31. október 2014
Pred pár dňami sme presedeli 9 a pol hodiny v autobuse. Od tmy, do tmy. Precestovali sme 728 kilometrov. Z východu na sever do Raufarhöfnu, a späť zo severu na východ, domov do Stöđvarfjörđuru. Do Raufarhöfnu sme šli na výlet a zároveň “zazimovať“ dom, v ktorom cez leto bývali dobrovoľníci: vypnúť vodu, kúrenie, pobrať odtiaľ veci, ktoré sa zídu v iných domoch počas zimy a skorej jari. Raufarhöfn je najsevernejšie položená usadlosť na ostrove, pár kilometrov od severného polárneho kruhu. Cestovali sme spolu so skupinou 5 dobrovoľníkov-pomocníkov a samozrejme s našim šoférom Magnusom.
Pred pár dňami som mala čas sledovať východ slnka (pretože som sedela v autobuse). Nebol ničím iný, ba dokonca nebol ani nijak zvlášť pekný. Ale mala som čas sedieť a pozorovať ako sa slnko vysúkalo spoza skalnatých vrchov, spravilo zlaté okraje na fialových mrakoch a potom rozlialo svetlo do fjordu. Také obyčajné! Deje sa to každý jeden jediný deň. Slnko vyjde a je svetlo. No a? Tak to už býva, že nemáme čas byť vďační za každý nový deň. Nemáme čas na to, aby sme ostali paralyzovaní tým zázrakom ktorý tu žijeme. Keď som tak sedela v autobuse a žmúrila do slnka, uvedomila som si, aký je vďačnosť hlboký a očisťujúci pocit.
Pred pár dňami som mala čas sa báť, prežiť svoj strach a prijať ho (pretože som sedela v autobuse a nedalo sa z neho utiecť). Po ceste sme prechádzali cez niekoľko zasnežených horských sediel. Na zľadovatenej ceste sa náš minibus vozil z jednej strany cesty na druhú a keď už aj náš šialený šofér spomalil na 60-ku, vedela som, že niečo je zle. Okrem toho fúkalo tak, že nás zavše posunulo na druhú stranu cesty alebo naopak za krajnicu. Vietor sa opieral do celej plochy nášho vozidla s prívesným vozíkom a v zákrutách sme sa nakláňali ako motorkári…ibaže niekedy na tú nesprávnu stranu. Do toho snežilo a mraky sa váľali po ceste. Z jednej strany cesty strmé hory, z druhej strany zráz, ktorý sľuboval aspoň 5 sekundový let v prípade, že by sme sa neudržali na ceste. Nie, žiadne zvodidlá. Naokolo nikoho. Ani domček, ani človiečik.
Bála som sa veľmi a nebola som sama. V autobuse bolo ticho, ľudia sedeli vystretí a dýchali plytko. Prišla som na jednu vec: strach vysiľuje. Nemôžete sa intenzívne báť o svoj život a život svojich detí niekoľko hodín v kuse bez toho, aby vás to vyčerpalo. Hlavne ak s tým nemôžete v podstate nič urobiť. Musela som začať veriť nášmu šialenému šoférovi a rezignovať.
Pred pár dňami som mala čas rozmýšľať o prázdnote, podstate, motivácii, o hodnotách, ľuďoch a snoch (pretože som sedela v autobuse a nemala som nič iné na práci). Po ceste na sever a späť sme cestovali cez rozľahlé, prázdne, čiernobiele pustatiny. Naozaj prázdne, naozaj pusté. Naozaj čiernobiele. Biely sneh a čierne kamene. Biele rieky a čierne brehy. Biele ľadopády, čierne suťoviská. Biele nebo, čierne more. Biele jazerá, čierne havrany. Biele kopce, biele pláne, biele vločky čo bojovali s čiernymi stieračmi. Po pár hodinách som mala pocit, že moje oči stratili schopnosť vnímať iné farby. Zadalo sa mi neuveriteľné, že svet môže byť niekedy tak nekompromisne čiernobiely a pustý. Nevedela som sa rozhodnúť či mi je z toho smutno alebo mi to vadí, či ma to fascinuje, či ma to priťahuje alebo znechucuje. Po chvíli som došla k záveru, že ma predsa nikto nenúti mať iba jeden vyhranený pocit a nechala som čiernobielu pustatinu, nech si leží za špinavými oknami autobusu a je presne taká, akú ju príroda vytvorila.
Pred pár dňami sme videli, aký zaujímavý nápad sú schopní realizovať ľudia, ktorí majú možnosť a ktorým záleží (pretože sme nakoniec vystúpili z autobusu, na kopčeku blízko Raufarhöfnu). Ľudia v Raufarhöfne sa rozhodli postaviť veľký kamenný kalendár / slnečné hodiny / mesačné hodiny / miesto pre slávnosti / miesto, kde človek môže lepšie pochopiť a vnímať svet a vesmír.
Momentálne je celý projekt v procese výstavby. Po dokončení bude mať kruhovitá “stavba“ 52 metrov v priemere. Ešte nie je postavená ani polovica. Ak by ste sa chceli dozvedieť viac, skúste pozrieť tieto stránky: 1, 2, 3. Sú v angličtine, ale sú tam pekné fotky a nákresy.
Pred pár dňami som mala čas sledovať západ slnka (pretože som sedela v autobuse). Nebol ničím iný a zďaleka sa neblížil k tým dramaticky nádherným západom slnka, ktoré nám občas Island predstaví. Slnko sa priblížilo k čiernobielej pláni, premenilo ju na modročiernu, potom sivočiernu a nakoniec zmizlo a nechalo po sebe len oranžový pás nad obzorom a tmu. Ďalší deň bol za nami.
Pred pár dňami sme po 9 a pol hodinách v autobuse a 728 kilometroch štrkových a zasnežených ciest vystúpili v Stöđvarfjörđure. Na západe slabučko žiarila aurora a nebo bolo plné hviezd. Boli sme stuhnutí, smädní, unavení a šťastní, že sme doma.
Autor: tikaka
