11.máj 2013

Uhrovec je malá dedina pri Bánovciach nad Bebravou, do ktorej sa zosypalo za priehrštie zaujímavostí. A keďže je to dedina naozaj malá, niektoré dopadli na okolité kopce a strážia Uhrovec z hora.
 

Vo vynovenom centre pri krčme sme si prečítali o “Dominantách Uhrovca“: Nachádza sa tu rodný dom Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka, Uhrovský hrad, kaštieľ zo 16. storočia, Uhrovské múzeum, kostolík z 13. storočia a samozrejme Jankov vŕšok.

Na Jankov vŕšok viedli dnes naše kroky. Opustili sme na pár hodín Uhrovec a vydali sme sa po červenej značke. Nechali sme za sebou cintorín, prešli sme lúku a vošli sme do živého lesa.  Bzučal, hučal, štebotal, šumel, pískal, vŕzgal a chripel. Bystrušky, mravce a zlatohlávky sa hmýrili po zemi. Motýle a roje divných múch napĺňali vzduch. Do toho rozprávali stromy a neumlčateľné deti. Chodník viedol stále do kopca. Niekedy les prerušil priesek a nám sa ukázal Uhrovec uložený v dolinke pod nami. Potom zasa les. Onedlho sme vyšli na cestu, stočili sme sa doľava a o chvíľu sme pred sebou uvideli pamätník SNP.

Jankov vŕšok

Na Jankovom vŕšku by sa dal stráviť celý deň. Všetko závisí od toho, ako veľmi sa chce človek dívať a čo všetko chce vidieť. Keď prichádzame po ceste, prvou dominantou je rozsiahla mohyla postavená na počesť partizánom a vojakom padlým počas povstania. O kus ďalej sú zrekonštruované partizánske bunkre, obrnené vozidlá a ďalší pamätník. Smutné miesto. Okrem toho, deti určite poteší hojdačka a (pre väčšie deti určená) preliezka pred reštauráciou, a tiež koníky na boku budovy reštaurácie a hotela Partizán.

Pre našu generáciu je to pamätník pradávnej, nám nič nehovoriacej histórie. V škole sme sa naučili pár rokov, mien, naučili sme sa kto bol s kým, kto kedy vyhral a kto čo podpísal. Žiadna emocionálna zaangažovanosť. Masové strieľanie, strach, nesloboda, udávanie medzi členmi rodiny, upaľovanie ľudí zaživa, neistota, bolesť, chudoba, zbrane v rukách detí, tanky ako bežný pohľad, nedôvera – o tom nám nikto nerozprával. Zo školy nás nevzali na povinnú exkurziu aspoň do Kališťa alebo do niektorého z koncentračných táborov. Nedonútili nás pozrieť si zopár naturalistických dokumentov z obdobia vojny. Neprikázali nám prečítať si aspoň dve diela z tohto obdobia. Mali to zakázané? Nebol na to priestor či nálada? Alebo nebola odvaha? A potom sa 14-roční chlapci hrajú “na vojnu“, maskáče sú móda a keď prídeme na miesto ako je napríklad Jankov vŕšok, necítime vôbec, ale naozaj vôbec nič.

Cesta na Striebornicu

Z Jankovho vŕška sme sa chceli dosať do Striebornice. Striebornica je rekreačná oblasť v hlbokej, zalesnenej doline, na severozápad od Jankovho vŕška. Je to v podstate časť Uhrovca. Bývali tam detské letné tábory, kde sme s Mirkom chodili ako praktikanti a vedúci. Na Jankov vŕšok sa chodievalo na celotáborovú turistiku, priamo cez les po neznačenom lesnom chodníku. Aj keď sme tade naposledy išli pred možno 10 rokmi, trúfali sme si nájsť správnu cestu.

