Buchlov (1041 m.n.m.)

1.apríl 2017

V pohorí Vtáčnik, asi 5 kilometrov vzdušnou čiarou juhozápadne od vrchu Vtáčnik, sa nachádza prírodná rezervácia Buchlov. Buchlov leží tak trochu od ruky, mimo hlavného hrebeňa. Do prírodnej rezervácie patrí vrch Buchlov, Sladná skala a vrch Žarnov – všetky tri spojené žltou turistickou značkou.

Výlet na Buchlov ponúka všetko, čo si môže turista priať: výhľady, krásu prírody, nejaké to preskakovanie potôčikov, lezenie po skalách aj pár rebríkov, lesy aj pasienky, kvety, preliezanie popadaných stromov a nádherné ticho. Krajina vedľa chodníka sa rýchlo mení – nikdy sme nemali pocit, že už nejako príliš dlho ideme lesom, alebo že už príliš dlho ideme rúbaniskom. Mladiny sa striedajú s ihličnatými a zmiešanými lesmi. Bukové hájiky sú prekladané bralami a skalami. V trsoch tuhej trávy sa na slnku otvárajú veternice a podbele. Na čistinkách sú krmníky. Vo vŕbach bzučia včely a na pľúcnikoch visia čmeliaky. Jar už sa začala aj v týchto nadmorských výškach. Po snehu ani pamiatky.

Začali sme pri Mládežníckom tábore, ktorý vyzeral veľmi moderne a zrenovovane, na rozdiel od otrasnej cesty ktorá k nemu vedie. Naše autíčko ju však zvládlo a o 8-mej ráno sme mohli vyraziť hore dolinkou, ktorá sa volá Dolinka, po zelenej značke, smerom na Zadnú lúku. Zelená značka prekonáva takmer 500 metrov prevýšenia na viac než 3 kilometroch, takže to nie je nič strašné, ale zas treba sa pripraviť na to, že bude treba zabrať. Napodiv, cesta ubiehala veľmi rýchlo a príjemne. Popri nás tiekol potok ktorý bolo treba zavše preskočiť alebo obísť keď sa mu podarilo rozliať sa na cestu. Zdvihol sa vietor. Suché lístie nám tancovalo nad hlavami.

Na Zadnej lúke máme väčšinu stúpania za sebou. Zadná lúka nie je veľká a my sme vlastne neprešli cez ňu, len po jej okraji. Niekde na jej druhom konci je vraj prameň vody. Nevieme, neboli sme hľadať, ale je naznačený na turistickom smerovníku. Napojili sme sa na žltú značku a o chvíľu sme stáli pod obrovským, širokým, mohutným bralom Buchlova. Na vrch sa dá dostať úzkou skalnou štrbinou, v ktorej čakajú tri krátke rebríky. Na vrchu silno fúkalo. Samko chcel stále niekde liezť a snažil sa nás presvedčiť aby sme mu to dovolili. Povedal, že „musí liezť, keď vidí skaly“. Deti sa zapísali do vrcholovej knihy, kým Mirko pofotil výhľady a pokračovali sme ďalej, pomedzi skalnaté veže do lesa.

Po necelej hodine chôdze cez les sme došli k Sladnej skale (913 m.n.m.). Sladnú skalu tvorí niekoľko väčších a menších skál, skalných stĺpov a rôznych útvarov, ktoré spolu so stovkami štíhlych bukov pôsobia ako filmové kulisy rozprávky. Po tejto jednoznačne najkrajšej časti výletu nám ostávalo už len zbehnúť z kopca a boli sme v sedle pod Žarnovom. Na Žarnov (840 m.n.m.) vedie krátka zachádzka. Na vrchu bola skupina ľudí, ktorí si práve išli opekať a taktiež tam bol veľký dvojkríž a zopár pamätných tabuliek. Deti sa opäť zapísali do vrcholovej knihy. Dnes sa im to nejako zapáčilo.

 Zišli sme späť do sedla, opustili sme žltú značku a vybrali sme sa vpravo, dole kopcom po neznačenom, ale dobre vychodenom chodníku. Chodník sa po chvíli zvrtol prudko doľava a zmenil sa na lesnú cestu. Minuli sme niekoľko poľovníckych posedov a dostali sme sa na zákrutu širokej, peknej cesty pri ktorej bolo niekoľko väčších či menších krmníkov, ďalší poľovnícky posed a jeden slovenský, buchlovský Stonehenge stĺp. Vydali sme sa vpravo a o necelú polhodinu sme narazili na zelenú značku, ktorou sme ráno stúpali hore. Tou sme sa vrátili späť do Mládežníckeho tábora.

Celý výlet bol taký idylický. Dokonca aj stúpanie a klesanie bolo rozumne rozťahané na celú trasu. Deti to pravdepodobne vnímali rovnako, pretože až na pár sťažností na „hrozné teplo“ sa popri nevyhnutnom kráčaní stíhali ešte aj hrať, blázniť, naháňať všetky motýle a obdivovať každú druhú skalu.

Autor: tikaka