16. apríl 2016
Skalky ležia v tieni známejšieho a navštevovanejšieho Kľaku, v južnej časti Malej Fatry. Dostaneme sa sem za necelé 3 hodiny z Vrícka. Výlet na Skalky sme zvolili ako ľahšiu alternatívu k pôvodne plánovanému Veľkému Choču. Deti mali za sebou ťažký týždeň plný krúžkov, pretekov a rôznych športových činností a preto sme sa rozhodli pre menej náročnú túru.
Najprv sme sa museli prebojovať cez bahnitú, lepkavú cestu. Ani dlhé suchá nevysušili lesnú cestu z Vrícka do Baku. Pri Baku sme odbočili na lúky. Ráno ležalo na konároch stromov. Rosa ohýbala trávu. Vtáky rozprávali z ticha lesa. Skôr než nám blato stihlo zaschnúť na topánkach, začali nás dobiehať ľudia. To už sme boli vo Vríčanskom sedle. Čakal nás šok v podobe organizovanej skupiny asi 40 turistov. Do sedla prichádzali ďalšie a ďalšie a ďalšie a ďalšie skupinky, až kým sa tam nedalo ani pohnúť. Rýchlo sme vykročili smerom k Skalkám v snahe uniknúť im a cigaretovému dymu, ktorý sa rozliezol pomedzi stromy.
Bohužiaľ, turisti šli rovnakým smerom ako my. Na chvíľu sme mali pocit ako keď v nedeľu poobede omylom zablúdite do mestského parku a pripomeniete si, prečo tam radšej chodievate v stredu ráno. Rozhodli sme sa počkať, kým všetci prejdú. Zatiaľ sme objavili krásne, ukážkové stopy veľkého medveďa. Podľa jeho (jej?) stôp šiel po chodníku viac než kilometer. Potom sa mu asi nechcelo trepať do kopca a pokračoval ďalej do lesa.
Prešli poslední ľudia. Vydali sme sa za nimi cez políčko medvedieho cesnaku. Les sa začal rozostupovať. Za nami kľačal Kľak, na pravo ležali kopce a pred nami sa otváral spoly zalesnený hrebeň. V tráve boli rozhodené väčšie i menšie skaly a skaliská, niektoré veľké ako dom, niektoré len toľké, čo Benjamínko. Boli sme na Skalkách. Vybrali sme si najväčšiu skalu, vyšli sme na ňu a sadli sme si k skorému obedu. O pár minút na to sa cez skalu prehnala už spomínaná skupina turistov, ktorých sme medzičasom predbehli, keď si dávali prestávku na jednej z prvých skál. Pofotili, poobzerali a už ich nebolo.
Slnko sa striedavo strácalo za striebornými mrakmi a fúkal ľadový vietor. Neostali sme sedieť dlho. Pokračovali sme ďalej po hrebeni. Cestou sme našli jelení paroh a bielo-hnedú medvediu srsť. V svištiacom vetre, s kapucňami na hlave sme takmer nič nepočuli. Začali sme sa trošku báť medveďov, ale len trošku – tak akurátne pre tú správnu hladinu adrenalínu, keď je to ešte stále zábava. Dúfali sme, že mackovia nás napriek vetru zacítia, alebo aspoň začujú naše protimedvedie roľničky.
Opustili sme Skalky. Sivé skaly sa stratili a ostala len lúka posiata samotárskymi smrekmi. Tu niekde by sa (podľa mapy) mal od červenej značky oddeľovať neznačený chodníček, ktorý by nás mal doviesť do výrazného trávnatého sedla medzi Skalkami a Dutou skalou. Hľadali sme, hľadali, aj do lesa sme zašli, po lúke sme pochodili, aj sme sa kúsok vrátili, ale chodníček sme nenašli. Na tráve ležal chumáč bledohnedej medvedej srsti. Chcela som ho deťom ukázať, a pritom som zistila, že je zlepený ešte nezaschnutými slinami. Macko nemohol byť ďaleko.
