23. november 2016
Dnes mi moje deti vynadali a spochybnili ma. Na prvý pohľad zle, no keď sa nad tým zamyslím, je to vlastne celkom dobre.
Zoja mi vynadala…
…keď pracovala na počítači. Pomocou šikovného programu sa deti momentálne učia orientovať na klávesnici, písať písmená, medzery, mazať, opravovať chyby a podobne. Program je veľmi dobrý pomocník, pretože robí všetko za mňa: motivuje, učí, ukazuje, precvičuje, skúša aj chváli. Zvyčajne počas toho, ako deti počítačujú stihnem navariť alebo sa pripraviť do práce. Občas ich prídem pozrieť, ako sa im darí.
Dnes som chvíľu pozorovala Zojku pri práci a videla som, ako urobila chybu. Všimla si ju. Vymazala ju. Chcela skúsiť znova, no mykla sa jej ruka s myšou a dala kurzor o dve písmenká vedľa. Všimla si to. No skôr než mohla opäť chytiť myš, aby presunula kurzor o dve miesta vľavo, presunula som jej ho pomocou klávesnice. Urobila som to celkom mimovoľne a bez rozmýšľania. Zojka reagovala bez zaváhania. Vyčítavo a nahnevane: “Veronka, toto nerob! Ty nás učíš, že si máme chyby opravovať sami a máme všetko robiť sami a teraz si to urobila ty. Za mňa! Toto sa nesmie robiť! Toto sa naozaj nerobí!!!Teraz čo mám robiť?! Teraz už to nebudem mať urobené úplne bez pomoci!”
Ospravedlnila som sa. Odišla som. Nabudúce sa budem pozerať z väčšej vzdialenosti.
Benjamín ma spochybnil…
…keď sme sa venovali matematike. Spochybnil nielen moje vedomosti, ale celú moju osobu a moje zámery s ním :-D. Ani neviem ako, dostali sme sa k písomnému sčítavaniu a odčítavaniu štvorciferných čísel. Všetko bolo v poriadku, kým nám nevyšiel výsledok 14 257, čiže päťciferné číslo. Pýtam sa Benjamínka, ako toto číslo prečítame a on vraví: „Milión štyritisíc dvesto päťdesiat sedem.“ Nepovedala som nič, len som ho požiadala, aby začal rátať po 100-kách od 5 000, a teda aby si uvedomil postupné prechody do ďalšej tisícky. Prišli sme bez problémov k 9 800, 9 900 a potom bol zrazu milión.
Nasledovalo vysvetľovanie, príklady, argumentácia. Benjamín ticho protestoval. Keď videl, že tichý protest ma nezastaví, začal protestovať nahlas: „Číslo desaťtisíc neexistuje! Ani dvadsaťtritisíc neexistuje! To si vymýšľaš! Deväť tisíc plus tisíc určite nie je desať tisíc!“ Vyzvala som ho, nech si to dá do kalkulačky, keď mi neverí. Dal si. Zistil, že 9000 + 1000 je 10 000. Problémom ostávalo, že to stále čítal ako milión. Nech som hovorila čokoľvek, sedel a nepohol sa. Potom konečne povedal: „Tak dobre teda! Tak je to desať tisíc! Ja sa to tak naučím, aj keď je to zle. Aby si bola spokojná…a kvôli tebe to budem odteraz vedieť zle, pretože ma to chceš naučiť nesprávne!“
Zastavila som sa. Chápala som, že momentálne mne, ako jedinému zdroju informácii, nie je schopný dôverovať, keďže idem priamo proti jeho presvedčeniu. Poprosila som ho, nech sa ide spýtať Mirka. Ponúkla som mu, nech zavolá dedovi a opýta sa jeho. Alebo si to môže ísť pozrieť do matematických tabuliek. To mu úplne stačilo. Upokojil sa. Povedal: „Netreba,“ a začal čítať čísla, ktoré som mu v rámci vysvetľovania popísala: „Desaťtisíc dvesto, tridsaťosemtisíc stodvanásť, osemdesiatdvatisíc tri…“ Dnes mu postačilo vedomie, že má možnosť ma skontrolovať.
Keďže som pre deti jedna z najväčších autorít, môžem dnešné dva zážitky považovať za úspech: Naša dcéra je schopná okamžitej konfrontácie, ak niekto zasahuje do jej autonómie a/alebo porušuje pravidlá. Náš syn nie je ovca. Nech im to vydrží navždy!
Autor: tikaka