Vošli sme do lesa tam, kde sme z lesa vždy vychádzali. Šli sme chvíľu…a ohrada. Na nej tabuľa: „Zákaz vstupu! Priestor monitorovaný! Ohrozenie života!“ Tak sme to skúsili obísť. Znova ohrada a tabuľa: „Súkromný pozemok. Zákaz vstupu!“ Aha! Takže sa už asi nedá prejsť. Pýtali sme sa aj pána, čo kŕmil koníky, ale ani ten nám nevedel povedať, kade a či vôbec odtiaľ vedie chodník do Striebornice. Chvíľu sme chodili hore-dole po lese a nakoniec sme sa museli zmieriť s tým, že sa do Striebornice nedostaneme.

Našli sme cestičku na starú červenú značku a vykročili sme späť do Uhrovca. Táto červená nie je v mape, ale značenie je vo veľmi dobrom stave, neviem odhadnúť koľko rokov staré. Je kratšia ako nová červená po ktorej sme prišli nahor a vedie celý čas lesom. Ako sa na ňu dostaneme? Prejdeme okolo hotela Partizán, pohladkáme koníky, prejdeme pozdĺž ich ohrady a dostaneme sa k malému kameňolomu na pravo od cesty. Tu na ľavej strane cesty zbadáme úzky chodníček, ktorý padá strmo dole cez les, poza budovu hotela. O chvíľu uvidíme červenú značku, po ktorej budeme pokračovať až do Uhrovca.

Hoc vôkol stále zúri vietor a búrka…

V lese sa zotmelo. Všetko sa zastavilo a zatíchlo. Aj keď sme cez stromy veľa nevideli, bolo jasné, že sa blíži búrka. Zobrali sme deti na plecia a zrýchlili sme krok. Keď sme vchádzali do Uhrovca, spadli prvé kvapky. Do krčmy v centre sme dobehli za hustého lejaku. Pršalo, fúkalo a hrmelo. Stáli sme na tých 3 metroch betónu kde sa dážď nedostal a pili sme kofolu. Výbornú kofolu. Deti sa usmievali na dážď a my sme zatiaľ slušne poďakovali všetkým svätým, že sme nenašli cestu do Striebornice a nie sme teraz uprostred lesa pritúlení k sebe niekde pod kríkmi.

Ako prišlo, tak odišlo. Slnko zasvietilo na umytý svet, nasadli sme do auta a odviezli sme sa na Striebornicu. Keď už sme tu, musíme sa pozrieť, ako to tam po 10 rokoch vyzerá! Ako som už spomínala, Striebornica je rekreačná oblasť. Sú tam chaty, chatky, víkendové domy a niekoľko veľkokapacitných ubytovacích zariadení. Okrem toho sú tam jazierka plné žubrienok (neskôr žiab 🙂 ), hlboké lesy, potôčik, ohniská aj trávnaté plochy – ihriská. A veľa, veľa, veľa pletiva, ohrád a tabuliek so zákazmi. Pôsobilo to značne stiesňujúco.

Mala som pocit, že nič nesmieme a musíme dávať pozor kam stúpime, lebo by sme mohli porušiť nejaký zákon. Striebornicu som si pamätala ako miesto, kde príroda je pre všetkých, kde sa cudzie prelína so známym, temné so svetlým, osobné s verejným, tiché s ukričaným. Teraz je tam všetko sterilné, ohradené, prehradené, oddelené a zakázané. Veľmi “dospelácke“.

Tak isto nesúrodo pôsobí stav jednotlivých budov: Niektoré sú čisto nové, ešte lesklé, s neošúpaným lakom. Niektoré sú staronové, zaplátané, namaľované nekonkrétnymi odtieňmi nekonkrétnej farby. A niektoré sa rozpadávajú, majú porozbíjané okná, obité steny, medzi matracmi v ich opustených izbách hniezdia vtáky a z odkvapov im rastú stromy.

Odchádzala som veľmi šťastná z toho, že sme túto peknú dolinu stihli zažiť skôr, než sa tam všetko dostalo do takého stavu, v akom je to dnes.

Uhrovec – Jankov vŕšok a späť

Striebornica

Autor: tikaka