Po necelej polhodine hľadania chodníčka sme usúdili, že jednoducho musíme ísť dole smerom k sedlu a nejako sa dostať cez les. Vykročili sme tým smerom, kde sme za stromami tušili Dutú skalu. A tu – kde sa vzala, tam sa vzala, z ničoho nič sa nám v tráve pod nohami objavila cestička, ktorá nás voviedla do úzkeho prieseku. Cestička sa sypala strmo dole, priamo do sedla. Na jednej strane mladina, na druhej strane mladina a tesne na ňu natlačený les. Spod kríka na nás žmurkal finálny produkt mackovho trávenia. Všade ticho. Slnko sa práve skrylo za mraky a náhly tieň dopadol na zem, ako zlé znamenie. Benjamínko zašepkal, že sa bojí. Začali sme sa nahlas rozprávať, každý hovoril, čo mu napadlo, len aby nás bolo poriadne počuť. Deti sa smiali a snáď sa báli menej. Cez konáre sme zazreli širokú trávnatú plochu pod nami. Už nie sme ďaleko!
V sedle sme si vydýchli. Otvorené priestranstvo nám vrátilo pokoj. Pôvodne sme chceli vybehnúť na Dutú skalu a pozrieť jaskyňu, ktorá by tam niekde mala byť, ale deti povedali, že už nevládzu. Nechceli sme ich nútiť. Beztak sme mali pred sebou ešte celkom dlhú cestu späť do Vrícka. Zložili sme sa na tráve a pozorovali vetrone, fotili sme a deti sa hrali so svojimi plyšovými spoločníkmi – Krtkom a Mamutom.
Zo sedla do Vrícka vedie široká lesná cesta. Pomaly klesá lesom a neskôr lúkami nad dedinou. Na lúkach sme sa opäť na chvíľu zastavili a sledovali sme vetrone, ktorých sme napočítali viac než 20. Ktovie, ako to robia, že sa nezrazia.
Boli sme veľmi radi, že sme sa na Skalky vybrali. Je to atraktívne, fotogenické, príjemné miesto. Chvíľami má človek pocit, že už tu niekedy bol. A vďaka medvedím stopám, medvediemu cesnaku, medvedej srsti a medvediemu hovienku sme z toho mali tematickú medvediu exkurziu :-).
| Ako sa tam dostať: |
| Vrícko sa nachádza západne od Kláštora pod Znievom. Prejdeme Kláštor pod Znievom, v Predvrícku sa držíme v pravo a dostaneme sa až do Vrícka. Tu cesta končí. Ak sme tu autom, môžeme si ušetriť kúsok cesty a odviezť sa až za dedinu, kde sa dá zaparkovať na veľkom parkovisku pri chatkovej osade. Ďalej je zákaz vjazdu. |
| Prístupnosť/náročnosť/terén: |
| Okružná trasa má dĺžku asi 13 kilometrov, prevýšenie je 650m. Dospelému človeku trvá prejdenie trasy asi 4 hodiny. Druhá polovica trasy je neznačkovaná!
Z Vrícka sa vydáme po lesnej ceste k Baku. Tu odbočíme vpravo a po žltej značke sa po necelej hodine dostaneme do Vríčanského sedla. Sme za polovicou stúpania. Zo sedla sa stočíme vpravo a po červenej začneme mierne stúpať lesom a čistinkami až na Skalky. Za Skalkami zbehneme dole z kopca a asi 50 metrov pred vstupom do lesa uvidíme po pravej ruke pri lese poľovnícky posed. Zídeme z chodníka smerom k posedu, pričom by sme ho stále mali mať po pravej ruke. Začneme klesať cez lúku, smerom k lesu a po 2 minútach sa pred nami objaví priesek, ktorý nevidno zo značkovaného chodníka. Ním zídeme strmo dole do sedla. Cez sedlo vedie široká lesná cesta a nad ním stojí neprehliadnuteľná Dutá skala, čo je vlastne zalesnený kopec so skalami v hornej časti. Stočíme sa vpravo a po lesnej ceste prídeme až do Vrícka. |
| Pre deti: |
| Skalky. Výhľady.
Jaskyňa v Dutej skale (neboli sme, ale vraj tam je 🙂 ) |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
