Cez Vysokú (988 m.n.m.) do Kališťa

25. marec 2016

Dve ženičky v Podkoniciach stáli pred Jednotou a čakali, kým otvoria. Kostol povyše obchodu už žiaril v rannom slnku. Kohút kikiríkal. Ženičky vstúpili dnu. Vzápätí z Jednoty vyšiel pán s nákupnou taškou. Ako to dokázal? Však sme ho nevideli vojsť! Žeby zákazník so špeciálnymi výsadami?

Okolo Podkoníc sa dvíhajú zalesnené svahy a nad nimi si sedí Vysoká. Zojka síce skonštatovala, že tá Vysoká (988 m.n.m.) vôbec nie je vysoká, ale to vtedy ešte sedela v aute a dívala sa na všetko z bezpečnej diaľky. Vysoká totiž je celkom vysoká, najmä keď človek nevyužije auto a neodvezie sa po úzkej ceste až takmer pod kopec, kde je malinké lyžiarske stredisko.

Čoskoro sme opustili dedinu a začali sme stúpať svetlým, prívetivým lesom. Na prvej veľkej lúke sme si povyzliekali bundy, šály, čiapky a pančuchy, pretože sa zdalo, že deň bude teplý a bezveterný. Deti sa pasovali za našich vodcov, čo v preklade znamenalo, že bežali dopredu a zastavili sa len vtedy, keď si neboli isté, kam majú ísť ďalej. Zistili sme, aké sú už rýchle, keď sa im práve chce. Ako povedal Mirko, už nepotrvá dlho a nebudeme za nimi vládať.

Pod Vysokou bol zaparkovaný ratrak a auto. Niekoľkí ľudia v stráni pílili kríky a ukladali konáre na kopu. Modrá značka smerom na Kalište viedla popod stráň, ďalej do sedla. My sme sa odpojili od značkovaného chodníka a vydali sme sa priamo hore trávnatým kopcom, popri lyžiarskom vleku, na Vysokú. Tráva bola ešte sivá, len kde-tu sa zo zeme tlačili prvosienky. Čím sme boli vyššie, tým boli výhľady krajšie. Asi v strede kopca sme sa však prestali obzerať, pretože pod nohami sa nám zrazu rozsypali desaťtisíce krokusov. A ani trošku nepreháňam. Naozaj ich boli desaťtisíce. Kráčali sme sýto-fialovou záplavou jemných kvetov, snažili sme sa ich nepostúpať, fotili sme ich, ovoniavali a stále sme nechápali, ako môže byť toľko kvetov na takej veľkej ploche tak nahusto.

Zojka šla so mnou a od šťastia stále rozprávala a pišťala. Samko zaostal. Boli sme už takmer hore. Rozhodli sme sa zastaviť tesne pod vrchom a urobiť si prestávku. Rozložili sme sa, zakývali sme na Samka, aby si šiel dať desiatu, vytiahli sme termosku. Náš synček mávol rukou a pokračoval v stúpaní na vrch kopca. O chvíľu sa nám stratil z dohľadu. Pár minút na to sme ho uvideli bežať dole kopcom smerom k nám, gestikuloval a niečo hovoril, či skôr potichu kričal. Keď dobehol k nám, zadýchaný nám povedal o svojom objave: „Videl som srnky! Srnky som videl! Vôbec som ich nevyplašil a bol som blízko! Oni sa len pásli a nevideli ma. Bol som úplne pri nich, že som im videl aj oči! Poďte sa pozrieť! Boli také maličké, asi mláďatká. To som ešte nikdy nevidel! A takto zblízka!“ Samko rozprával o srnkách celý deň a ešte aj keď večer zaspával. Srnky boli vrchol dňa. Možno aj preto, že keď sme sa potom šli pozrieť všetci spolu, zvieratká tam už neboli. Náš synček usúdil, že mu ich hora pripravila ako odmenu za to, že nebol lenivý a vyšiel až na samý vrch.

