10. december 2015
Mám rada ľudí, ktorí sa vždy priamo spýtajú presne to, čo sa chcú spýtať. Aj keď ide o niečo kontroverzné, nepríjemné, predsudkami obmotané alebo čudné. Veľmi si to vážim a vždy sa snažím čo najpodrobnejšie a najpravdivejšie odpovedať. Myslím si, že keď sú ľudia informovaní, ľahšie sa im formuje názor. Aj preto si vážim ľudí, ktorí sa pýtajú: radšej najprv zbierajú informácie z prvej ruky, miesto toho, aby hneď súdili a prípadne aj odsúdili.
Ľudia sa nás pýtali už na kadečo: na nosenie detí v šatke (pred 6-7 rokmi to ešte nebola až tak rozšírená vec), na chodenie na výlety s deťmi, na vegetariánstvo, na cestovanie s deťmi alebo na naše rozhodnutie nedať deti do škôlky. V posledných mesiacoch sa pýtajú na našu domácu školu.
Nechýbajú im iné deti?
Najväčšia a najzásadnejšia otázka na všetkých doma vzdelávajúcich rodičov. Zvyčajne sa ju pýtajú ľudia, ktorí majú v rodine spoločenské, extrovertné, komunikatívne deti. Nevedia si predstaviť, že by takéto deti mohli prežiť bez kolektívu. Aj my máme jedno také doma. Zojka je živé dievčatko. Bez problémov sa zapojí, porozpráva, zahrá, zapiští si, pokričí si, vyblázni sa s každým kto je práve po ruke a má vôľu… ako väčšina detí. Potom máme doma Benjamínka, ktorému je jedno, či okolo seba má alebo nemá nejaké cudzie deti. Nehrá a nerozpráva sa len tak s hocikým. Zvyčajne si ostatné deti nevšíma, alebo im venuje len toľko pozornosti, koľko je potrebnej na to, aby nebol za čudáka. Väčšina detí ho znervózňuje a poburuje tým, ako sa správajú, ako (ne)komunikujú a ako (podľa neho) neadekvátne reagujú.
Ale k veci: Je jasné, že sme mysleli aj na túto stránku. Jasné, že sme chceli, aby boli naše deti deťmi spolu s inými deťmi. Je to prirodzené a správne. Rozmýšľali sme ako na to, a vymysleli sme veľký plán: Dáme ich poobede do ŠKD (Školský klub detí – družina). Prišiel september a deti začali chodiť do ŠKD. Po každom ich príchode domov som sa pýtala, ako bolo, čo robili, či niekoho zaujímavého spoznali, či sa niečo dozvedeli… jednoducho sme chceli vedieť, ako sa medzi deťmi mali. Zojka aj Beny vedeli, že sme si veľmi priali, aby sa im v ŠKD páčilo. Preto sa nikdy na nič sami nesťažovali. Z ich odpovedí však bolo zrejmé, že nie sú veľmi nadšení. Zhrniem ich pocit niekoľkými citáciami: „Nič sme nerobili.“ (povedali vždy) – „My sme sa aj chceli s niekým rozprávať, ale bol tam taký hluk, že sme nič nepočuli.“ – „Boli sme vonku. Na dvore. Nič zaujímavé sa nedialo. Len pani vychovávateľka stále kričala na deti, aby neliezli na múrik a ony tam stále liezli a ona stále kričala. Ja neviem… asi boli hluchí.“ – „Skladal som si skladačku, ale potom som už nemohol, pretože tam nebolo dosť stoličiek a nemal som si kde sadnúť. Tak som čakal, kým nepôjdeme von.“ – „Dnes pani vychovávateľka stále iba kričala na chlapcov, aby boli ticho a oni stále robili hluk. Ona na nich stále kričala a oni ju nepočúvali.“ – „Jeden chlapec sa nás spýtal, či vieme rozprávať. To je čudná otázka, nie? Vravel, že málo rozprávame. Ale keď tam sa nedá rozprávať, pretože to by sme museli stále kričať a to… to sa nám nechce…“.
