1.júl 2016
Šiesty deň na ceste a všetci stále žijeme a dokonca sme zdraví a vládzeme. Ani otlaky nemáme. Aj modriny na pleciach a bedrách už miznú. Zojka s Benym majú stále síl vymýšľať hlúposti, a prestávky počas dňa sú prestávkami skôr pre nás rodičov-nosičov, pretože deťúchy vydržia sedieť asi dve minúty a aj to ich musíme donútiť. Potom sa rozbehnú do okolitého lesa s paprikou, či fľašou vody v jednej ruke a druhou rukou sa ryjú v zemi, prehrabujú medzi steblami trávy, alebo sa hrajú so súrodencom naháňačku…zatiaľ čo Mirko a ja sedíme zmorení na pni a utierame si pot z tváre.
Polovicu dní aj vzdialenosti máme za sebou. Dnes sme v Informačnom centre v Banskej Bystrici dostali prvý odznak za 9 nazbieraných pečiatok. Okrem toho sme stretli pani, ktorá sa podieľala na realizácii Barborskej cesty a zistili sme, ako dobre padne, keď niekto vie, cez čo prechádzate a čo zažívate, pretože to sám tvoril. Zatiaľ sme sa stretli skôr s nechápavými reakciami, pretože ani obyvatelia obcí cez ktoré Barborská cesta prechádza veľakrát nevedia, čo to vlastne je. Ani keď im spomenieme čierne vežičky, ktoré majú po stĺpoch, nič im to nehovorí. Bežné sú rozhovory typu:
– A čo?! Na výlet ste sa vybrali?
– Áno.
– A skadeže idete?
– Dnes, alebo celkovo? Dnes z Bacúrova. Celkovo zo Šášova.
– (Nechápavý pohľad) To idete s deťmi tak ďaleko? A to ako idete?
– No, my ideme Barborskú cestu.
– (Ďalší nechápavý pohľad)
– No viete, to je taká cesta, ktorá…(začneme v skratke vysvetľovať koncept a trasu našej púte)
Nechápavý pohľad sa premení na nezáujem alebo naopak záujem. Podľa toho nepokračujeme alebo pokračujeme v rozhovore o Barborskej ceste.
Ráno sme začali skoro, ako vždy, vyprevádzaní cinkaním signalizácie na železničnom priecestí v Hronseku. Hlásili horúčavu a tej sa treba vyhnúť. Začiatok dnešnej trasy viedol prevažne lúkami. Šlo sa výborne. Vlnili sme sa raz hore, raz dole, stretli sme malú líštičku a zopár sojčích pierok, kravičky a domy uprostred samoty. S pribúdajúcim teplom sa zosilňovalo cvŕkanie cvrčkov a cikád, pribúdalo mravcov na cestičkách, ktoré križovali tú našu. Pri ceste vykúkali hríby a Zojkine hubárske srdce kruto trpelo, pretože sme ich všetky museli nechať tam, kde vyrástli.
Druhú polovicu cesty sme šli prevažne lesom. „Veronka, a mohli by sme potom, po skončení Barborskej cesty urobiť niečo ako odmenu?“ spýtala sa Zojka, kráčajúc po lesnej ceste pokrytej vlaňajším lístím. „Vieš, niečo, čo by sme mali alebo urobili všetci spolu,“ pokračovala, „napríklad niekam spolu šli, alebo si objednali pizzu.“ – „Objednať pizzu si samozrejme môžeme. A…kam by si chcela ísť? Čo by sa ti tak páčilo?“ pýtam sa jej a naše drahé dieťa hovorí: „Napríklad niekam na stanovačku. Niekde k Martinu.“ Sľubujem jej stanovačku a potichu sa teším. Pretože mi práve povedala, že nás ešte neneznáša za to, že ju ťaháme po pochodoch s dvojciferným počtom kilometrov denne…a stále chce byť s nami.
Za Vartovkou sme si sadli k obedu. Sedíme si, sedíme, chlieb cícerovou nátierkou natierame, paradajkou ho zajedáme, keď tu zrazu – zdvihne sa vietor a odkiaľsi zahrmí. No zdvihli sme sa a pobalili rýchlosťou turistu, ktorý fakt nechce zmoknúť a upaľovali sme cez les, cez lúku a okolo kostolíka banskobystrickej kalvárie, dole do mesta. Od kostolíka sme videli búrkový mrak valiaci sa od Starých hôr. Vznášal sa nad Panským Dielom a hrmel a hrmel.
Z búrky nakoniec nič nebolo. Len zopár veľkých kvapiek spadlo do rozpálených ulíc. A to bolo všetko. Na trhu na námestí sme nakúpili zeleninu a od milej pani predavačky sme dostali čerešne a marhule. Prešli sme sa pomedzi kostoly do mestského parku, kde sme našli detské ihrisko. Tu sme sa na chvíľu stretli s mojou maminkou, ktorá rozšírila našu zásobu ovocia o ríbezle a pokolotočovala deti.
Deň sa začal meniť na večer. V ubytovni sme si objednali výbornú pizzu, pretože sa nám naozaj ani trošku nechcelo ísť do reštaurácie, sedieť na stoličkách, správať sa slušne a neustále napomínať deti, aby sa neváľali po stole.
| Popis trasy |
| Trasa je dlhá približne 17 km. Začínali sme o 6:15, došli sme o 13:45. Do času sa rátajú všetky zastávky a prestávky, blúdenia aj fotenia.
Z Hronseka vykročíme po asfaltke, ktorá nás rýchlo vyvedie z dediny do lesov a na lúky. Stúpanie je mierne, takmer nebadané, ide sa veľmi príjemne. Asfaltová cesta sa po čase zmení na lúčnu cestu. To už prichádzame k usadlosti hore na lúkach. Krátko za domami je tabuľka zákazu vstupu. Barborská cesta síce vedie rovno, ale ak chceme zákaz dodržať, môžeme pokojne zahnúť trošku vpravo a prejsť lúku krížom. Dôležité je, že sa musíme dostať do rohu lúky. Pokračujeme ďalej cez lúky a lesy, až sa dostaneme na Mičinské lúky. Odtiaľto začína dlhšie, prudké stúpanie na Kozlinec. Nie je to nič strašné, ale človek sa zapotí. Z Kozlinca striedavo stúpame a klesáme až na Vartovku. Táto časť je psychicky náročná práve kvôli neustále sa opakujúcemu klesaniu a následnému stúpaniu, najmä ak sme veľmi unavení ;-). Z Vartovky sa na chvíľu napojíme na NCH Urpínske Serpentíny a potom po okraji veľkej lúky zbehneme ku Kalvárii a dole do mesta. |
| Značenie |
| Je dobré až slabšie.
Veľmi nám pomohlo, že túto oblasť z časti poznáme, no aj tak sme niekedy boli na pochybách. Značky boli miestami dosť poriedko, alebo tak zošúchané, že sme si neboli istí, či je to značka alebo len zvláštne sfarbenie kôry. Veľakrát sme šli intuitívne, s tým, že sme asi nemali kam odbočiť, takže to bude asi tadeto. |
| Voda |
| V Hronseku.
V Banskej Bystrici. |
Viac informácii nájdete na stránke Barborskej cesty: www.barborskacesta.com
Autor: tikaka
