28. február 2019
Naša cesta domácim vzdelávaním je lemovaná Heuréka Momentmi a Ahá Chvíľami. Spolu s Hmm Hútaniami a občasným Frustrovaným Vrčaním ktoré znie len v mojej hlave tvoria takú našu malú súkromnú aleju. Učenie sa nezačína dosiahnutím školopovinného veku. Začína sa v pôrodnici. Čiže sme už mali pár rokov praxe v kapse keď sme sa začali tváriť, že by sme sa snáď už aj mohli pasovať za rodinu v ktorej sú i školáci. Naša súkromná aleja bola v tých časoch celkom dlhá, ale to som ešte netušila, že bude oveľa, oveľa, oveľa, oveľa dlhšia. Dobre sa hovorí, že sa učíme až do smrti. Keď však sprevádzame životom niekoho iného, má to naše učenie sa trochu inú kvalitu.
Počas posledných 5 rokov som na niečo prišla. Teda – prišla som na veľa vecí, ale tieto boli pre mňa asi najdôležitejšie:
Aj ja som dôležitá
Aj ja som človek. Mám potreby, sny a záujmy. Mám antipatie, názory a preferencie. Mám sily len toľko, čo každá iná matka. Potrebujem, aby môj názor bol braný do úvahy. Potrebujem voľný čas. Potrebujem robiť to, čo ma baví. Potrebujem, aby mi občas niekto niečo urobil po vôli aj keď neviem svoje dôvody podložiť argumentmi. Potrebujem, aby sa ku mne ľudia správali slušne a s úctou. Potrebujem ticho. Aj ja som dôležitá! Moje šťastie, zdravie, spokojnosť…to všetko je veľmi dôležité.
Keď deti nechodia do školy, primárny vzdelávateľ (čiže ja) ľahko skĺzne k tomu, že celý svoj život a celé svoje vnímanie sveta obtočí okolo detí, poprie sa a zabudne na seba. Popri domácnosti a prípadnej zárobkovej činnosti na nič viac neostane čas. Pozor, pozor! Dôležité hlásenie: Nemá to nič s časom! Ľudia nám prejavujú len toľko úcty, koľko jej máme k sebe samým. Ľudia nám spravidla pomôžu, len ak o to požiadame. Ľudia nás budú brať vážne, len ak sa my sami budeme brať s humorom. Ľudia sú schopní počuť až keď otvoríme ústa a vyslovíme sa. Pre deti to platí stonásobne.
Čo mi z toho vyplynulo? Je na mne, ako si stanovím a definujem svoje postavenie. Ja musím trvať na tom, že vo vzťahu matka/učiteľka – deti som rovnako dôležitá ako deti. Ja musím zreteľne vyjadriť svoje predstavy a potreby…a nečakať, že ľudia (deti) mi ich vyčítajú z hlavy. Ja musím dať jasne najavo, že sa nemienim vzdať seba kvôli niekomu inému (deťom), pretože to nakoniec dopadne zle pre obe strany. Ja som zodpovedná za to, aby vzťah rodič/učiteľ – deti bol harmonický, vyvážený a zdravý. Ak nie je, môžem si za to sama.
Čo horí, to vyhorí
A nie je to hanba. Čím horlivejší rodič-učiteľ, tým skôr sa dostaví vyhorenie. Som učiteľ z povolania, preto si viem šetriť energiu a smerovať ju tam, kam potrebujem. Napriek tomu sa za tie roky stalo, že som bola unavená, bez nápadov a bez nálady, resp. mala som vražednú náladu nenávistného votrelca, ktorý zničí každého, kto sa odváži prísť do jeho blízkosti.
U každého má kríza iné prejavy a trvá inak dlho. Vtedy pomôže komunikovať s niekým podobne naladeným, s niekým o kom viete, že vás podrží, naštartuje, povzbudí a motivuje (ďakujem, Renka), alebo (v prípade že ste hysterický typ) prefacká a vráti z vašej čiernoty do pomerne znesiteľnej reality. Pomôže vyhnúť sa tip-top duracellovským mamičkám, ktoré majú dokonalý život s dokonalými deťmi a miesto vypočutia a ľudského tepla vám ponúknu nanajvýš odcitované odstavce z múdrych kníh a nečitateľný úsmev.
