28. jún 2012
Keď sme prišli do Villy Betuly, pohľadom sme preleteli lúčku vyhradenú pre stany a karavany a zamierili sme k stromom, kde bolo zatiaľ prázdno. Vypli sme motor a vystúpili sme z auta. Poobzerala som sa okolo a v duchu som zalomila rukami: Pred nami, necelých 100 metrov od nás, sa rozprestieralo veľké, farebné ihrisko o akom sa našim deťom určite sníva, keď sa im sníva niečo pekné. Deti si ho všimli tiež a už sa obaja naraz nadychovali, a rýchlo formulovali otázku, ktorou by sa prezvedeli, či môžu ísť na ihrisko teraz alebo hneď. Bolo skoro päť hodín, stan nepostavený, večera neuvarená a nezjedená, deti neosprchované. Ihrisko sa zamietlo. Deti neprotestovali, ako keby chápali všetky dôvody.
Najobľúbenejšia…
Keď deti ten večer zaspali, neodolala som a šla som sa pozrieť, čo všetko ihrisko ponúka. Okrem množstva preliezok, hojdačiek, krytého pieskoviska s kopou hračiek a niekoľkých lezeckých stien som našla autíčka, zopár trampolín, obrovský nafukovací hrad, detskú lanovky, malý záhradný domček, hojdacie koníky, krytú herňu so stolíkmi a lavičkami a s veľkou penovou stavebnicou, ruské kolky a stôl pre stolný tenis aj stolný hokej. A určite som ešte na niečo zabudla, pretože tam toho bolo veľmi veľa.
Nafukovací hrad
Detičky sa na ihrisku vybláznili do sýtosti. Myslím, že posledný deň ich to už dokonca prestávalo baviť. Škoda, že tam neboli takmer žiadne iné deti aspoň približne vo veku našich. Určite by sa im to potom páčilo viac.
Autor: tikaka
