Beny píše: Dýchaj! Ukľudni sa! Neuteč!

21. október 2019

 

 

Nacvičovali sme so zvoncovým súborom a Svetluško sa nahneval pretože ho ťahali hore z lavičky, na ktorej sedel, lebo ju chceli posunúť. On nemá rád, keď s ním hýbu bez toho aby sa s ním rozprávali. Nebol tam nikto zo Slnečného domu, takže som ho musel ukľudniť ja. Našťastie mi to vyšlo: Začal som sa s ním pokojne rozprávať, vysvetlil som mu čo od neho chcú, poprosil som ho nech vstane a potom som posunul lavičku.

 

Víla ma zo začiatku často pozývala do svojej izby, aby som sa šiel pozrieť na jej mačku Rhu. Skoro vždy mi pritom hovorila, že ma má rada, že so mnou rada býva a tak… Po čase som z toho bol už dosť vystresovaný. „Čo jej mám povedať, keď mi ona toto povie?“ pýtal som sa sám seba. Nevedel som, tak som sa opýtal Veronky. Veronka mi výrazne pomohla a už viem čo mám povedať. Stačí vždy povedať, že s ňou tiež rád bývam. Víle pomáha, keď sa jej veci zopakujú, aj keby to znamenalo, že na tú istú otázku odpoviem niekoľko krát.

 

Niektorí Kamaráti stále šomrú. Filozof skoro stále hundre. Keď sa po prvý raz začal sťažovať mne, nevedel som, ako reagovať. Bol som z toho nervózny a tak som ho iba počúval a nič nehovoril. Viem, že je neslušné neodpovedať keď sa ľudia rozprávajú a nevedel som, či jemu moje mlčanie nebude vadiť. Časom som mu začal hovoriť len: Hm…Ehm…Áno…Nie som si istý… Už nemám pocit, že som neslušný a Filozof vie, že ho vnímam a počúvam.

 

 

Paťka a Anička k nám chodia každý utorok poobede a oddychujú v Slnečnom dome kým je zas čas ísť do práce. Často hrajú hru, ktorá sa podobá na naše Človeče nehnevaj sa a ja hrávam s nimi. Paťka strašne podvádza. Podvádza napríklad tak, že aj keď sa má pohnúť o 5 políčok, ona sa pohne o 12, pretože preskakuje políčka ako sa jej zachce. Strašne ma to hnevá, pretože je to nefér. Najprv som ju vždy opravoval, ale Veronka mi vysvetlila, že ona sa nezmení, takto ju to baví a ak s ňou chcem hrať, musím to prijať. Ešte stále ma to trochu hnevá, ale už sa s tým začínam zmierovať.

 

So zvoncovým súborom sme boli vystupovať na komunitnej prehliadke v meste. Mojou úlohou bolo pomáhať Svetluškovi hrať na 18 strunový nástroj, ktorý sa volá kantele. Mal som veľkú trému, ale musel som ostať pokojný. Prečo? Pretože keby som začal byť nervózny, Svetluškovi by to vadilo a bol by nepokojný. Keď je Svetluško nepokojný a nespokojný, môže byť nebezpečný pre seba aj ostatných – hádže veci okolo seba, búcha o stenu tým čo má v ruke, môže v hneve naraziť. Nemyslel som teda na tú trému a sústredil som sa na divákov. Vystúpenie sa nám nakoniec podarilo.

 

 

Raz sme počas práce na farme potrebovali ísť do ohrady s kravami a býkom aby sme nazbierali za fúrik lajen. Farmárka lajnami naplnila kravské rohy a potom sme ich spolu zakopali. Budúcu jar bude z lajen dobré hnojivo. Kravy aj býk prišli k nám a bučali na nás a ja som sa bál, že sa z nejakého dôvodu naštvú a naberú nás na rohy. Farmárka mi však povedala, že nie sú zúrivé. Aj keď ma trochu upokojila, stále mi nebolo príjemné, že na nás bučia veľké kravy.

 

Nuž, ale život nie je vždy čerešnička na šľahačke!

 

 

 

Autor: beny