27. november 2016
„Ako také obry! Aha! Vynárajú sa z hmly! Najprv ich nevidíš, a potom sa ukážu. Akoby strážili cestu. Vidíš?“
Zo Starého Majera pri Ľubietovej sme kráčali cez smotanovú hmlu. Topole a smreky, ako také obry, strážili cestu. Asfaltovú, postupne sa zužujúcu, neskôr už len kamienkovú. Spolu s brezami, hruškami a elektrickými stĺpmi sa dramaticky vynárali z hmly. Najprv ich nevidíš, potom sa ukážu.
Za Včelincom sme odbočili z cesty a začali sme stúpať cez les. Šlo sa dobre, v očakávaní Chaty pod Hrbom. Pri náhodných pohľadoch do lesa nás zavše obstúpilo strašidelno. Samko videl mihajúce sa tiene veľkých zvierat alebo mátoh. Vraj sú veľmi rýchle a ujdú skôr, než si ich môže obzrieť. Hmla sadala a stúpala, halila a odkrývala. Hnedočervené lístie. Čierne stromy. Zelený mach. Biele povetrie. Sivé kopce.
Chata pod Hrbom je okázalá, maľovaná stavbička v spodnej časti menšej, zvažujúcej sa lúky. Povyše chaty je turistický smerovník a pri ňom železný panáčik na večnej púti hore kameňom.
Z lúky sme sa pobrali k Hrbu. Vkročili sme do hory. Vkročili sme do čarov a možno do sna. Vkročili sme do tajomstva. Tajomstvo je dobre ukryté v lese, ktorý vyzerá ako hocktorý iný les, no veci sa majú v skutočnosti celkom inak. Keď sme tak liezli hore cez kamene, obchádzali skalnú stenu, prekračovali padnuté stromy a prechádzali pomedzi smriečky, bolo to ako keby sme sa ocitli v jednom z tých prírodopisných filmov o pralesoch v ďalekých krajinách. Pod nohami sa striedal šuchot lístia s pukotaním práchnivého dreva, mäkký kvitnúci mach s kamenistým chodníkom. Strašidelno sa premenilo v magicko. Tiesnivosť vystriedalo upokojenie. Zdalo sa mi, že nerušíme.
Z Hrbu sme v roztrhaných chumľoch hmly zazreli chatu na lúke. Biele kúdole sa akoby zázrakom držali pár sto metrov od budovy. Zvyšok krajiny, až na niekoľko kopcov, ležal utopený v oblaku. Po ceste na Vepor sme sa stretli s veľkým stádom laní. Stála som s Benjamínkom ukrytá za konárom, ktorý sa takmer dotýkal zeme. Zvieratá si nás najprv nevšimli, potom nás začuli. Boli sme tíško a len pomaly sme sa pohybovali smerom k nim. Upokojili sa, dokonca na chvíľu zastali. Pozerali našim smerom, aj keď nás sotva mohli vidieť a potom pokračovali za ostatnými, ktoré sa medzičasom stratili v húštine.
Kráčali sme po hrebeni smerom k Veporu. Okolo nás divočina. Les. Taký, aký by mal byť všade. Divoký, plný a živý. Z umierajúceho vyrastalo nové, staré sa skláňalo nad mladým. Príroda si tu hľadala a nachádzala svoje cesty a spôsoby. Zásah človeka minimálny. Ako spadlo, tak tlelo. Ako vyrástlo, tak sa zelenelo. Lišajníky, ihličie, machy a lístie, konáre a kôra, hlina, voda a kamene spolu vypĺňali priestor, opierali sa o seba a dávali si silu.
Na Vepor sme takmer nedošli. Na Zojku padla únava a odrazu nechcela ísť ďalej. Sľúbili sme si, že pôjdeme ešte 5 minút a ak dovtedy nedôjdeme na vrchol, otočíme sa a pôjdeme späť. A veruže za necelé štyri minúty bolo jasné, že tá vyvýšeninka pred nami je cieľ našej dnešnej cesty. Na Vepore sme si sadli. Najedli sme sa. A rýchlo sme sa zberali vstávať, pretože bola zima a sedieť sa dlho nedalo.
Cesta späť ubiehala ako po vetre. Pri Včelinci hmla konečne ustúpila. Na lúkach popri ceste sme videli zopár koní, ktoré tam asi boli aj ráno, len sme ich pre hmlu nevideli. Kým sme došli k Starému Majeru, objavil sa na nebi kus modrej oblohy.
Ako dobre, že sme sem šli! Keby som bola vedela, čo skrýva Ľubietovský Vepor, boli by sme sem zavítali už dávno. Ale možno je to takto lepšie. Možno sme sem prišli v správny čas. Lebo všetko má svoj čas.
| Ako sa tam dostať: |
| V Banskej Bystrici odbočíme na Brezno. Prejdeme okolo Slovenskej Ľupče a o 4 či 5 kilometrov odbočíme vpravo na Ľubietovú a Strelníky. V centre Ľubietovej sa napojíme na modrú turistickú značku, ktorá nás povedie ďalej po asfaltovej ceste až na Starý Majer. Tu je možné nechať auto a pokračovať ďalej pešo. Ak si chcete trasu ešte viac skrátiť, môžete pokračovať autom až k farme/ranču na Včelinci. |
| Prístupnosť/náročnosť/terén: |
| Trasa má dĺžku vyše 15 kilometrov, prevýšenie je asi 700m. Dospelému človeku trvá prejdenie trasy 4 hodiny a 30 minút. Ideme tou istou cestou tam aj späť.
Zo Starého Majera až po Včelinec ideme po asfaltovej ceste, stúpanie je sotva badateľné. Za Včelincom čoskoro vojdeme do lesa a začneme strmšie stúpať k Chate pod Hrbom. Stúpanie je krátke a nenáročné, postupujeme prevažne lesnými cestami. Od Chaty pod Hrbom začne stúpanie na Hrb cez kamene, skaly a popadané stromy. Pre 120 centimetrové dieťatko schodné bez väčších problémov. Potom obídeme skalu a cez niekoľko umelých schodíkov sa dostaneme na Hrb. Z Hrbu ideme po hrebeni bez výraznejšieho stúpania či klesania na Vepor. Chodník sa občas stráca vo vegetácii, ale značenie je veľmi dobré. |
| Pre deti: |
| Kone na Včelinci. Chata pod Hrbom. Lezenie cez kamene po ceste na Hrb. Výhľady. Nádherná príroda. Hrb je geografickým stredom Slovenska.
Na Hrbe hrozí pád z výšky. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