Po niekoľkých týždňoch sme prišli na to, že to jednoducho nemá význam. Zojke a Benymu takáto forma využívania voľného času očividne nevyhovuje. Nemalo by zmysel ich nútiť, keď to nie je potrebné. ŠKD sme si vyčiarkli z rozvrhu a rozhodli sme sa venovať čas niečomu zmysluplnejšiemu: zapísali sme deti do atletického klubu. Bola to láska na prvý pohľad. Odrazu sme o ničom inom nepočúvali, len o deťoch ktoré tam sú, o tréneroch a trénerke, o tom čo všetko robili, aké hry sa hrali, čo sa naučili, akú zábavu zažili. Už sme z nich nemuseli ťahať informácie. Na tréningy sa tešili (a tešia) od rána a po tréningoch boli (a sú) smutní, že už je koniec. Dokonca aj náš sociálne prieberčivý a náročný syn je spokojný. 4 krát do týždňa sa na hodinu a pol stretávajú s ľuďmi, s ktorými sa chcú stretávať a dobrovoľne sa podriaďujú prirodzenej autorite trénerov, ktorých si vážia a majú ich radi.
No a samozrejme nedržíme deti v domácom väzení, na záhrade chránenej vysokými múrmi. Doobeda, keď si splníme všetky povinnosti, sa vydáme von, a vtedy majú často príležitosť stretnúť sa s inými deťmi. Niekedy sa stretávame s ostatnými deťmi cielene a plánovane, niekedy náhodne stretneme hrania-chtivé deti v parku, niekedy sa nám podarí zastihnúť celú škôlkarskú triedu na ihrisku. Deti sú všade okolo. Nie je až taký problém zahrať sa s nimi.
Čiže aby som to zhrnula: Nie, som presvedčená o tom, že im iné deti nechýbajú. Povedala by som, že sú s deťmi dokonca viac, než ako keby chodili do školy. Keď si to vezmeme, v škole sú deti s ostatnými deťmi 10 + 15 + 15 minút (cez prestávky) denne. Ak prirátame aj veľkorysých 15 minút pred vyučovaním a 15 minút po vyučovaní, dostaneme dokopy 1 hodinu a 10 minút denne, pričom je otázne, koľko percent z tohto času naozaj aktívne trávia s ostatnými deťmi. Počas prestávok majú žiačikovia zvyčajne dosť práce s chystaním si vecí na ďalšiu hodinu, presunmi, jedením a cikaním.
Vieme, čo znamená sociálna izolácia. Vieme, aké nešťastné a nervózne môžu byť deti, keď dlhší čas nemajú prístup k ľuďom svojej generácie. Najmä ak na to boli pred tým zvyknuté. Zažili sme to na Islande. Naše deti skoro 4 mesiace vôbec nevideli človeka mladšieho ako 18 rokov. Ďalšie 3 mesiace pred tým sa s deťmi stretávali len sporadicky. Celý rok sme boli ich jedinými partnermi len Mirko a ja. Žiadne babky a dedovia, žiadni stabilní susedia, žiadne tety a strýkovia, žiadny pradedo, žiadni tréneri či vedúci krúžkov, žiadne deti na dvore. Nikto, len my. Dokonca ani s predavačkami či deckami na ulici nepokecali, pretože islandsky vedeli asi 15 slov. V Čechách to bolo oveľa lepšie. Čo tým chcem povedať? Vlastnou skúsenosťou sme prišli na to, že deti potrebujú deti. Nemusia byť nevyhnutne presne v ich veku, ale musia to byť deti. Preto pre nás bolo, je a bude dôležité, aby s nimi mohli pravidelne, dlhodobo a zmysluplne tráviť čas.
Poslúchajú vás?
Toto považujem za veľmi zaujímavú otázku. Poznáte dieťa, ktoré vždy „poslúcha“? Ja som také ešte nestretla. Ani naše deti nie sú vzorné, bezchybné, na povel reagujúce strojčeky. Sú to normálne deti s normálnymi vrtochmi a normálnymi náladami. Bláznia sa, ignorujú ma, robia si po svojom, akože nepočujú, zabúdajú, papuľujú, hádajú sa (aj so mnou) a aj sa občas pobijú (nie so mnou). Ako všetky zdravé deti na svete. Keby to tak nebolo, začala by som sa báť o ich integritu, vlastnú vôľu, schopnosť vytvoriť a obhájiť si vlastný názor, samostatnosť, odvahu a zvedavosť.
Podstatou otázky však pravdepodobne je, či sa správajú tak, aby sme mohli spolu pracovať, učiť sa a venovať sa všetkému čo dni prinášajú. V tom prípade je odpoveď kladná. Áno, väčšinou poslúchajú. V rámci svojich možností, schopností a osobnostných charakteristík sa snažia správať tak, aby sme mohli bez väčších problémov fungovať.
