16. február 2019
Blížil sa víkend a mal byť krásny, slnečný a teplý. Napriek tomu sme nevedeli vymyslieť, kam (a či vôbec) sa vyberieme. Výlet do prírody bol naozaj nevyhnutný – už týždne sme z rôznych dôvodov nemohli nikam ísť a predstava prechádzky medzi stromami a slnkom sa zdala byť príliš príťažlivá na to, aby sa dalo odolať. Bol tu však taký malý, praktický problém: Nemohli sme ísť nikam vysoko, kde je príliš veľa snehu, pretože na to nemáme vybavenie. Nemohli sme ísť ani do stredných polôh, pretože tam sú zvyčajne v tomto čase na turistických trasách aj bežkárske trasy a fakt sa nám nechcelo znášať nevraživé pohľady a nemiestne poznámky niektorých bežkárov, keď sa priblížime na menej ako 2 metre k ich stope. V nížinách sa zas všetko topilo a blata bolo až po členky. Chcelo to niečo medzi: ani veľa snehu, ani blato, ani bežkári. Napokon sme našli výlet pár kilometrov od nás.
Ráno sme zaparkovali v Hronskej Dúbrave a počkali sme si na autobus do Trnavej Hory. Autobus prišiel načas, zachránil nás pred zamrznutím a odviezol nás na začiatok trasy. Od kostola v Trnavej Hore sme prešli ponad Hron a potom ďalej do Jalnej. Čoskoro sme opustili dedinu a vošli sme do zamrznutej Močiarskej doliny. Dolinou vedie asfaltová cesta. Aj keď je na jej začiatku značka zákaz vjazdu, autá tu chodia. Cesta vedie do Močiara – malinkej dedinky uprostred lesov. Močiarska dolina je pekná dolina. Deti ju nemajú rady, hovoria, že je veľmi nudná a škaredá, ale mne sa páči. Teraz bola ešte krajšia ako vždy, pretože mráz vytvoril na skalách popri ceste ľadové gule a cencúle a na potoku nechal ľadové hrebene a kopy. Ako sme stúpali vyššie, snehu pribúdalo. Nakoniec (deti by povedali: Konečne!) sme sa stretli so zelenou značkou, ktorá prechádza krížom cez Močiarsku dolinu a odbočili sme po nej vľavo.
Čoskoro sme vyšli na menšiu lúku a potom sme zas vošli do lesa. Popri chodníku boli stopy medveďa. V takom teple snáď medvede ani nemôžu spať a tak strašia po lese. Medvedie stopy časom vystriedali stopy mačky a diviakov, pridali sa tie od veveričiek a myší, vtákov a líšok. Života je v lese veru dosť! Slnečné lúče zalievali koruny stromov a vtáctvo spievalo a spievalo, ďatle klopkali, havrany krákali. Po chvíli sme sa dostali na velikánsku lúku pokrytú snehom. Značka viedla čudesne okolo a párkrát sa mi zdalo, že ideme vlastne naspäť, ale to sme len trošku nelogicky obchádzali po okraji lúky…asi aby sme nešli cez súkromný pozemok. Aspoň sme mali čas pobudnúť na lúke dlhšie.
Za veľkou lúkou čakal ďalší les. Sústredili sme sa na hlboký sneh, trochu sme sa zarozprávali a ani sme sa nenazdali a popri chodníku začali pribúdať kamene a skalky – neklamné znamenie toho, že sa blížime k Demianu. K Demianu vedie krátka vyhliadková odbočka zo zelenej. Vedie pomedzi hrčovité skaly a veľké stromy, a trochu pripomína cestu na Jastrabskú skalu. Z vrchu vidieť údolie Hrona, dediny a okolité kopce. Skala je trochu nebezpečná, najmä v zime, keď je pokrytá ľadom.
Z nečakane pekného Demianu sme nečakane rýchlo zbehli do Hronskej Breznice. Oveľa rýchlejšie, než bol čas udaný na rozcestníku , pretože sme takmer celú cestu dole bežali. Sneh bol taký – akurátny, že sa doň ľahko zabárali päty a dobre podržal aj rozbehnutého človeka. Z Hronskej Breznice nás čakal ešte jeden kilometer povedľa diaľnice, cez Hron, cez pole a cez koľajnice, späť k autu v Hronskej Dúbrave.
| Ako sa tam dostať: |
| Hronská Dúbrava je dedina Medzi Žiarom nad Hronom a Zvolenom. Pri Žiari (alebo pri Budči) treba zísť z diaľnice a po vedľajšej ceste sa dostať do Hronskej Dúbravy. Parkovať sa dá pri železničnej stanici. Z Hronskej Dúbravy ide niekoľko krát denne autobus (alebo vlak) do Trnavej Hory. Zastávka je na hlavnej ceste hneď pri železničnej stanici. Vystúpime hneď na prvej zastávke – v Trnavej Hore pri kostole. |
| Prístupnosť/náročnosť/terén: |
| Z Trnavej Hory od kostola pôjdeme po ceste cez Hron a na prvej veľkej križovatke zabočíme vľavo do Močiarskej doliny. Prejdeme dedinku Jalná a vojdeme do doliny. Po asi 3-4 kilometroch narazíme na zelenú turistickú značku (až potiaľto je trasa neznačená), ktorá vedie krížom cez dolinu a opustíme dolinu – odbočíme vľavo.
Po zelenej pôjdeme lesom a cez lúky. Stúpanie ani terén nie sú náročné, značenie je relatívne dobré. Značka nás dovedie až k odbočke na vyhliadkový vrch Demian. Odtiaľ je to možno 10-15 minút hore na skalu. Z Demianu sa vrátime po tej istej trase späť na zelenú. To už sme zároveň aj na náučnom chodníku. Po tomto zeleno-náučnochodníkovom značení zídeme priamo dole do Hronskej Breznice a potom stále ďalej po zelenej popri diaľnici, cez Hron a pole, späť do Hronskej Dúbravy. Trasa má dĺžku 12 kilometrov. Prevýšenie je asi 450 m. Dospelý človek prejde trasu za 4 hodiny. POZOR: Neskončíme tam, kde začneme! Je potrebné využiť autobus, prípadne vlak. |
| Pre deti: |
| Potok v Močiarskej doline, lúky, zvieratá v lese, výhľad z Demianu, náučný chodník.
Vyhliadka na Demiane je nebezpečná a nie je nijako zabezpečená. Hrozí pád z výšky. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Cestovné poriadky vlakov a autobusov: www.cp.sk |
Autor: tikaka
