Harmanecká jaskyňa

19. máj 2013

Po hodine sme vyšli z Harmaneckej jaskyne, kde je vraj teplota okolo 6°C a ja som bola spotená ako po 5 kilometroch behu teplým ránom. Nabudúce si beriem len tričko bez rukávov a vejár.
 

Bolo nás dokopy 14 návštevníkov. Plus sprievodca – určite milý a príjemný chlapec. Škoda, že v práci je bez života a iskry. Chápem, že ho to asi nebaví: hovoriť civilom stále to isté dookola. Škoda, že ho to nebaví.

Mám rada podzemie – jaskyne aj štôlne. Je mi tam tak dobre, že ma to niekedy až prekvapí. Deti sú na tom podobne. Hlavne Benjamín. Harmanecká jaskyňa je nádherná. V priestore tu stojí čas a plynú rozprávky. Chodby sa plnia zvukom kvapkajúcej vody. Ľudské kroky hlučne znejú medzi stenami. Je tu množstvo schodov a stovky metrov studeného, lesklého, vlhkého zábradlia. Je tu krása.

Stalaktity, stalagmity, stalagnáty, uhličitan vápenatý, oxid železitý… Zopakujeme si učivo základnej školy. Deťom poviem, že to hore sú cencúle a to dole sú stĺpiky. Ešte im stihnem porozprávať o tom, ako voda steká cez pukliny v zemi, nesie prášok, donesie ho až na cencúľ, tam ho nechá a odkvapne. Počujete, ako kvapká? Na cencúli je stále viac a viac prášku, ktorý tam stvrdne a tak rastie.  …a potom sa pohneme ďalej. Chcem toho deťom veľa ukázať: všetko majú výborne osvietené. Nestíham. Nie je čas na obdivovanie, rozprávanie sa a prezeranie. Rýchlo hore schodmi, rýchlo dole schodmi! Rýchlo cez chodbu! Šup-šup! Už zas čakajú len na nás. Prepotené tričko sa na mňa lepí. Pomáhame deťom hore schodmi, pridržiavame ich dole schodmi. Pomedzi to sa snažíme stručne odpovedať na ich otázky. Našťastie čoskoro pochopia situáciu a už sú ticho. Vidia, že nestíhame a azda aj chápu, že to nedokážeme zmeniť. A tak sa len obzeráme a občas si povieme: „Pozri!“ Potom pán sprievodca zhasne svetlo, aby sme videli, ako to v jaskyni  naozaj vyzerá. Tma. Minulý rok deti v podobnej situácii plakali. Teraz povedali: „Ešte! Mne sa to páči! A dostaneme aj čelovky?“

Harmanecká jaskyňa je ako odmena pre každého, kto sa nezľakne kopca. Vrstevnice na mape hovoria o asi 250 metroch prevýšenia od parkoviska k jaskyni. Na internete som na niekoľkých miestach našla informáciu, že je to strmý kopec, ktorý dá zabrať aj zdatnejším. Ja by som nás za zdatnejších nepovažovala, ale nebolo to nič strašné.

Cesta medzi stromami človeka príjemne naladí. Chodník lemovaný dreveným zábradlím a múrikmi z kameňa vedie prevažne bukovým lesom a v serpentínach pozvoľna stúpa. Po ceste si môžeme posedieť na lavičkách a prečítať si tabule náučného chodníka. Tucty schodov môžeme brať ako prípravu na schody v jaskyni. Z lesa vyjdeme až pri vstupe do Harmaneckej jaskyne. Na terase je niekoľko stolov s lavicami a zopár lavičiek v tieni stromu. Z terasy je vidieť Veľkú Fatru s dominantnou Krížnou.

Celkovo to hodnotím ako veľmi pekný výlet. Jediné, čo mi vadilo bola tá rýchlosť. Ja viem: Neočakáva sa, že by sa chcel niekto v jaskyni zastaviť, a rozprávať sa o nej. Neočakáva sa, že by si chcel niekto postáť a započúvať sa do jaskyne. Neočakáva sa, že niekto bude mať otázky, na ktoré výklad sprievodcu nedá odpoveď.
 

Ako vznikajú pukliny?
Ako sa dostala voda do jaskyne, keď tu nie sú mraky?
Čo jedia netopiere?
Nenarazia, keď sa tu zhasne svetlo? A prečo nie?
Žijú tu medvede?
Prečo je tu zima?
Kto urobil tieto chodby? Krtkovia?
Čo je to zemetrasenie?
Prečo sú v jazierkach peniaze?
Povedz mi, Veronka, ešte raz: ako vznikajú tie cencúle?!
 

Nemala som najmenšiu šancu dať uspokojivé odpovede na tieto legitímne a k veci otázky. Pretože by som na to potrebovala aspoň ďalšiu hodinu času a to, samozrejme, nebolo možné. Nabudúce si asi dáme pred návštevou jaskyne krátky vstupný kurz geológie a geomorfológie, aby sme mali pokryté najzákladnejšie oblasti a mali sme sa čoho chytiť.

Autor: tikaka