14. august 2012

-„Veronka, ja som…Aha, psík! …ja som ti chcel…Aha, slivky! Aha, studňa! …Aha, plot! …ja som ti chcel niečo… Aha, drôt! Aha, aha, marhule! …ja som ti chcel niečo povedať, Veronka!!!“

-„Áno? A čo?“

-„Aha, tráva! Aha, pavučina! Ja som ti chcel…Aha, slniečko už vyšlo! Aha, vtáčik tam letel!…ja som ti chcel… Aha, pozri Veronka! Značka! Aha, kopa! Aha, zasa vtáčik! …a už sme teraz na výlete, Veronka?“

Kráčali sme po ceste cez tichú Šiatorskú Bukovinku a potom ďalej po zelenej smerom k hradu Šomoška. Zatiaľ čo Zoja disciplinovane, na povel zaspala v šatke, Samkovi sa ústa nezavreli. Nakoniec stíchol a keď už som si myslela, že zaspal tiež, zahlásil: „Aha, závora! Pozri, Veronka – závora!“ To už sme boli skoro pri Šimonovej veži, pri vstupe na Náučné chodníky Šomoška a Kameňolom Mačacia.

Náučný chodník Šomoška

Vstupný areál je pekne upravený. Okrem parkoviska sa tam nachádza kryté posedenie, niekoľko lavíc so stolmi pod stromami, ohnisko,  malé detské ihrisko, malé futbalové ihrisko a zazreli sme tam aj mobilné WC.  O 8mej ráno tam ešte nebol nik. Keď je Šimonova veža otvorená, vraj sa tam dá kúpiť občerstvenie, platí sa tam parkovné a vstupné. Deti sa chvíľu pohojdali a vykročili sme ďalej. Bola celkom zima a chceli sme sa čo najskôr zahriať.

Jazierka

Náučný chodník Šomoška začína pri už spomínanej Šimonovej veži (spolu s NCH Kameňolom Mačacia, ktorý sa po chvíli oddeľuje) a pokračuje ďalej po zelenej, okolo umelo vytvorených jazierok, upraveného prameňa Krúdy, cez niekoľko drevených mostíkov a kamenných schodov. Ako sme sa blížili k zrúcanine, chodník bol čoraz strmší a skalnatejší. Deti už boli celkom nervózne – od rána nejedli, no nechceli sme sa v tej zime zastavovať v tieni, v lese. Našťastie prišlo rozptýlenie v podobe kamenného mora a notoricky známeho kamenného vodopádu. To nám pomohlo dostať deti až tesne pod zrúcaninu.
 

Konečne v mori!

Ideme jesť! Alebo…?

Na Šomoške som bola niekedy pred 15-17 rokmi. Pamätala som si, že to bolo fajn – celkom príjemná prechádzka a aj hrad nebol najhorší. Teraz neviem, či ho tak veľmi zrekonštruovali, upravili a sprístupnili, alebo som len vtedy nedokázala vidieť a oceniť čo som videla. Snáď je to tá druhá možnosť.

Oblúky Šomošky

Detičky sa rozbehli skúmať schody, okná, chodby, múry… Zoja si dala záležať, aby Samkovi všetko poukazovala, aby mu nič neušlo: „Pozri, Beny! Vidíš, Beny? Sem teraz poď! No poď! Aha, Beny! Dávaj pozor! Nespadni do diery! Musíš opatrne… Vidíš tam cez okno? Vidíš? Poď, tu sa postavíme a Mirko nás odfotí!“ Začala som byť hladná a okrem toho som pod vežou objavila lavice so stolmi. Pripomenula som deťom jedlý obsah našich ruksakov a tie sa nenechali prosiť. Vybehli po schodoch k lavičkám, zošrotovali svoj prídel a mohli sme pokračovať v prehliadke.
 

Do zahraničia!

Z hradu sme zbehli na maďarskú stranu. Zdalo sa mi, že je tam teplejšie ako na Slovensku. Asi to bolo tým, že sme celé ráno išli v lese. Schádzali sme od hradu dole kopcom a občas sme sa obzreli. Hrad je z tejto strany veľmi fotogenický.  Dole v dedine, pri smerovníku, sa nám jeden veľmi milý a ochotný pán snažil vysvetliť, že nám bude lepšie, ak pôjdeme po ceste – je to kratšie a pohodlnejšie. My sme mu zas hovorili, že radšej pôjdeme pekne po značke, cez les. Zaujímavé na tejto konverzácií bolo, že my nevieme po maďarsky a on nevedel po slovensky. Čiže možno ten rozhovor bol o niečom úplne inom.
 

