9. júl 2017
Po týždni sme sa preladili. Poniektorí z nás sčasti, poniektorí menej. Svet tu funguje odlišne než sme zvyknutí. Dom, akokoľvek fascinujúci, stráca svoje svetlo vždy keď Jola odíde. Ona je tá, ktorá dáva priestoru život. Ona je tá, ktorá udáva tempo a spôsob, akým sa tu veci robia a akým tu ľudia žijú. Človek na to príde až časom, pretože na prvý pohľad sa zdá, že Jolanta do ničoho nezasahuje a na nikoho netlačí. Znie to paradoxne, však?
Jola žije pre súčasný, práve prebiehajúci moment. Znie to veľmi budhisticky a neuveriteľne, ale je to tak. Pôsobí roztržito a jej správanie je miestami nepochopiteľné: Dá napúšťať do hrnca vodu na cestoviny, no v polovici odíde, vodu nechá tiecť a už sa nevráti, pretože ju po ceste niečo zaujalo. Rozkrojí si broskyňu, zje ju a kôstku nechá ležať na stole, 30 centimetrov od odpadkového koša. A to isté urobí aj s ďalšími 3 broskyňami. Rozhodne sa, že ide spustiť umývačku riadu, vloží do priehradky saponátovú tabletku, zavrie umývačku a odíde… bez toho aby stlačila tlačidlo a spustila umývanie. Nie je schopná rozhodnúť niečo do budúcnosti. Keď ju k tomu nútime, je nesvoja a vyhýba sa odpovedi. Jej časový odhad sa rovná časovému odhadu 3-ročného dieťaťa, ktoré nepozná hodinky a napočúvalo si frázy ako: Prídem za hodinu. Jej predstavy a plány sa menia v závislosti od počasia, nálady, farby čaju a množstva úsmevov.
Jola je vzácny človek, ktorý je vysporiadaný sám so sebou. Vie kým je, vie v čom je dobrá, vie čo jej robí radosť, vie čo chce. Jej hlavnou pracovnou náplňou je práca v jej vlastnej škôlke. Okrem toho robí kurzy a školenia o tom, ako vyrobiť recyklovaný papier, kurzy plstenia, výroby keramiky, prednášky o liečivých účinkoch bylín aj o pestovaní rastlín. Minulú zimu si zlomila obe nohy keď spadla zo schodov a odvtedy podstúpila niekoľko operácii. Viac-menej nepotrebuje žiadnu pomoc pri bežných činnostiach, no jej veľký dom bol v čase nášho príchodu dosť zanedbaný, špinavý a rozhádzaný. Preto sme tri dni strávili zametaním, umývaním okien, utieraním prachu, praním, pletím záhrady a čistením jej krásnej kuchyne. Zvyšok času sme venovali peknému projektu, ktorý sa pravdepodobne zrodil v Jolinej hlave až po našom príchode, neustále sa mení, rozvíja a dopĺňa. Nazvime ho: Projekt Piecka na vypaľovanie keramiky.
Projekt Piecka na vypaľovanie keramiky mal niekoľko fáz (a verím, že ich ešte veľa bude). Pri dome je malá tehlová stavba, ktorá bola plná odpadu, vriec, kachličiek, pneumatík, bicyklov, črepníkov, chemikálií, foriem na keramiku a množstva náčinia a náradia spojeného s výrobou keramiky. Všetky tieto veci ukrývali pod sebou malú piecku na vypaľovanie. Prvý deň sme domček vypratali, vyčistili, odpad potriedili, kachličky uložili do prepraviek a pár ľudí čo tu bolo vtedy na návšteve rozobralo deravú strechu. Mirko všetko pomeral, zakreslil a vysvetlil Jole čo budeme potrebovať k stavbe novej strechy. Druhý deň sme rozobrali piecku, naukladali tehly na seba, nahádzali sme všetok odpad do veľkokapacitného kontajnera a vyčistili sme okolie domčeka od kríkov a stromčekov, pretože Jola sa rozhodla, že piecka bude z vonku pri stene domčeka a vnútro bude slúžiť ako sklad. Tretí deň sme pokračovali v čistení okolia od drevín, pretože Jola sa rozhodla, že všetko bude úplne inak než sa pôvodne plánovalo a domček bude slúžiť nielen ako miesto pre piecku a sklad ale aj ako úložný priestor pre palivové drevo, ktoré sa bude ukladať pod predĺženú strechu z druhej strany domčeka. Čo bude ďalej, nikto nevie. Myslím, že ani Jola nie.
Nuž a popri tomto všetkom, sme postupne zisťovali, ako Jola komunikuje svoje požiadavky, keď sa už raz rozhodne, že ich komunikovať chce. Nikdy nepovie, čo by chcela. Nikdy nevysloví priamu žiadosť a nevysvetlí jasne svoju predstavu. Začne vetu štýlom: Myslím, že by sme mali… Možno by sme mohli… Myslíte, že by bolo dobre, keby sme… Nezvyknutý človek to pochopí ako úvod do diskusie alebo ako hlasný vnútorný monológ niekoho, kto je v procese rozhodovania sa. Nie je tomu tak. Týmto spôsobom Jola vyjadruje to, čo by chcela a čo by sa jej páčilo. Zvyčajne rozhovor nedokončí, pretože jej niekto zavolá, napíše alebo niekto príde. Alebo ju niečo zaujme, alebo si na niečo spomenie a odbehne.
Ak niekto potrebuje presný rozpis práce na dva dni dopredu, presné časy, jednoznačné odpovede a dokončené rozpravy o tom, aké náradie je potrebné kúpiť na zajtrajšiu prácu, bude po pár dňoch s Jolou mierne frustrovaný (ako Mirko). Vo voľnom čase si nemáme veľmi čo povedať, pretože nás delí iný okruh záujmov a jazyková bariéra. Anglicky vie slabo a poľsky nedokáže rozprávať dostatočne jednoducho na to, aby sme jej do prijateľnej miery rozumeli. Niekedy to trochu vadí, ale zvyčajne sa nejako vynájdeme. V rozhovoroch skáče z témy na tému a veľakrát nereaguje na to, čo hovoríme. No to môže byť spojené s už spomínanou jazykovou bariérou. Napriek tomu sa chce rozprávať o zložitých témach, ako napríklad výchova detí, postavenie muža v rodine a v spoločnosti, politika či akceptácia konope česko-slovenskou verejnosťou. Na druhej strane: Jola je vďačná za všetko, čo pre ňu urobíme. Je priateľská, otvorená a živelná. Je pokojná, milá a zaujímavá. Je ochotná, iná a inšpiratívna. Je spokojná so svojim životom. Je živým príkladom toho, ako sa dá spojiť práca a záľuba, ako sa dá vymodelovať život podľa pocitu, túžob a presvedčení.
Zdá sa mi, že to čo som dnes napísala je trochu nesúrodé a prelialo sa cez klávesnicu na obrazovku bez štylistickej, slohovej alebo inej cenzúry. Štýl života, v ktorom nikto nič neplánuje, nelipne na dokonalosti a nestresuje sa ničím čo bolo alebo čo bude je veľmi nákazlivý. Prejaví sa to v správaní aj v rozmýšľaní. Neviem, či sa v takomto oslobodenom stave dá hýbať dopredu, rásť a rozvíjať sa… Ako dvojtýždňová prestávka od života je to však príjemné.
Autor: tikaka
