15. október 2016
Spomínam si na jeden z prvých seminárov Fonetiky a Fonológie na vysokej škole, kde zúfalá pani docentka od zúfalstva upadala do zúrivosti so zábleskami pohŕdania, pretože väčšina z nás – vystrašených prvákov – nedokázala povedať aký je rozdiel medzi fonémou (hláskou) a grafémou (písmenom) a dívali sme sa na ňu, akoby hovorila latinsky. Ani po preklade do slovenčiny sme na tom neboli lepšie, pretože od nás chcela vedomosti, ktoré bežný človek potrebuje v 2. triede ZŠ a potom už nikdy. Ak sa, samozrejme, nevyberie študovať jazyk, kde sa to za pár sekúnd naučí odznova (a bude používať počas celučičkých dvoch semestrov trvania zaujímavého predmetu s názvom Fonetika a Fonológia).
S touto spomienkou v živej pamäti, hľadala som spôsob, ako by som mojim dvom drobným robátkam polopatisticky a pritom prístupne vysvetlila, aký je teda rozdiel medzi hláskou a písmenom. A hlavne: načo im kedy bude vedieť určiť, že v slove „chlieb“ je síce 6 písmen, ale len 5 hlások. Ani rozumný spôsob, ani dostatočné vysvetlenie dôležitosti som nenašla a tak som si ich posadila pred seba a natvrdo som na nich vysypala dve stručné poučky. Kývli, pochopili a bolo. Na užitočnosť tejto informácie sa nepýtali. Odľahlo mi. Nie som ešte pripravená povedať im, že niektoré veci, ktoré sa musia učiť na skúšky do školy sú v podstate úplne ale úplne na nič.
Písmenkovo
Keď sme mali usústavnený pojem hláska, vybrali sme sa na cestu do neďalekej rozprávkovej krajiny – Písmenkova:
Kedysi dávno, žili v Písmenkove všetci šťastne a spokojne. Hlásky (reprezentované písmenami) si žili v mieri vo svojich mestách, nijako sa nevyrušovali, ani sa medzi sebou nemiešali, pretože každý mal svoje miesto. Jedného dňa prišla strašná búrka, múry miest sa zvalili, farbu zo striech zmyla voda, šaty z Hlások strhol vietor. Po krajine pobehovalo veľa nahých, bezprizorných Hlások, ktoré nevedeli trafiť do svojho mesta.
V tejto fáze rozprávania som deti priviedla do izby, kde boli po zemi porozhadzované malé štvorcové papieriky, na každom štvorčeku bola jedna hláska. Zojka s Benym dostali za úlohu všetky hlásky pohľadať a dať do krabičky. Ale pozor: hlások je 44! Musia ich nájsť všetky. Robátka našli. Poukladali na kôpku a rozprávanie pokračovalo:
Mocné, čarovné sily pozbierali Hlásky z celej krajiny na jednu lúku. Hlásky sa konečne mohli porozprávať a rozdeliť sa do miest, v ktorých bývali aj predtým. Každé mesto si vybralo vlastnú farbu. Tou farbou si namaľovali strechy a tej farby mali aj šaty, aby sa opäť medzi sebou všetci poznali a nemiešali sa.
Teraz nastala chvíľa začať hlásky deliť na samohlásky a spoluhlásky. Na pomoc som si zobrala slová, v ktorých stojí samohláska ako samostatná slabika: napr. A-nič-ka, u-ro-biť, o-ko-pať, E-mil, í-ver, ne-ú-re-kom a veľa iných. Keď sme ich podelili na slabiky, zistili sme, že písmená, ktoré môžu slabiku vytvoriť samé (a teda samo-hlásky) sa stále opakujú. Vyčlenili sme ich od ostatných hlások a pridelili sme im zelenú farbu. Potom sme si všimli, že niektoré samohlásky majú dĺžeň a iné nemajú. Aby si nezávideli, oddelili sme tie dlhé od krátkych. Jedna skupina dostala tmavozelenú a druhá svetlozelenú farbu. Samohlásky boli tým činom vybavené.
Dvojhlásky šli tiež ľahko, stačilo sa poriadne pozrieť. Napodiv bez váhania sa k dvojhláskam dostala aj hláska ô, lebo však „u-o! u-o! Počuješ to, Veronka? To je vlastne tiež tá dvoj.. dvoj.. No, tá dvojitá!“
Ostatné hlásky sme nazvali spoluhláskami (pretože v slabikách vždy musia stáť spolu s inými hláskami). Ich ďalšie delenie už nešlo tak ľahko. Vyčlenili sme tie s mäkčeňom a nazvali sme ich mäkké. Ďalej som musela výdatne pomáhať, a to asi tak, že som sa zahrala na vševedúceho čarodejníka a hlásky som rozdelila na mäkké, tvrdé a obojaké. 🙂
Potom sme všetky písmenká pomaľovali prislúchajúcimi farbami (ušili sme im šaty), nalepili ich v skupinách na väčší papier (dali sme ich do mestečiek), mestečkám sme dali názvy a okolo nich sme nakreslili čiaru prislúchajúcej farby (postavili sme múry okolo miest).
Písmenkovo už rok visí nad Zojkinou posteľou na nástenke. Keď som robila túto úvodnú hlásko-písmenkovú dramatizáciu, nevedela som, ako veľmi mi v budúcnosti pomôže, že sme si písmenká oživili, dali im vôľu, vlastnosti a možnosť voľby. Neskôr bolo oveľa jednoduchšie vysvetliť im pravidlá písania y/i, ako aj toho, čo sú vlastne vybrané slová a prečo má vybrané slová aj „l“, ktoré je vlastne tvrdá (a nie obojaká) spoluhláska.
Autor: tikaka
