15. február 2015

Ďalšie dva týždne sú za nami. Ďalšia skupina ľudí opustila farmu. Boli to zaujímavé, náročné, občas veselé, často beznádejné, veľmi únavné, hravé, uzimené a upršané, chvíľami bezútešné a frustrujúce dni.

Ľudia

Ľudia ktorí sem prišli nevedeli po anglicky. Nedal sa s nimi viesť jednoduchý, plynulý rozhovor. Nerozumeli, čo sme im hovorili. Nedokázali vyjadriť čo potrebovali. Nevedeli odpovedať na elementárne, učebnicové otázky. Väčšina z nich sa ani nesnažila s tým niečo robiť. Komunikácia viazla. Vytvoriť z ôsmich jednotlivcov kolektív bez pomoci jazyka je skoro nemožné.

Aj napriek svojmu fyzickému veku, podľa ktorého mali byť všetci dospelí, prišla nám sem skupina dospievajúcej, výrazne nevyzretej mládeže, so všetkým čo k tomu patrí: náladovosť, precitlivenosť, nedbalosť, prehnaná starostlivosť o vlastný vzhľad, nízke sebavedomie, ľahkomyseľnosť, domýšľavosť a tak ďalej. Zastihlo nás to nepripravených. Musieť neustále dozerať, kontrolovať, podporovať a usmerňovať je oveľa ťažšie ako byť partnerom v rovnocennom vzťahu.

Zhodou okolností sa tu zišli vcelku nevychovaní ľudia. Skákali do reči. Keď sme sa im niečo snažili vysvetliť, rozprávali sa medzi sebou alebo sa hrali s telefónom. Keď sme odpovedali na otázku, ktorú nám oni položili, uprostred odpovede sa otočili a odišli alebo sa začali rozprávať s niekým iným. Počas spoločných hier si ťukali do telefónu. Počas spoločných obedov a večerí si ťukali do telefónu. Nerešpektovali niektoré zvyklosti iných kultúr. Neboli schopní preukazovať si navzájom úctu. Takmer každý deň sme ich museli okríknuť ako keby boli malé deti. Nedalo sa inak.

Ešte nikdy som nevidela toľko nepraktických a do života zúfalo nepripravených dospelých ľudí pokope. Zdalo sa mi takmer absurdné, že ľudia v tomto veku bežne vychovávajú vlastné deti, že ľuďom v tomto veku dovolia šoférovať auto a majú právo rozhodovať o veciach verejných v slobodných voľbách.

Nevedeli variť.
Nevedeli poriadne umyť riad.
Odmietali prevziať zodpovednosť za hocičo (Prišla som z vonku do domu, svetlá všade porozsvecované. Hovorím dievčinke čo piekla chlieb v kuchyni: „Prečo sa tu všade svieti?! Však už je biely deň! Treba zhasínať keď vyjde slnko.“ A ona mi na to: „Ale ja som predsa nerozsvietila!“).
Na všetko si pýtali povolenie a na všetko potrebovali odobrenie.
Nedokázali spolupracovať s ostatnými.
Nevedeli samostatne vyriešiť ani tie najdrobnejšie problémy (Jedna slečna si trochu porezala prst. Aj keď som ju navigovala k lekárničke, stále vyplašene pozerala a cmúľala si ranu. Nakoniec som sa musela vyzuť z čižiem, vojsť do domu a tú ranku jej vlastnoručne zalepiť, pretože bola tak zmätená, že by to sama proste nedokázala.).
Nechápali koncept: ak ti pomôžem, bude to rýchlejšie a môžeme sa skôr hrať / ísť pozerať film / ísť von.
Nevedeli samostatne porozmýšľať a nájsť riešenie, aj keď ležalo priamo pred nimi.
Neboli schopní myslieť na druhých a za druhých (Celá skupina vychádzala von. Vonku pršalo. Prví dvaja ľudia vošli do našej mini-prezúvárne, obuli sa, obliekli si bundy a čakali. Ešte sa tam natlačil tretí, obul sa a čakal. Viac sa ich tam nezmestilo, všetci ostatní čakali v dome kým sa uvoľní miesto. Začala som ich poháňať: „No ale hýbte sa, ľudia! Autobus nám ide o 20 minút a zastávka je ďaleko! Obujte sa a von!“ Tí traja, čo už boli obutí sa na mňa nechápavo pozreli a povedali: „Ale tam prší! Budeme mokrí!“ – „A chápete, že keď tam stojíte a blokujete predsieň, ostatní sa nemôžu obuť? Zmoknete tak či tak, 2 minúty vás nezachránia.“ Veľmi neochotne vyšli von a zdalo sa mi, že nepoňali čo sa práve stalo.).