Šomoška z Maďarska

Napojili sme sa teda opäť na zelenú značku  v smere na obec  Somoskőújfalu a pokračovali von z dediny na poľnú cestu. Okolo cesty rástli černice a to držalo deti v dobrej nálade.  Zelená značka ide súbežne s červenou značkou a žltou cyklotrasou. V Maďarsku (neviem či všade, ale na tejto trase určite) značia trochu inak ako u nás – nemaľujú vždy všetky značky naraz. Tak sa stane, že niekedy je namaľovaná len červená, potom len červená s cyklotrasou a o kus ďalej zas len zelená. Netreba sa preľaknúť . Keď sa nejaká značka oddeľuje od ostatných, veľmi výrazne to označia.

Určite sa nestratíme

Ihrisko

Kráčali sme po zelenej, cez lúky a riedky les, občas sme otrhali černice a čakali sme, kam nás chodník dovedie. Odrazu sa pri ceste zjavila chatka so záhradkou a potom ďalšia a ďalšia. Celkom ma to prekvapilo, aj keď – prečo by tam nemala byť chatová oblasť, všakže? Išli sme ďalej a prišlo ďalšie prekvapenie: detské ihrisko.  Okolo len les, zopár domčekov, za cestou pekný park s jazierkom a k tomu  ihrisko väčšie ako u nás na sídlisku. Doma som pozrela na mape: bola to obec alebo osada Fresztevény. Deti sa pohrali, pohojdali a šlo sa ďalej. Prešli sme cez cestu, okolo jazierka a parku a opäť sme vošli do lesa.

Hodnú chvíľu sme kráčali celkom nezaujímavým lesom, deťom už bolo dlho a začali hlásiť, že je čas obeda.  V lese sa sadnúť nedalo – všade boli suché hrudy drobivej hliny alebo konáre. Konečne sme vyšli na otvorené priestranstvo, ktoré vzniklo pravdepodobne výrubom a zložili sme sa. Mraky sa zbierali a Zoja-meteorologička nás začala presviedčať, že dnes určite bude pršať. My sme ju, poučení včerajšou predpoveďou počasia, upokojovali, že dnes určite pršať nebude. Zoja  vedela svoje, ale nehádala sa s nami.

Tunel uprostred lesa

Asi 10 minút od miesta  kde sme obedovali , úzkym chodníčkom strmo dole, je starý, už dávno nepoužívaný železničný tunel. Koľajnice tam už nie sú, ale ešte sa dajú rozpoznať zvyšky násypu. Tunelom vedie cyklistická trasa a je v pohode priechodný aj pre peších. Nemali sme so sebou žiadnu baterku a svetlo mobilu bolo nedostatočné a tak sme si ho prešli v úplnej tme. Blízko pri vchodoch je ako-tak vidieť pod nohy, ale v strede je naozaj totálna tma. Myslela som si, že sa naše detičky budú báť, ale kdeže! Chytili ma za ruku, zahúkali si ako vláčik a išlo sa. Cestou cez tunel sme si rozprávali, ako tadeto kedysi dávno chodil vlak a vozil kamene z kameňolomu do dediny. V dedine z nich vyrobili obkladačky a dlaždice na chodník. Veľmi sa im to páčilo…a mne tiež.
 

Tunel

Zelená značka prechádza okolo tunela, nie cez neho. To znamená, že kto ide tam ,musí ísť aj späť. Rozlúčili sme sa s tunelom a pokračovali sme ďalej po násype. Nemali sme mapu, ale tušili sme, že Somoskőújfalu už nebude ďaleko.

Zojkine predpovede sa naplnili a začalo popŕchať. Zobrali sme deti na ruky a zrýchlili sme krok. Po ceste sme ešte otrhali zopár černíc a o chvíľu sme boli v dedine. Zbehli sme dole k hlavnej ceste, k vlakovej stanici. Zatiaľ čo Mirko bežal 3 kilometre do Šiatorskej Bukovinky po auto, sadli sme si so Zojkou a Benjamínkom  pod strechu na stanicu a zjedli posledné zásoby z ruksaku.  Mali sme šťastie – práve odchádzal vlak a tak deti videli ozajstného výpravcu s píšťalkou, akého už na Slovensku len tak nezažijú. Mirko prišiel práve keď sme dojedli. Čakali nás ešte dve hodiny cesty autom domov.

Autor: tikaka