2. január 2013
Sedeli sme v aute a čakali sme, kým otvoria. Vonku trochu snežilo a deti dojedali obed. „Veronka…ja nechcem ísť do tej jaskyne (rozumej: štôlne)! Ja už chcem ísť domov“, povedal Benjamín a zdalo sa, že to myslí vážne.
„Prečo Benjamínko?“
„Pretože ja tam nechcem ísť. Pretože tam je tmavo a už som unavený“ , povedal Beny a vyzeralo to, že dnes sa už nikam nejde. Iba ak domov.
„Ale Beny! Oblečieš si taký špeciálny plášť a dostaneš špeciálnu baterku, ktorou si budeš môcť všade svietiť… a budeš ako naozajstný trpaslík!“ pokúsil sa Mirko zachrániť situáciu a trafil sa hneď na prvý raz. Benymu zažiarili očká.
„A môžem svietiť aj na tetu?“ spýtal sa s nádejou v hlase.
„No, môžeš. Ale musíš sa jej najprv opýtať…“
„Dobre! Ja sa jej opýtam, či môžem, a potom na ňu budem svietiť,“ zaradoval sa Benjamín. A bolo po probléme.
Benjamín a aj my ostatní sme naozaj dostali plášte a prilby s čelovkou. Okrem toho sme dostali milú, príjemnú, ochotnú a trpezlivú sprievodkyňu. Zoja sa na ňu nalepila a po celý čas sa od nej nepohla.
V podzemí
Počas prehliadky štôlne sme nepočuli žiadne roky, mená, ani zložité fakty. Výklad bol robený pre deti a mne osobne veľmi vyhovoval. Deti dostávali na svoje otázky jednoduché a priame odpovede. Všetko bolo pomenované pravými menami. Aj nebezpečenstvo, aj smrť. Dozaista komplikované a viacvrstvové skutočnosti nám pani sprievodkyňa dokázala podať tak, aby sme z toho všetci niečo mali. Nenáročný, úprimný a zaujímavý výklad. Boli sme veľmi spokojní. Deti si mohli kadečo vyskúšať a pochytať. Nebáli sa. Ani trošku. Najradšej by všade vliezli a všetko poobzerali. Nikto ich za to nekarhal (tak dobre, ja občas áno). Za každým prípadným zákazom pani sprievodkyne nasledovalo zrozumiteľné a pádne vysvetlenie zákazu. Rešpektovali ju. Aspoň že to.
Vozík
Čas plynul veľmi rýchlo. Hodina prešla v okamihu a my sme sa vrátili späť k vstupnej bráne. Zvláštny pocit. Prechod z tmy do svetla, z obklopenia do voľného priestoru, z úplného ticha do nebadaného hluku. Ako sa asi cítia baníci, ktorí takto vychádzajú von po celom dni pod zemou?
Odchádzali sme oddýchnutí a nadšení. Deti si vynútili prísľub, že sem ešte pôjdeme. Sem alebo do inej štôlne. Ten sľub radi splníme.
| Ako sa tam dostať: |
| Prídeme do Kremnice. Vojdeme do mesta, prejdeme okolo autobusovej stanice na pravej strane cesty (ak prichádzame od Žiaru nad Hronom) a hľadáme šípku, ktorá nás navedie k banskému múzeu, k štôlni Andrej. Budeme odbočovať vľavo. Mali by sme sa dostať na ulicu Banská cesta. Pokračujeme po úzkej ceste a sledujeme šípky. Dovedú nás až k bráne. Prejdeme cez bránu a parkujeme vo dvore. |
| Prístupnosť / náročnosť / terén: |
| V štôlni ideme po chodníčku medzi koľajnicami. Stúpanie je zanedbateľné. Osvetlenie poskytujú len čelovky, ktoré každý návštevník dostane pri vstupe. Odporúčam obliecť si oblečenie, pri ktorom nebude vadiť, ak si ho zamažete. Návštevníci síce dostanú plášte, ale špinavá voda po nich steká na nohavice a na topánky. Návšteva trvá asi 60-70 minút. Trasa má odhadom niečo cez kilometer. |
| Pre deti: |
| Výlet do štôlne je vzrušujúci zážitok. Je to fyzicky nenáročné (zvládne každé dieťa, ktoré vie poriadne chodiť a nebojí sa tmy) a pritom veľmi dobrodružné. Po ceste vidia návštevníci rôzne vozíky a vagóniky, lokomotívu, stroje a nástroje ale aj baníka osamoteného medzi tmou a kameňmi. Našim deťom sa páčili aj všadeprítomné plesne a farebné bahno usadené v odvodňovacom kanáli. Tešili sa z vlastnej prilby a vlastného plášťa a vlastnej baterky. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Otvorené je celoročne, aj cez víkendy. Bližšie informácie ohľadom vstupného a presných otváracích hodín, ako aj kontakt nájdete na stránke banského múzea. |
Autor: tikaka
