8. október 2017
Boli sme na exkurzii v Bratislave. Po návrate domov som skonštatovala, že budeme musieť ešte veľa kapusty pojesť, kým budeme schopní viacdennej mestskej turistiky. Chceli sme tam ostať tri dni, no utiekli sme po dvoch, lebo toho všetkého bolo príliš. Ja, ako vedúci zájazdu, som bola relatívne spokojná, pretože sme napriek skrátenej časovej dotácii stihli takmer všetko čo bolo v našom (ne)záväznom itinerári. Vynechali sme len Slavín, ale ten sme si pozerali na videu ešte doma, pred začiatkom exkurzie a deti povedali, že im to úplne stačilo.
Skorým ranným vlakom sme opustili naše kopce a rozbehli sme sa oproti úrodným rovinám. Svitanie nám ukázalo bažanta v kríkoch, bieleho králika, srnky a kapustné polia. Bratislava sa len začala prebúdzať do pracovného dňa, keď sme kúpili lístky na MHD a nastúpili do prvej električky. Samko chvíľu otáčal hlavu zľava doprava a sprava doľava ako letec prieskumnej jednotky a potom podal hlásenie: „Tu je ale veľa ľudí! Všade sú! A aj domov tu majú veľa! A tie sú poriadne vysoké! Tu nemajú také malé domy ako u nás?“ Prestúpili sme na druhú električku a môj drahý syn hovorí: „Tí šoféri električiek musia byť veľmi chudobní.“ Pýtam sa ho, prečo si to myslí. Odpoveď je veľmi logická: „Pretože ľudia si tu vystupujú a nastupujú ako sa im zachce a nikto tomu šoférovi nedá peniaze. Z čoho on má chudák žiť? Ako je vlastne možné, že chodí do práce? To ho niekto núti? Keď to robí aj zadarmo…“ Vysvetlili sme si princíp vyplácania šoférov električiek. Samko bol spokojný a vrátil sa k svojej práci prieskumného letca.
V prvý deň sme sa prešli popri Dunaji, navštívili Prírodovedné múzeum a obehli to najpovinnejšie z historického centra, vrátane Čumila, Michalskej brány a Katedrály sv. Martina. Katedrála sv. Martina bola sklamaním týždňa. Deti milujú kostoly. Vlezú do každého, ktorý je otvorený. Vedia oceniť atmosféru, vkusnosť výzdoby, vône a prítomnosť organu. Napríklad o Bazilike sv. Mikuláša v Trnave počúvam oslavné piesne už pol roka. V katedrále sv. Martina sme sa v podstate otočili na opätku, pretože nás tam nič nezadržalo. Skôr naopak. Renomé bratislavských pamiatok značne vylepšila návšteva hradného areálu a sochy Svätopluka. Keby sme neboli už takmer úplne zničení, poprechádzali by sme sa aj dlhšie, aby sme tam všetko preliezli a preskúmali. Ale deti padali od únavy a chceli len jesť a sedieť a ísť sa hrať na nejaké ihrisko.
Po takmer 12 hodinách spánku, výborných raňajkách a príjemnom ráne (za všetko ďakujeme Renke a jej rodine) sme sa vybrali na Kolibu. Cestou sme kukli na Prezidentský palác a budovu Rozhlasu, precvičili sme si reflexy v nečakane brzdiacom a nervózne sa rozbiehajúcom trolejbuse a úspešne sme vystúpili v takmer jesennej bratislavskej prírode. Z Koliby sme prešli na Kamzík a odtiaľ po relatívne novom náučnom chodníku na Železnú Studienku. Cestou sme našli hríby, dali sme si lokšu s kapustou a nestratili sme sa aj napriek tomu, že náučný chodník nie je značený. Na Železnej Studienke sme stretli toľko bežcov (asi 15-tich), že naše deti z dediny nadobudli pocit, že tu musia byť bežecké preteky, keď je tu naraz toľko ľudí. Na Partizánskej lúke sme sa zdržali na ihriskách a odtiaľ sme sa ponáhľali na vlak.
Bol piatok. Polka Bratislavy cestovala domov. Na Hlavnej stanici sme sa museli predierať pomedzi ľudí. Kupé bolo plne obsadené, aj ulička vo vlaku bola plne obsadená. Ale my sme mali na poslednú chvíľu kúpené miestenky, takže nás nič netrápilo. Deti chvíľu pozerali z okna, chvíľu si dávali násobilkové príklady a od Kozároviec pospávali. Docestovali sme za súmraku.
Počas celých dvoch dní som nestihla urobiť ani jednu jedinú fotku. Naozaj nestihla. Bola som s deťmi sama a všetok čas a energiu som venovala tomu, aby sa po celý čas mali dobre, aby som im nezabudla porozprávať o všetkých bratislavských dôležitostiach, aby sme sa nestratili (to sa mi tak celkom úplne nepodarilo), aby boli spokojní a pokojní a vydržali od vlaku po vlak v obstojnom psychickom a fyzickom zdraví. Okrem toho som musela viesť debaty na tému: Ja nikdy nepôjdem študovať do Bratislavy, pretože sa tu určite stratím. Alebo: Kam idú učitelia všetkých detí, ktoré cestujú na víkend preč z Bratislavy? Alebo: Ako často musia strážcovia na Hrade používať pušky? Alebo: Ako je možné, že električka č. 4 tadeto šla pred chvíľou a teraz ide znova…a ja som ju nevidel ísť naspäť a otočiť sa?! Alebo: Keď sme boli v centre, ľudia tam rozprávali len po nemecky, maďarsky a anglicky. Prečo? Alebo: Čo je to mor? Na foťák som si ani len nespomenula, iba keď mi občas zavadzal, potisla som ho dozadu a nakoniec som ho zbalila do ruksaku.
Naozaj ma veľmi zaujíma, čo si deti z týchto dvoch dní zobrali, čo si zapamätali a čo ich oslovilo. Dám tomu pár dní a možno aj pár týždňov a budem čakať, čo vypláva na povrch z hlbín ich partizánskeho mlčania.
Autor: tikaka
