3. jún 2017
Cesta do Poľska bola z môjho pohľadu úplne úžasná. Pretože som nebola za nič zodpovedná. Teraz myslím logisticky. Po prvý krát mal všetky časy, prípoje, prestoje, smery a prestupy na starosti Mirko. Ja som sa len nechala viesť, šla som kde mi povedali a všetko bolo fajn.
Celá cesta dokopy trvala necelých 12 hodín. Šli sme 3 vlakmi, 1 autobusom a na začiatku vlastne chvíľu aj autom. Prekvapivo: nič nemeškalo, nestratili sme sa, ani sme nenasadli na nesprávny vlak. Deti boli znesiteľne netrpezlivé a začali pomrnkávať až ku koncu dňa. Počasie nám prialo a leto sa prejavovalo veľmi mierne, vlažne a dokonca aj s vetrom. V pokojnom a bezproblémovom priebehu cesty by sme mohli nájsť niekoľko momentov, ktoré nám zabezpečili trochu vzrušenia a rozptýlenia:
Mini-dráma 1: V Žiline dostali deti prvý prídel jedla. Zojka zjedla a už pomaly zabúdala, že niečo mala a Benjamín stále žužlal prvú štvrtku bagety. Žužlanie bolo sprevádzané občasným zvíjaním sa v bolestiach, keď náhodou zahryzol do pečiva svojim takmer vypadnutým zubom.
Dohodli sme sa teda, že najprv si zub vykýva a vytrhne a až potom bude pokračovať v jedle. Mirko sa začal častejšie pozerať z okna a spievať si, pretože on je citlivý na všetko spojené so zubami a Samkov na korienku visiaci, spomedzi pier trčiaci zub mu nerobil veľmi dobre. Nakoniec však Mirko preukázal svoju odvahu a odolnosť, Samkovu hornú jednotku chytil a jedným trhnutím vytrhol.
Mini-dráma 2+3: Vysadli sme v Czestochowej z vlaku a pobrali sme sa hľadať autobusovú stanicu. Trochu sme sa domotali a kým sme sa odmotávali, sedeli deti v jednom z autobusových prístreškov. Keď sme zistili, že musíme ísť ešte o kus ďalej, zavolali sme deti a pohli sme sa želaným smerom. Došli sme na autobusovú stanicu a zložili sme sa v tieni.
Mirko sa šiel pozrieť, odkiaľže nám ide autobus a tam začala prvá časť mini-dvojdrámy: Na tabuli stálo, že bus v sobotu nechodí. A pravdaže – bola sobota. Kým sa šiel Mirko opýtať na informácie, či to myslia vážne, Zojka už v obrovskom strese a hystérii vytvárala hrôzostrašné scenáre našej blízkej budúcnosti, v ktorých sme museli v noci prespávať na lavičke medzi bezdomovcami a čakať na ranný autobus. Nakoniec sa ukázalo, že autobus chodí aj v sobotu a tabuľu si netreba všímať.
Šla som sa s deťmi prejsť. Prešli sme okolo autobazáru, pozorovali sme električky, pobehali sme si po dlaždičkách a poobzerali sme vzdialené veže kostolov. Keď sme sa vrátili do chládku stanice, začala sa odvíjať druhá časť našej dvojdielnej mini-dvojdrámy: Zojka si chytila do rúk svojho plyšového Krtka a ja sa pýtam Samka, kde má Mamutíka. Po pár sekundách rozmýšľania prišiel na to, že si ho nechal v tom autobusovom prístrešku, v ktorom nás so Zojkou čakali po vystúpení z vlaku. Chlapec sa hneď rozbehol späť a Mirko s ním. Tak veľmi som dúfala, že ho tam nájdu, ale prišlo mi to absolútne nemožné. Nebola šanca, že by očividne opustené plyšové zvieratko ostalo nepovšimnuté po viac než pol hodine na frekventovanom mieste. Mamutík aj Krtko sú členovia našej rodiny a ich stratu by sme ťažko niesli. Keď sa Samko vynoril spoza budovy so zvieratkom v ruke, obe sme si so Zojkou vydýchli.
Mini-dráma 4: Sadli sme si do autobusu tam v strede, kde je miesto pre kočíky a vozíky. Na kočíkové miesto sme zložili ruksaky. Mirko si svoj klobúk odložil do sieťky nad sedadlom. Neviem prečo. Už takto raz, pred asi 10 rokmi, jeden nechal v gréckom autobuse. Klobúk sa vtedy veľa dní vozil po mestách a dedinkách Korfu, a úplnou náhodou sme do toho istého autobusu nastúpili v posledný deň cestou na letisko. Klobúk tam stále bol. Po 2 týždňoch. Neuveriteľné! Dnes som ten klobúk mala na hlave ja a do sieťky v poľskom autobuse som ho veru nedala. Mirko si ten svoj do sieťky dal. Áno, správne – klobúk ostal v autobuse. Klobúky nepoučiteľných ľudí to majú ťažké.
Koniec Mini-drám.
Pán domáci nás prišiel vyzdvihnúť k autobusu a zaviezol nás do Smrekovcového Ranča. Predstavil nám manželku a ročnú dcéru Veroniku. Ešte pred tým nám ukázal potraviny, kde majú otvorený účet a môžeme si tam chodiť kupovať čo budeme potrebovať. Potom nás zaviedol do domu, kde budeme bývať. Tak. Docestovali sme.
Naša prvá zastávka je Smrekovcový Ranč neďaleko Czestochowej. Zdá sa, že našou hlavnou úlohou bude pripraviť tento malý kemp na letnú sezónu a možno sa k tomu pridajú nejaké stavebné práce. Dozvieme sa v pravý čas.
Autor: tikaka