Z Vysokej sme zbehli dole do širokého trávnatého sedla, kde sme sa opäť napojili na modrú značku, ktorá nás vzápätí zaviedla do lesa. Chodníček traverzuje strmý, zalesnený svah. Asi tadiaľ od zimy nestihlo prejsť veľa ľudí, pretože vyzeral dosť divoko. Deti nohami rozhŕňali a odtláčali lístie, ktorého tam bolo vyše kolien. Občas odhodili z cesty konár, alebo pomohli Mirkovi odvaliť tenké kmienky čo ležali pováľané v ceste. Chodník celý čas mierne klesal, slnko nás ohrievalo od chrbta, v občasných priesekoch sme videli na dno hlbočiznej doliny pod nami. Po chvíli sme prišli na malú lúčku, kde klesanie skončilo. Modrá nás naviedla na asfaltovú cestu, ktorá mierne stúpala až ku Kališťu.

Nohy našich dvoch malých vandrovníkov pri kontakte s asfaltovou cestou zázrakom stratili všetku silu. Raz určite prídem na to, aká mágia je v tom ukrytá! Raz prídem na to, ako asfaltka dokáže zobrať obom deťom chuť pohnúť sa čo i len o 100 ďalších metrov, aj keď len minútu pred tým bláznivo šantili po lúke. Posledný kilometer sme ich doslova ťahali hore kopcom, pretože sa tvárili, že ak ich budeme ešte chvíľu nútiť ísť ďalej, určite sa im stane niečo hrozné a strašné.

Keď sa medzi stromami pred nami objavila horáreň a miesto, kde stávala škola, dali sme si krátke opakovanie slušného a vhodného správania a vstúpili sme do minulosti. Od roku 2008 je v Kališti vybudovaný náučný chodník, ktorý bez pátosu, priamo, trefne, vhodne a citlivo porozpráva návštevníkovi o tom, ako Kališťania žili, jedli, pracovali, ako sa zabávali, čo ich tešilo, čo ich mrzelo a samozrejme aj o tom, čo ich postihlo v marci pred 71 rokmi. Tabule sú doplnené fotkami, pesničkami, receptami, zaujímavosťami a príhodami pamätníkov. Ak chceme tabule čítať malým deťom, je fajn si ich prečítať rýchlo dopredu a niektoré časti preskočiť, prípadne povedať vlastnými slovami. Záleží na deťoch a ich schopnosti spracovať určité obrazy a skutočnosti. Naše deti boli deň vopred pripravené a informované o tom, kam vlastne ideme, prečo je Kalište významné a dôležité. Prvotný šok z toho, že niekto niečo takéto môže urobiť iným ľuďom sme teda zvládli v bezpečí domova. Samotná návšteva Kališťa bola už len doplnením niečoho, čo si mohli v pokoji dopredu premyslieť.

Škola a horáreň sú trochu ďalej od dediny a preto treba pokračovať ešte asi 5 minút po ceste až k jednoduchému pamätníku pri malom parkovisku. Tam sú úvodné tabule náučného chodníka aj so schematickou orientačnou mapou celého múzea. Vstúpili sme do Kališťa, počúvali sme, čo chcelo povedať a nedalo sa inak, než obdivovať ľudí, ktorí dokázali žiť v horských dedinách v časoch, keď ešte autá neboli samozrejmosťou, keď nebol mobil, keď neboli supermarkety, keď sa museli spoľahnúť len sami na seba a na komunitu v ktorej žili. Neprišlo mi to ani trochu romantické. Iba kruté, ťažké a skutočne veľmi, veľmi obdivuhodné. Až keď človek prejde cez lúky a lesy aby prišiel doprostred kopcov a našiel tam dedinku, uvedomí si naplno, na akom odľahlom mieste ľudia bývali. Odporúčame každému navštíviť tento pekný kus kraja. Je tu ticho, pokojne a história sa dá chytiť do ruky.

Cestou späť porozprával Mirko deťom rozprávku o Kocúrikovi nezbedníkovi, deti opäť porozhŕňali lístie a odstránili z chodníka konáre, ktoré cestou tam prehliadli. V sedle pod Vysokou sme zjedli posledné zásoby a deťúchy sa rozbehli dole lúkami a lesmi, ako keby za nimi bičom švihali. Ani sme sa nenazdali a boli sme späť v Podkoniciach.

Ťažko písať o niečom, čo bolo také pekné, ako dnešný deň. Ak budete mať niekedy chuť na výlet s neobyčajným cieľom, vyberte sa do Kališťa. A ak pôjdete do Kališťa z Podkoníc, neobíďte Vysokú. Aj keď je vysoká, oplatí sa tam vyjsť. Výhľady sú krásne a vietor tam sviští rýchlejšie.

Autor: tikaka