8. júl 2013
Vybrali sme sa na dva dni do Nízkych Tatier. Deti sa tešili týždeň dopredu a každému o tom na počkanie rozprávali. Že ideme do Tatier a budeme spať v lese v stane. Plán bol jasný: z Donovál prejsť cez Kozí chrbát do Hiadelského sedla, prespať, ráno zbehnúť do Korytnice a autobusom sa odviezť naspäť k autu v Donovaloch.
Nabalili sme si ťažké ruksaky…teda Mirko ho mal ťažký, ja som ho mala taký priemerný a deti mali taký symbolický. Ale hrdí boli, že si nesú všetko zo sebou: „…ja som veľký turista, však? Všetko si nesiem! Všetko, čo potrebujem do hôr! Tak to má byť! Aj bundu, aj šatku, aj rožok, aj vreckovky, aj krémik na pery…a čo tam ešte mám? Aha! Už viem! Aj čokoládku! Aby som mala veľa energie, keď už do takéhoto kopca vyjdem. Všetko si pekne nesiem zo sebou! …“ Vyzerali sme, ako keby sme išli rovno na prechod celými Tatrami a trošku sme sa tak aj cítili.
Keď sme vchádzali do lesa nad Donovalmi, práve svitalo. Čučoriedky sa fialoveli okolo chodníka a od úst išla para. Vo vysokej tráve sa zhýbali zberači hríbov – zahĺbení do svojej rannej roboty, neodtrhli zrak od zeme. Kráčali sme pomedzi smreky, jarabiny a lišajníky a ani sme nevedeli ako a boli sme na holiach. Ľadový vietor sa nám oprel do tvárí a začal tak celodenný boj s hrejivým horským slnkom. Zastali sme na Kečke. Zlato-zelená tráva tancovala. Naša duša tancovala. Od radosti, že sme zas tam, kde dujú vetriská, odkiaľ vidno svet, tam, kde už stromy nevládzu rásť a človek chce vládať ísť. Kam len oko dovidelo boli iba lúky, kopce a obloha.
Po úzkom chodníčku, ktorý rozdeľoval more vlniacej sa trávy sme sa pomaly približovali ku Koziemu chrbtu. V diaľke za nami sa objavili biele a červené bodky, ktoré sa časom premenili na turistov. Dobehli nás, predbehli…a o chvíľu ďalší a ďalší. Tí, čo nás predbehli prví sa už aj vracali nazad. Zojka nechápala, prečo idú späť, keď pred chvíľou išli tam. Tak načo tam potom išli, keď tam nechceli ísť? Pomýlili sa? Vtedy som si uvedomila, že my veľmi zriedkavo chodíme presne tou istou cestou tam, aj späť. Tak sa nám to páči viac, viac nás to baví.
Dnešok bol kombináciou nesprávne zapamätanej trasy (najmä moja chyba) a podcenenia (a následného precenenia) našich detí. Na Kozí chrbát sme došli o pol dvanástej. Čiže boli sme tam asi o 2 hodiny skôr, než sme predpokladali. Najedli sme sa, posedeli sme medzi lúčnymi kvetmi a pobrali sme sa ďalej. Väčšina ľudí sa na vrchu otočila a schádzala späť do Donovál.
Na ceste do Hiadelského sedla nás predbiehala len jedna rodina českých turistov. Robili preventívne poriadny protimedvedí hluk. Aspoň sme mohli mať istotu, že všetky medvede v okruhu kilometra zutekali a ďalej môžeme pokračovať bez obáv. V Hiadelskom sedle sme boli o jednej. Útulňa pod sedlom bola prázdna. Tu sme pôvodne plánovali prespať. Deti si na chvíľu ľahli na lavice v útulni a oddychovali. Ostať tu, či pokračovať do Korytnice? Ak ostaneme, čo tu budeme do večera robiť?! Mysleli sme si, že sem prídeme podvečer. Nečakali sme, že budeme takí rýchli. Rozhodli sme sa ísť do Korytnice. Však to už je len dole kopcom a to predsa zvládneme!
Smerovník v Hiadelskom sedle tvrdil, že k odbočke do Korytnice (odkiaľ ide autobus) je to už len hodina a štvrť. Však to je nič! O chvíľu sme tam! Alebo aj nie. Deti boli predsa len unavené a zbité. Cesta bola pohodlná, široká, mierne sa zvažujúca a išlo sa výborne. Nám s Mirkom sa išlo výborne. Deti toho začali mať asi v polovici plné zuby. Kto sa dal na boj, musí bojovať. Bolo jasné, že takýmto tempom nestíhame autobus späť do Donovál. Ak ho nestihneme, ďalší pôjde až večer. Mirko sa ponáhľal dopredu a my sme pomaličky išli za ním. Spievali sme si, rozprávali sme si básničky a rozprávky. Snažila som sa odpútať pozornosť oboch detí od toho, že už nevládzu. Aj tak sme šli čoraz pomalšie a pomalšie, až sa mi nakoniec zdalo, že takmer stojíme.