Chce sa im učiť?
Keď sa niekto spýta, či sa im chce učiť, v duchu sa zasmejem. Nie nahlas, pretože chápem, že deťom sa zvyčajne už po niekoľkých mesiacoch v škole nechce. Našim deťom sa aj po roku a pol stále chce. Po pravde, niekedy sa im chce viac než mne. Nevidím dôvod, prečo by to malo byť inak.
Nech hľadám ako chcem, nevidím v našom rozpise povinných predmetov nič, čo by ich mohlo nebaviť:
Čítanie otvára dvere do iných svetov. Čítajú mi sami od seba. Keď varím alebo keď máme chvíľu čas po obede alebo kým odídu na tréning. Milujú čítanie. Písanie dáva možnosť zachytávať a uchovávať myšlienky. Píšu radi. Obaja. Zbožňujú diktáty. Zojka si pravidelne píše do zošita krátke poviedky. Beny si píše denník. Píšu listy. Tešia sa na nové vybrané slová. Navzájom sa skúšajú z tvrdých a mäkkých spoluhlások. Zaujímajú sa o spodobovanie. Matematická polhodinka patrí k najobľúbenejším chvíľam dňa. Hocičo z prírodovedy je pre nich ako záhadná skrinka: obal obvykle poznajú, ale keď zistia, že obsah tiež stojí za to, sú fascinovaní a natešení. Angličtinu nevidia ako súčasť školy. Už dávno zistili, že jazyk je mostom k druhým ľuďom. Počúvajú zjednodušené anglické príbehy, hráme sa pexeso a kvarteto v angličtine, spievame si anglické pesničky a čítame anglické básničky. Okrem toho spievajú, kreslia, maľujú, strihajú, lepia a skladajú. Pozerajú filmy, hrajú sa a chodia von. Varia, stavajú, tancujú a počúvajú hudbu. Hodiny a hodiny týždenne strávime rozhovormi o tých najnemožnejších veciach: od policajnej výzbroje, cez dôvody prečo ľudia utekajú zo svojej krajiny, až po rozjímanie nad tým, ako môže byť Popradský čaj popradský, keď v Poprade nerastú čajovníky.
Občas Beny len tak príde za mnou a povie niečo ako: „Veronka, my toho budeme poriadne veľa vedieť! Ja som rád, že budeme takí múdri, pretože to je dobre.“
Nútiť ich určite netreba. Keď niekedy nemáme “školu“, pretože sú chorí alebo musíme robiť iné veci alebo niekam ideme a nestíhali by sme, vytiahnu si obrázkové encyklopédie, detské časopisy alebo rozprávkové knižky a prezerajú si ich, čítajú si navzájom, rozprávajú sa o obrázkoch a o tom, čo prečítali. Keby som to na vlastné oči nevidela, neverila by som.
Neboja sa skúšok?
Nie. Nemajú dôvod. Skúšky sa bojí len ten, kto zažil poníženie a zahanbenie pri neúspechu, kto zažil výsmech a verejné zlyhanie, kto zažil porovnávanie svojho výkonu s výkonom iných.
Zojka a Beny nevidia učenie sa ako niečo, v čom by mali súťažiť alebo dosahovať nejaké testovateľné výsledky. Nedostávajú za svoje snaženie známky, pečiatky, cukríky ani iné formy hodnotenia. Jediné, čo dostanú je pocit radosti, sebavedomia, istoty a vedomia, že majú na čom stavať, keď sa rozhodnú ísť ďalej. Neporovnávame ich s inými deťmi, ani medzi sebou navzájom. Učia sa pre seba, svojim tempom, podľa svojich záujmov a svojich schopností.
Deti ani nenapadne, že by sa mali báť. Na polročné skúšky sa tešia. Tešia sa, že sa pochvália tým, čo robili, ukážu o čom sa učili, porozprávajú o tom čo čítali, povypĺňajú nejaké úlohy, uvidia zas svoju pani učiteľku a urobia si z toho pekný výlet do školy. Deti aj ja vieme, že všetko čo robíme, robíme najlepšie ako dokážeme. Nie je pre nás dôležité, či to bude dostatočné pre druhých. Pre nás je dôležité, že sa učíme s láskou a radi.
Autor: tikaka