Jedno je isté – kríza je normálna súčasť života a každý domškolácky rodič, ktorý tvrdí že nič také nepozná, klame. Alebo začal dieťa vzdelávať doma len pred rokom a ešte stále je vo fáze horlivého zahorenia.
Moja hodnota nie je odvodená od akademických úspechov našich detí
Nie som horší rodič, ak moje dieťa nechápe zmenšovanie obrazcov v štvorcovej sieti a nevie, že október je jesenný mesiac. Nie som lepší rodič, ak moje dieťa rozumie významu protónových čísel chemických prvkov a kráti zlomky v siedmich rokoch. Akademická priemernosť, podpriemernosť alebo nadpriemernosť môjho dieťaťa nijakým spôsobom nepoukazuje na to, aký som človek. Napriek tomu, že to dieťa učím doma. Akademická priemernosť, podpriemernosť alebo nadpriemernosť môjho dieťaťa dokonca nepoukazuje ani na to, aký človek je moje dieťa. Napriek tomu, že sa ho to bytostne dotýka.
Naučia sa to, keď to budú potrebovať
…a preto ich netreba k ničomu nútiť. Stačí ich podporovať v tom, čo ich práve baví. Tento, v domškoláckej komunite populárny názor, je na jednej strane z časti validný a použiteľný, na druhej strane sa mi zdá nezodpovedný zo strany rodiča-vzdelávateľa.
Použiteľný je vtedy, ak sa bavíme o prvostupniarskom učive, intelektovo nadanom dieťati, silne vnútorne motivovanom dieťati alebo po každej stránke super-podnetnom prostredí. Ideálne je, keď je to aspoň dvojkombinácia vyššie uvedeného.
Nechať deťom úplnú slobodu vo vzdelávaní je teda v istých prípadoch možné. Avšak ja, ako učiteľka a rodič, som zodpovedná za to, aby moje dieťa bolo do života dobre vybavené a pripravené. Ja napríklad neviem, čím bude Zojka keď vyrastie. A neviem ani akým smerom sa poberie Samko.
Mám právo “nechať ich tak“ a dovoliť, aby sa nenaučili pravopis vlastného jazyka?
Mám právo “nenútiť ich do toho, čo ich nezaujíma“ a spôsobiť, že sa budú svojimi obmedzenými vedomosťami z geografie či biológie blamovať v rozhovoroch s ostatnými ľuďmi?
Mám právo “nezasahovať do ich prirodzeného (ne)učenia sa“ a riskovať, že nebudú vedieť rozoznať blud od pravdy, demagógiu od nadšenia a kritiku od útoku?
Mám právo „netlačiť na nich“ a pripustiť, aby nevedeli poriadne ani jeden cudzí jazyk?
Mám právo „nechať voľný priebeh ich poznávaniu“ a spôsobiť že nebudú rozumieť zložitejšej literatúre, filmom či koncepciám v bežnom živote, pretože nemajú všeobecný rozhľad, pretože ich proste nebavilo zaujímať sa o politiku, o históriu, základy religionistiky či ekológiu?
Dospela som k názoru, že to právo nemám.
Ľudia ktorí nesúhlasia s domácim vzdelávaním sú potrebnou súčasťou systému
Naše názory sú formované, deformované a reformované časom, názormi okolia, štúdiom, kultúrou, samoštúdiom, filmami, životnými skúsenosťami, rozhovormi, rodinou, cestovaním, zážitkami, médiami, susedmi, knihami, dobou v ktorej žijeme a sprostredkovane aj dobou v ktorej žili naši rodičia. Každý z nás z toho vyjde ako jedinečná osobnosť s jedinečným pohľadom na svet.
