4. október 2016

 

 

Ako dobre, že deti už vedia čítať! Sebecky sa z toho teším už takmer dva roky.

 

Ušetrím si veeeeľmi veľa rozprávania

Pretože mnohé veci si môžu prečítať. Na otázky typu:

Čo tu predávajú?

Čo mám robiť v tejto úlohe?

(pri turistickom smerovníku) Kade máme teraz ísť?

Čo je to tu na tomto obrázku?

Aké žraloky sú na svete?

O čom je táto kniha?

Ktorý zvonček je pradedov?

Čo potrebujeme na koláčik?

(pri prezeraní neznámej knihy) Prečo sa tieto zvieratká hnevajú?

Čo je to?

… môžem odpovedať: „Prečítaj si!“

Zaujímavé je, že to pre nich ešte nie je samozrejmé. Aj napriek tomu, že chcú niečo vedieť a tie písmenká vidia priamo pred sebou (a vedia, že písmenká sú nositeľom informácie), nedopne im, že ich stačí pospájať a vôbec sa nemusia pýtať.

Niekedy sú ešte leniví a nechce sa im vynaložiť energiu navyše. Vedia však, že ja to za nich čítať nebudem a ak to naozaj chcú vedieť, tak sa budú musieť posnažiť.

 

Získam čas

Alebo príjemnú spoločnosť pri varení. Pretože sme sa dohodli, že každý deň budú niečo čítať. Je mi viac-menej jedno čo to bude a je mi úplne jedno kedy to bude. Je mi tiež jedno, či budú čítať nahlas alebo potichu, či budú čítať knihu alebo časopis. Väčšinou sa každý zavrie do inej izby a mám aspoň pol hodinku pokoj. Niekedy mi prečítajú, keď varím. Keď sú chorí, čítajú si navzájom. Čítajú aj keď čakajú, kým sa s Mirkom vychystáme von. Benjamínko číta, keď nemá náladu na ľudí (a lego už dnes staval). Čítajú keď nemajú čo iné na práci.

 

 

 

 

Mám pomocníka vo výchove

Väčšina príbehov má určitú výchovnú myšlienku, výchovný moment. Niekedy je dobre ukrytý a nie veľmi priamočiary, ale rozhovorom a rozmýšľaním sa k nemu dá dopátrať. Niekedy to vyžaduje rozsiahly a hlboký rozhovor, pretože niektoré rozprávky sú poriadne čudné. Príklad:

Bol raz jeden malý macko, ktorý bol ťarbavý a bojazlivý. Ostatní mackovia sa mu stále smiali a zhadzovali ho pri každej príležitosti. Raz sa mu však predsa len podarilo zachrániť vtáčika, ktorý vypadol z hniezda, za čo ho oslavoval celý les. Odrazu sa k nemu začali priznávať aj všetci posmievačikovia, ktorí sa začali tváriť ako najväčší kamaráti, pretože vraj už nie je taký neschopný a preto sa s ním už chcú hrať. A macko bol šťastný, že má kamarátov. Koniec rozprávky.

Čo sa tu vlastne stalo? Malý macko sa dal obalamutiť falošnými kamarátmi, ktorí s ním chceli byť len preto, že bol odrazu slávny. Rozprávka ukázala, ako dupeme po ľuďoch, ktorí nedosahujú určitého štandardu v nejakej oblasti a predstierame priateľstvo len vtedy, keď ich môžeme využiť. Tak isto ukázala, ako ľahko dokážu zlomení, odstrkovaní ľudia prehltnúť a zabudnúť na ponižovanie, len aby sa necítili takí vyčlenení. A myslíte, že to je to, čo chcel autor tejto infantilne ilustrovanej knihy povedať?

Príbehy ako tento nám dávajú priestor na zamyslenie a analýzu rozmýšľania a konania postáv a následnú aplikáciu v bežnom živote. Kto by si bol pomyslel, že sa to dá aj pri knihách pre 5-ročné deti!