Čo sa s takými ľuďmi dá robiť? Museli sme sa snažiť. Museli sme sa veľmi snažiť, aby medzi nimi nevznikali zbytočné spory. Museli sme sa snažiť, aby aspoň trochu chápali, že sú súčasťou skupiny, pociťovali spolupatričnosť a podľa toho sa aj správali. Museli sme sa ich snažiť organizovať a dohliadať na nich tak, aby sme ich neponižovali. Museli sme reagovať na ich nálady a výbuchy, plachosť aj nevhodné reakcie, obracať na vtip všetko čo sa dalo, ak sa dalo. Museli sme im vypĺňať voľný čas, pretože inak by ho strávili so svojimi telefónmi, zahrabaní v spacákoch, čo by ich rozdeľovalo ešte viac a na šťastí by im to nepridalo.

Hrali sme veľa, veľa, veľa hier. Cez primerane upravenú a správnym spôsobom vedenú hru sa dá dostať aj k tým najhanblivejším členom. Dá sa aspoň na chvíľu zmazať jazykový hendikep. Dá sa vytvoriť atmosféra pohody, priateľstva a rovnosti.

Organizácia

Život a práca na Farme závisia vo veľkej miere od podpory vedenia organizácie Worldwide Friends. Musia nás sem dopraviť, aj nás odtiaľto odviezť. Musia nám asistovať pri nákupe a dovoze potravín. Musia nám zabezpečiť a priniesť materiál a náradie na prácu. Musia nám odviezť odpad. Všetko, čo sa tu deje alebo nedeje je priamo závislé od ochoty a schopnosti nášho šéfa. Pamätáte si ešte na to, ako som minule písala o problémoch s odpadom? Nuž, nakoniec, po takmer 10 dňoch a 3 nájazdoch divých husí, zmizol. Nevieme, kto ho odviezol. Možno sa nad nami zľutovali mestské technické služby a naložili vrecia do smetiarskeho auta aj keď neboli v kontajneroch. Náš šéf nič. Už sme ho s tým neotravovali, tak sa nezaujímal.

Podobne (ne)zodpovedný prístup k všetkému, čo sme potrebovali pokračoval aj počas uplynulých týždňov, ibaže o trochu koncentrovanejšie.

Začalo to v prvý deň kempu, keď sme mali ísť so skupinou na exkurziu na Golden Circle (Zlatý Okruh). Autobus mal prísť o 10:00. Všetci boli oblečení a pripravení o 10:00. Po pár minútach nám dali vedieť, že autobus bude meškať 30 minút. Čakali sme. Autobus nič. Prišla ďalšia správa, že autobus príde o 20 minút. Čakali sme. Autobus nič. Nakoniec sme odišli o hodinu a pol neskôr než sme mali. Vtedy ešte s úsmevom som vysvetlila skupine, že na Islande ľudia často meškajú a aj keď toto je už extrém, musia sa to snažiť chápať.

Cez víkend odchádzala polovica skupiny na dvojdňovú exkurziu. Šéf nám povedal, že zvyšok skupiny sa môže tiež zviesť do Reykjavíku, aby nemuseli ísť mestským autobusom. Dohodli sme sa, že o 8:00 majú všetci čakať na odbočke. To znamenalo, že museli vstávať poriadne skoro, aby sa stihli pripraviť a dôjsť na odbočku včas. Chvíľu pred tým, ako mali odísť z farmy sme dostali správu, že musia čakať o 40 minút dlhšie. Čakali. Potom sa všetci vybrali na odbočku. Prišli načas, no autobus nikde. Museli čakať ďalšiu polhodinu v zime a vetre a potom… Čo myslíte, prišiel autobus? Nie, kdeže! Prišlo malé auto. Vystúpil náš šéf a povedal, že zoberie len tých, ktorí idú na exkurziu. Ostatní sa majú vrátiť na farmu a počkať ďalšiu hodinu, kým sa po nich vráti. Tak sa vrátili a čakali. Napokon odišli okolo 11:00, 3 hodiny po plánovanom čase odchodu.

V pondelok sme mali ísť na dva dni do Reykjavíku maľovať steny. Dohoda bola taká, že o 8:00 príde malý autobus a odvezie 8 ľudí. Keďže nás bolo 12, vybrala som sa ja s deťmi a ešte jedným dievčaťom mestským autobusom. Išli sme trochu skôr, aby sme dorazili na miesto v približne rovnakom čase ako zvyšok skupiny. Autobus samozrejme neprišiel. Ani o 8:00, ani o 9:00. Naostatok nám šéf oznámil, že autobus nepríde vôbec a zvyšok skupiny sa odvezie na dva krát v malom aute. Začali sme pracovať pred 11-stou, 2-3 hodiny neskôr, než sme chceli.

Hneď po prvom kempe sme požiadali o kopec materiálu a náradia, pretože sme vedeli, že inak nebudeme mať na farme čo robiť. Požiadali sme nášho šéfa, aj jeho asistenta. Napísali sme im e-mail. Povedali, že materiál bude. A tak sme ľuďom hneď prvý deň nasľubovali veľa zaujímavej práce, ktorá sa nakoniec nekonala, pretože materiál neprišiel. Počas druhého týždňa sme sa pripomenuli: Halóó! Nemáme tu čo robiť! Sľúbili ste nám drevo! Naveľa naveľa nám šéf povedal, že nám všetko dodá na druhý deň na obed, medzi 12:00 a 13:00. Čakali sme. Nikto neprišiel. Čakali sme do večera. Nikto neprišiel a ani sa neobťažoval zavolať. Šéf nedvíhal telefón. Nič. Materiál doteraz nemáme.

