12. december 2015
K horskému hotelu Poľana sme šli už asi 10 krát. Vždy tou istou trasou: okolo vodopádu Bystré hore a cez Vrchdetvu dole do Skliarova. Je to vďačný okruh, pekný v každom ročnom období. Zatiaľ nikdy nesklamal. Povedali sme si, že vyskúšame inú cestu: Z Kysliniek cez sedlo Priehybina hore a cez sedlo Príslopy späť dole.
Celý výlet bol nakoniec o napínavom čakaní na rozriešenie dilemy: kto z koho.
Keď sme zaparkovali v Kyslinkách, pršalo. Vlastne sme najprv ani nezaparkovali, motor bežal a my sme sa rozhodovali, či radšej nepôjdeme domov. Pretože to bol naozajstný dážď s naozajstnými veľkými kvapkami. Napokon sme sa obliekli a vyrazili sme hore dolinou. Po necelej hodine sme stúpli dosť na to, aby sa dážď premenil na krásne, pohľadnicové sneženie. Hora nám na chvíľu dovolila mať pocit, že sme to vyhrali. Celí uveličení sme kráčali po lesnej ceste, cez husto padajúce vločky.
Pri Zálomskej sme museli zísť z cesty. Vošli sme na úzky chodníček zovretý medzi strašidelný les na jednej strane a ešte strašidelnejší les na druhej strane. Hmla ležala medzi stromami. Stúpali sme za sebou, v úzkom klzkom jarčeku vychodenom v snehu. Zo svahu nad nami trčali korene ako zahnuté stridžie prsty, naťahovali sa k chodníku. Cez biely opar sa k nebu vystierali konáre spadnutých stromov – pazúry dravého draka. Jamy pod vyvalenými pňami sa škľabili v širokej grimase. Mozaika čiernych kmeňov a zasnežených listov ukrývala poskakujúce príšery. Družne sme sa báli. Radšej som sa ani neobzerala. Vedela som, že ak rýchlo otočím hlavu, zazriem temného jazdca skôr než stačí skočiť za strom. Racionalizácia typu: Strašidlá a draci predsa neexistujú! vôbec nepomáhala. Pre istotu som sa dívala na Benjamínkov chrbát predo mnou a zamestnávala som myseľ tým, koľko mesiacov či rokov už asi nosí túto dotrhanú, ufúľanú bundu a či by nebolo vhodné kúpiť mu nejakú inú.
Chodník bol čoraz šmykľavejší a neviditeľnejší. Občas po ňom tiekla voda, občas sa prepadával do blata, alebo bol pokrytý tvrdým ľadom. Zdalo sa mi, že ideme viac dozadu, než dopredu. Zo stúpania po ľade nás boleli nohy a všetko už trvalo akosi príliš dlho. Asi sme predsa len išli viac dopredu, pretože nakoniec (konečne!) sa z hmly vynoril turistický smerovník v sedle Priehybina. Prekonali sme strašné strašidlá, utiekli sme nástrahám začarovaných čarodejníc. Boli sme opäť slobodní.
V sedle sme zastali. Obzreli sme sa. Najkrajšia chvíľa dňa. Vietor hnal mraky cez sedlo popred nás. Trhali sa o smreky a prepadávali na druhú stranu hrebeňa. Zima. Pokračovali sme po skôrkovatenom snehu popod Poľanu k horskému hotelu rovnakého mena. Les sa rozostúpil. Hneď sa ľahšie žilo a odvážnejšie kráčalo. Nikde ani živej duše. Pri hoteli Poľana sme doplnili tuky, sacharidy a tekutiny. Skôr než nám začali mrznúť ruky, pobrali sme sa ďalej.
Cesta dole prekĺzla časom. Len bolo treba pozerať sa pod nohy a nezamotať sa do konárov pod snehom. O trochu nižšie sme sa šmýkali pomedzi kríky a úplne dole sme sa zabárali do blata. Stmievalo sa. Pohľad na prvé domy Kysliniek potešil.
| Ako sa tam dostať: |
| Musíme sa dostať do obce Hrochoť pri Zvolene. Prejdeme Hrochoť a na južnom konci dediny sa držíme na Kyslinky. Vojdeme do Hrochotskej doliny, prejdeme okolo Hrochotského mlyna na ľavej strane a pokračujeme hore dolinou až do Kysliniek. V Kyslinkách cesta končí, resp. ďalej je zákaz vjazdu. Auto môžeme nechať pred budovou LS Kyslinky. |
| Prístupnosť/náročnosť/terén: |
| Okružná trasa má dĺžku 13 km, prevýšenie je asi 620 m. Dospelému človeku trvá prejdenie trasy 4 hodiny.
Z Kysliniek začíname po modrej značke. Prvé 3 kilometre pôjdeme po asfaltovej ceste, ktorá mierne stúpa cez les. Pri Zálomskej zabočíme prudko vpravo na žltú značku a začneme strmšie stúpať do sedla Priehybina po lesnom chodníku. V sedle stúpanie viac-menej končí. Napojíme sa na červenú smerom k hotelu Poľana (vpravo). Môžeme si predtým urobiť odbočku na Poľanu (1458 m.n.m.) po červenej vľavo. K hotelu Poľana ideme po hrebienku cez horské lúčky a nakoniec krížom cez lyžiarsky svah. Od hotela Poľana ideme po žltej smerom na sedlo Príslopy. Obídeme hotel sprava a vojdeme do lesa. Nasleduje veľmi mierne klesanie cez les, pred príchodom do sedla je strmšie. Zo sedla Príslopy pokračujeme príjemným, mierne klesajúcim terénom do Kysliniek. Celkovo sa nám okruh zdal oveľa menej zaujímavý než ten z druhej strany (zo Skleného). Ale som rada, že sme skúsili. |
| Pre deti: |
| Túra je to pre deti relatívne veľmi nudná. My sme mali ako hlavnú atrakciu sneh. Keby tam nebol sneh, asi by sme museli počúvať rozsiahle sťažovanie sa a reptanie zo strany nášho potomstva. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