Konečne Korytnica! Zastali sme pri prameni. Benjamín po jednom hlte skonštatoval, že „je to fuj! To ja teda piť nebudem!“ Zojka si odvážne dala aj druhý a tretí hlt, a potom zavrela fľašu a povedala, že nechá Mirkovi. Chvíľu sme si oddýchli, poobzerali sme opustené kúpeľné mestečko a pokračovali sme po ceste smerom k hlavnej.
Mala som pocit, že pomalšie sa už ísť nedá. Benjamínko bol ticho – vedela som, že ide na záložnú baterku a vtedy nerozpráva. Zojka si občas zavzdychala, ale inak jej pusa mlela ako vždy – vedela som, že to s ňou nie je až také zlé. Nakoniec sme to dokázali a prišli sme až k autobusovej zastávke pri hlavnej ceste. Mirko tam nebol. To znamenalo, že autobus stihol, odviezol sa do Donovál a o chvíľu po nás príde autom. Usadila som deti na lavičku do autobusovej zastávky a vytiahla som im niečo na jedenie. Sotva začali jesť, prišiel Mirko s autom.
Bola som veľmi rada, že deň sa končí. Bola som veľmi rada, že aj keď sme to neodhadli, deti to zvládli. Bola som zároveň rada, že sme neostali v Hiadelskom sedle a rozhodli sme sa dokončiť celý výlet na jeden záťah. Neplánované veci a spontánne rozhodnutia prinášajú zvyčajne zážitky na ktoré sa dlho a dobre spomína.
| Ako sa tam dostať: |
| Začíname v Donovaloch. Donovaly sú horský prechod, ktorý umožňuje prejazd cez Nízke Tatry. Spája Banskú Bystricu a Ružomberok. Auto sa dá zaparkovať na veľkom parkovisku hneď pri ceste. Parkovisko je vľavo od cesty, ak ideme od Banskej Bystrice. Blízko parkoviska (asi 50 m smerom na Bystricu) je autobusová zastávka, kam nás na konci výletu dovezie autobus z Korytnice. |
| Prístupnosť / náročnosť / terén: |
| Ide o takmer vysokohorskú túru s (pre deti) veľkým stúpaním a veľkou vzdialenosťou. Môžeme si ju o necelé 2 km skrátiť tak, že sa autom odvezieme až do Polianky. Potom sa ale bude musieť niekto obetovať a od autobusu dobehnúť po auto ( v našom prípade sa obetoval – ako vždy – Mirko). Celá trasa má 16,5 km. Celkové stúpanie:600m, celkové klesanie 850m. Začíname v Donovaloch a sledujeme červenú turistickú značku. Až do Polianky ideme po asfaltovej ceste. Potom začneme stúpať lesom, ktorý občas prerušia čistinky. Po čase vyjdeme z lesa na hole. Po holiach pokračujeme až na Kozí chrbát. Klesanie z Kozieho chrbta je podľa mňa najťažšia časť výletu: je strmé, nepríjemné a zdá sa byť nekončiace. Tu bolo nevyhnutné deti neustále pridŕžať a pomáhať im. Prudké klesanie končí v Hiadelskom sedle, kde sa nachádza útulňa a prameň s pitnou vodou. Tu opustíme červenú značku, stočíme sa vľavo a pokračujeme po modrej turistickej značke do Korytnice. Ideme po širokej lesnej ceste a pomaly klesáme ku Korytnici. V Korytnici sa lesná cesta zmení na asfaltku, po ktorej prídeme až k hlavnej ceste, k autobusovej zastávke. Autobus chodí aj priamo do Korytnice, ale to len niekoľko krát denne. Ak autobus pri hlavnej ceste nestihneme, musíme si pomôcť stopovaním, alebo si to do Donovál prejsť 5 km po ceste (Neodporúčame! Krajnica je takmer žiadna a autá tu chodia šialene rýchlo!). |
| Pre deti: |
| Ako som už spomínala, je to dlhý a relatívne náročný pochod. Všetko závisí od vytrvalosti, nadšenia a vôle detí a od schopnosti rodičov motivovať ich. Je to nádherná, rôznorodá túra a ak vyjde počasie (tak ako vyšlo nám), je to dokonalá krása… |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