 

 

Pribudlo miesto kam môžeme ísť

Knižnica. V priebehu pár mesiacov sme prečítali všetky veku primerané knihy, ktoré máme doma a nastal čas zapísať sa do knižnice. Odvtedy prešlo vyše roka a knižnica sa stala obľúbeným cieľom našich vychádzok. Chodíme tam len raz do mesiaca a vždy je to tak trochu sviatok, zážitok, rituál. Máme skvelú knižnicu. Dokonca je raz do týždňa otvorená aj doobeda, čo veľmi oceňujem. Poobede by sme nikdy nemali čas tam prísť, v pokoji popozerať, prečítať, vybrať, vyrobiť si nové záložky alebo ozdoby do kvetináčov z pripraveného materiálu vo výtvarnom kútiku, pokecať s pani knihovníčkou a spokojne si odniesť knihy domov.

 

 

Veľa sa naučím

Pretože jedno z našich detí považuje knihy encyklopedického a atlasového typu za odpočinkovú literatúru a potom ma priebežne oboznamuje s tým, čo sa dozvedelo. S odstupom času ma to nezabudne vyskúšať, aby si overilo, že som počúvala pozorne. Tak sa napríklad naučím, ako zistím, že žralok sa chystá na útok, ktorý had je najväčší, aká vysoká je Socha slobody (s podstavcom aj bez podstavca), čo všetko musel so sebou nosiť rímsky vojak, kedy vzlietol prvý vrtuľník, alebo aj to že vlajka Egypta a Iraku je takmer rovnaká.

 

 

Spoznám svoje deti

Povedz mi čo čítaš a ja ti poviem kto si. Vedeli ste, že je to strašidelne pravdivé? Preto by som sa hockomu nezverila so zoznamom svojich obľúbených kníh a autorov. A áno, aj 6 ročné dieťa má vkus a preferencie. Od bábätka naše deti učím, že knihy sú ako ľudia: majú povahu, silu, ukrývajú myšlienky a nesú si svoj príbeh. Tak, ako sa nenútime do priateľstva s ľuďmi len preto, že sú vedľa nás, tak sa nemáme nútiť do čítania knihy len preto, že ju máme požičanú alebo kúpenú. Keď nám niekto či niečo nesadne, treba to rešpektovať.

Kto by si myslel, že deti budú takúto benevolentnosť zneužívať, mýlil by sa. Aj Zojka aj Samko čítajú pravidelne a celkom veľa, knihy si sami vyberajú a sami ich hodnotia. Už sa viackrát stalo, že kniha z knižnice ostala nedočítaná. Už sa stalo aj to, že som im kúpila knihu na základe dobrých recenzií a odporúčaní rodičov a obaja povedali, že je to veľmi nudná a divná kniha. Z detských časopisov si prečítajú takmer všetko. Aj keď – básničky ich veľmi neberú.

 

 

V úrovni porozumenia sú na tom naše deti rôzne. Občas ich oboch nachytám, že pri čítaní len spájali písmená do slov a pritom vôbec nepochopili, o čom to celé bolo. Občas zvádzame kruté boje, keď ich nútim k tomu, aby si niečo čítali ešte raz a poriadne – aby tomu naozaj porozumeli. Občas si musíme čítať spolu a rozoberať vetu po vete. Občas po pár otázkach prídem na to, že text vlastne chápu, len nedokázali vhodne vyjadriť čo som od nich chcela. Občas prídem na to, že problematický text je problematickým iba a len preto, že je poriadne nezmyselný alebo zle preložený a preto nečitateľný. A občas sa nemusím obávať, či naozaj čítali s porozumením – to vtedy, keď čítajú a z ich izby sa ozýva smiech a prekvapené výkriky. Vtedy viem, že všetko je tak, ako má byť.

 

 

 

Autor: tikaka