“ začne pomaly a posadí sa. „To je strašné, že ľudia toto robia prírode. A vôbec im to nevadí! Mal by niekto prísť a všetkých naučiť, aké je to nesprávne! Mal by niekto prísť a všetkým povedať, že to sa nesmie robiť! Ja so Zojkou to nikdy nebudeme robiť… a keď budem veľký, budem učiť ľudí, aby boli dobrí a chránili zvieratá, aj vodu, aj stromy. Lebo…lebo…“ hľadá slová a nechápavo krúti hlavou „…lebo čo budeme robiť, keď nám tu nič neostane?!“ pozrie na mňa vystrašene. „Čo budeme potom robiť, keď si všetko zničíme?! …a už nebude nič?!“ Neviem, čo mu mám povedať. Na to nie je odpoveď. Klamať, zavádzať a utešovať nemá pri tomto dieťati zmysel. Tak len pokrčím plecami. Chlapček si opäť ľahne na zem a ešte chvíľu rozmýšľa. Potom si sadne a začne stavať pretekárske auto z červených a čiernych legových kociek.
Je 9:41 ráno. Deň sa začal. Už nech je večer!
Autor: tikaka