Väčšina ľudí pripustí, že vzdelávanie je téma, ku ktorej sa chce a vie vyjadriť každý, pretože každý prešiel systémom núteného a neskôr snáď aj dobrovoľného vzdelávania. Každý má na vzdelávanie názor, pretože vzdelávanie sa dotýka každého. Určite je hlúpe myslieť si, že všetci budú súhlasiť s prospešnosťou a správnosťou domáceho vzdelávania. Zažiť ľudí, ktorí sú proti je normálne, zdravé a užitočné. Stretnutia s týmito ľudmi zabezpečujú, aby sme nestratili z dohľadu tú druhú stránku veci. Nútia nás zlepšovať sa, prehodnocovať a rozmýšľať. Vracajú nás k základným otázkam. Aj nesúhlas náhodného okoloidúceho môže v zdravo sebavedomom domaškoláckom rodičovi spustiť proces preusporiadania hodnôt alebo aj výbuch tvorivosti…alebo moment znovuuvedomienia si toho, prečo sa pre vzdelávanie detí doma rozhodol.
Známky sú nepotrebné
Aj domáce úlohy. A v podstate aj učebnice. Počas vysokej školy, keď som sa učila ako byť učiteľkou (ak sa také niečo vôbec dá naučiť), mi nikdy nenapadlo pochybovať o tom, či známky, domáce úlohy a učebnice sú skutočne potrebné a prospešné. Lebo tak to chodí: človek v niečom vyrastie, nepozná nič iné a preto mu ani na um nezíde, že je možno aj iná cesta, ktorá je možno lepšia. A možno je oveľa lepšia.
Benjamínovi som vysvetlila, čo sú to známky až teraz, keď je piatak. Povedala som mu čo ktoré číslo znamená a akú má pre rodiča a dieťa výpovednú hodnotu. Skonštatoval, že je to poriadna hlúposť a zbytočnosť. Súhlasím. Aj také malé decko to vidí – niečo na tom bude. Naše deti síce vysvedčenia dostávajú, ale ich význam nechápu. Asi preto, že žiadny význam nemajú. A aj napriek tomu, že nemajú žiacke knižky a nehrdia sa vysvedčením sa neustále učia. Ako je to možné? Asi tak, že k učeniu sa nepotrebujeme známky.
Nepoužívame učebnice, pretože na prvom stupni mi to príde ako škoda lesov. Na začiatku som si myslela, že ich používať budeme, ale po úvodnom fiasku so Šlabikárom som túto myšlienku opustila a okrem príležitostných pracovných zošitov z matiky učebnice nepoužívame. Napriek tomu sa deti učia – každý po svojom a každý svojím tempom.
Domaškola je dar času
Nikdy by som nebola verila, že na naučenie sa všetkého čo nariaďuje Štátny vzdelávací program potrebujeme tak málinko času. Opäť – vyrastala som v tom, že je normálne sedieť 4-6 hodín denne v škole a potom ešte 1-2 hodiny denne nad úlohami. Nedokázala som si predstaviť, ako to všetko vtesnáme do nášho dňa. Na moje veľké prekvapenie nám formálna časť školovania zabrala tak 4 hodiny. Týždenne. Počet hodín sa v priebehu rokov zvýšil na 7-8 hodín. Týždenne. A to hovorím o 2 deťoch v 2 rôznych ročníkoch, s rôznym učebným štýlom, rôznym temperamentom a plus nejaké tie špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby k tomu.
Ja osobne si veľmi vážim čas, ktorý mi bol daný tu na tejto planéte a v tomto živote. Preto som rada, že tým časom neplýtvame, čo je školou a zákonom vyžadované urobíme za zlomok času a zvyšok venujeme sebe, radosti, športu, knihám, rozhovorom, vareniu, jedeniu, filmom, hraniu sa alebo zmysluplnej práci.
Naša cesta domácim vzdelávaním pokračuje ďalej. Určite nás na nej čakajú mnohé ďalšie Heuréka Momenty a Ahá Chvíle. Takéto vzdelávanie sa mi páči, pretože aj ja sa niečo naučím. Naučím sa byť lepším učiteľom, lepším rodičom a lepším človekom…a prídem počas neho na veľa dôležitých vecí. To je oveľa viac, než som na začiatku tejto cesty čakala.
Autor: tikaka