Predposledný deň asi šéf vycítil, že máme všetkého po krk a sám navrhol, že nám dovezie nejaké dosky a budeme stavať vtáčie búdky. Spýtal sa, kedy zvyčajne začíname pracovať a my sme mu povedali, že o 9-tej. Povedal, že o 9-tej nám všetko privezie, možno aj trochu skôr. O 9:00 sedeli všetci v spoločenskej miestnosti. Šéf nikde. Dosky nikde. Voláme mu a on podráždene hovorí, že sme sa predsa dohodli na 10:00, a že čo máme za problém! O 10:00 sme sa opäť všetci zišli a čakali sme. Šéf nikde. Dosky nikde. Nakoniec sa dostavil o 10:20, po tom, ako sme na neho čakali takmer 1 a pol hodiny.

To je len zopár príkladov na ilustráciu toho, s čím sme museli denne bojovať. Každému je snáď úplne jasné, že sme my a ani dobrovoľníci nepočuli žiadne „Prepáčte”, „Je nám to ľúto!”, „Budeme sa snažiť, aby sa to neopakovalo!” alebo niečo podobné.

Čo z toho všetkého vyplynulo?

Nemali sme dosť práce. Ľudia sa nudili. Z 8 pracovných dní pracovali len 3 či 4 dni. Niektorí ešte menej, pretože ku koncu bola robota len pre troch. Mali sme toľko voľného času, že dobrovoľníci chodili za nami a pýtali si nejakú prácu. Veľmi trápne.

Strávili sme hodiny a hodiny a hodiny čakaním na to, až sa niekomu uráči prísť, vyzdvihnúť nás a odviesť nás tam kde treba. A strávili sme ďalšie hodiny čakaním na to, až nám dovezú potrebné náradie a materiál. Veľakrát sme zbytočne vstávali veľmi skoro ráno, aby sme potom čakali do 11-stej pred obedom. Všetci z toho boli unavení a znechutení.

Počasie

Februárové počasie na Islande je pochmúrne a daždivé – to musí každý čakať. Pre ľudí, ktorí sem prídu na 11 dní je však veľmi deptajúce, keď im neustále iba prší, sneží, fučí, mrzne a potom zas prší, fučí a mrzne. Boli dni, keď tak mrzlo a fúkalo tak, že vonku nevydržali ani naše odolné, na islandské vetry privyknuté, deti. Boli dni, keď sa záblesky slnka striedali so snehovou fujavicou, ktorá brala dych. Popri tom všetko striedavo namŕzalo a topilo sa. Nebo bolo takmer bez prestávky zakryté mrakmi. Nemohli sme ísť na dlhšiu vychádzku. Nemohli sme ísť na túru po kopcoch. Nevideli sme auroru, kvôli ktorej sem mnohí prišli. Dni boli tmavé, studené a deprimujúce.

Koniec lepší, všetko dobré?

Myslím, že sme do tohto kempu dali takmer všetku svoju energiu.

Cítime sa byť zodpovední za to, aby si ľudia odnášali pekný zážitok. Cítime povinnosť postaviť sa všetkému, čo by mohlo stáť v ceste dobrým, zmysluplným spomienkam na Island. Ľudia veľakrát precestujú tisíce kilometrov a zaplatia veľa peňazí za to, že tu chcú byť aspoň na pár dní. Chceme, aby odchádzali šťastní a spokojní. Nie je to nemožné. Stačí vytvoriť dobrý kolektív; dať ľuďom pocit užitočnosti; nájsť, vyzdvihnúť a využiť ich prednosti a talenty; vážiť si ich; poskytnúť im príležitosť niečo získať, či už je to skúsenosť, schopnosť, návyk, zručnosť alebo priateľstvo; umožniť im spoluvytvárať život skupiny; vyplniť ich voľný čas atraktívnymi činnosťami; a samozrejme udržiavať takú atmosféru, aby sa všetci cítili prijímaní a rešpektovaní.

Na začiatku sme si mysleli, že z tejto skupiny nič poriadne nebude a že to budeme musieť nejako prežiť kým nepôjdu domov, pretože sa zdali byť beznádejní. Keď sa k tomu pridali všetky problémy s organizáciou a počasím, začali sme upadať do apatie, do ktorej sa zaujímavým spôsobom primiešavala pasívna agresivita.

Ale viete, ako to chodí… Človeku to nedá. Ako by sme sa na seba mohli pozrieť do zrkadla, keby sme aspoň neskúsili, všakže? 🙂 Ukázalo sa, že nie sú zlí. Práve naopak. Zhodnotili sme, že až “vyrastú“ a získajú skúsenosti s bežným životom medzi ostatnými bežnými ľuďmi, budú z nich skvelí ľudkovia.

Keď odchádzali, boli úprimne smutní. Aj my sme boli. Budú nám chýbať. Keď do niečoho vložíte seba, ťažšie sa vám to opúšťa.