24.júl 2012
Ráno bolo len 6°C aj keď bol koniec júla. Tak to už v horských dolinách býva. Vykročili sme rezko po ceste, aby sme sa zahriali. Deti v šatkách striedavo pospávali a sledovali okolie. „Už ma vypustíš?“ nezabudol sa Benjamín opýtať vždy, keď som sa na chvíľu zastavila. „Nie, nie chlapček. Až tak o hodinku,“ podelila som sa s ním o informáciu, ktorá pre neho asi nemala veľký význam a išlo sa ďalej. Konečne sme prešli rúbanisko aj les a ocitli sme sa na lúke, zlatej od vychádzajúceho slnka. Zakvitnutú lúku ako vojaci strážili bodliaky roztrúsené po stráni. Kúsok poniže útulne pod Chyžkami sa nám otvoril pohľad na dve stáda ovečiek. Práve ich vypúšťali z košiara a hnali priamo k nám. Deti už celkom zobudené rozoberali, či nás ovečky zožerú a či prídu za nami. Nestihli sme to zistiť– ponáhľali sme sa do sedla Chyžky a potom ešte o kus ďalej, kde by sme deti mohli zložiť. Už mi celkom dochádzali sily a tešila som sa, že ďalej ponesiem už len svoj ruksak.
Pod Chyžkami
Ešte sme sa ani poriadne nezložili a už nás dobehli ovečky. Na ich čele kráčal ujko a popri ňom krivkal pes. Ujko už z diaľky na nás kričal:
„Máte foťák?!“
„Máme.“
„Jáááj! No to už nič! Ale to by ste sa nasmiali,“ hovoril ujko a ja som stále nevedela, o čom je reč. Ale on pokračoval: „No to vám pozerám a to zajac! V strede stáda sa pásol! Som najprv nevedel, čo to je a tak pozerám, pozerám a to normálne zajac! To som ešte nevidel!“ zasmial sa, „Ale potom pes zavracal, tak ušiel…“
Ujko bol očividne nastavený na priateľský rozhovor a tak sme sa opýtali: „A čo, medvede tu máte?“
„Aaale! Medvede ani nie. Aj keď chodí tu jedna (medvedica) s tromi (mláďatami). Ale to vlci! Včera sme dvoch odháňali! Až ku stádam prišli! Ale toto je dobrý pes,“ kývol hlavou k psíkovi, ktorý sa zložil pri jeho nohách, „Ten všetko zacíti. Aj turisti keď idú, tak ich hlási skôr ako sa objavia.“
„Čo sa mu stalo? ..že kríva,“ vyzvedáme sa.
„Vlčiak ho dohrýzol,“ odpovedal ujko vecne.
„A spraví sa mu to?“ pýtame sa ďalej.
„Jooj, to nie. To už nie. On má prehryznutú šľachu. To už mu ostane. On má už 10 rokov. Ale je to dobrý pes.“
„Hmm.. A maliny vám tu rastú?“
„Maliny nie, ale minule som hentam v smrečine našiel 63 modrákov,“ ujkovi sa rozžiarila tvár.
„Čo s nimi robíte? Sušíte, či do polievky?“
„Suším, suším. Však to sú dobré hríby…modráky. Poznáte, nie?“
„Poznáme,“ pritakali sme, „A koľkokrát denne dojíte?“
„My nedojíme. My nie. To sú mladé. Mladé veru…“ a obzrel sa po ovečkách, čo sa zatiaľ poslušne pásli za ním. „Však sa s nimi odfoťte…aj s detičkami. Počkajte, ja vám ich zavrátim, lebo oni sa už hen inou cestou vybrali,“ povedal ujko, rázne vykročil poza smreky a poslal psíka, nech nám ich nadženie. Ovečky, plaché stvorenia, však pred nami utekali a nedovolili nám priblížiť sa. Ujko ešte spoza kríkov zavolal niečo na pozdrav a už ho nebolo.
Na holiach
Najedli sme sa, napili, a hajde po hrebeni smerom na Krížnu! Časť hrebeňa od Chyžiek po Krížnu je veľmi vďačná. Žiadne strmé kopce, žiadne nebezpečné miesta, dobre vychodená cesta. Okrem obchádzky skalnatého Suchého vrchu je to túra pre každého. Deti pobehovali, ovoniavali materinu dúšku, prehrabávali sa v krtincoch, skúmali chrobáčiky, skackali po kameňoch. Stretli sme zopár ľudí, čo prespali na hrebeni a potom sme zas kráčali sami. Krížna sa pomaly ale isto približovala a okolo druhej poobede sme sa prepracovali až na jej vrchol. Zjedli sme zaslúžené čokoládové koláče od babky a uviazali sme si deti do šatiek. Zojka zaspala takmer hneď, ale Benjamín sa rozhodol, že mi ešte zaspieva. Keď si šťastný, Anička dušička, Beskyde beskyde, Are you sleeping, Páslo dievča pávy… Spieval jednu pesničku za druhou, pekne do kroku. Spieval čoraz tichšie a tichšie až nakoniec zaspal aj on.
Po riečke..
Cesta dole je vcelku náročná, ale veľmi, veľmi pekná. V Rybovskom sedle sme sa napojili na zelenú. Tá nás viedla okolo výdatného prameňa do úzkej hlbokej doliny. Kráčali sme po chodníčku, občas sme prekročili potok, ktorý sa prebíjal cez kamene, až sa v nich nakoniec stratil. Z oboch strán nás zvierali vysoké trávnaté svahy Fatry. Pohodlnú cestičku vystriedalo malinčie, žihľava a bodliaky vysoké ako ja. Chodník sa miestami strácal v hustej zeleni. Ale dalo sa prejsť. Deti spali. Nakoniec sme sa dostali k riečke Revúca. Po minuloročnej dobrej skúsenosti sme sa rozhodli pokračovať dole korytom po rieke a nie po značke, ktorá viedla ponad rieku. Avšak na rozdiel od minulého roka bolo tento rok oveľa viac vody a cesta po rieke bola niekedy riadny adrenalín. Museli sme sa oveľa viac sústrediť a oveľa častejšie riskovať, čo určite nebolo najmúdrejšie. Deti sa už zobudili, sedeli v šatke a pekne spolupracovali, poslúchali na slovo a s božskou trpezlivosťou čakali kým dôjdeme do cieľa. Napokon sa od koryta odpojila cesta, ktorá pokračovala popri riečke. Cesta nás doviedla až k miestu, kde sa k nej zprava pripájala zelená značka. Práve po nej schádzalo niekoľko turistov, ktorí skonštatovali, že chodník je neudržiavaný, je na ňom veľa blata a žihľavy, a že sme možno mali lepšiu cestu ako oni. Ďalej nás čakala už len asfaltová cesta až do Revúc.
| Ako sa tam dostať: |
| Autom sa dostaneme do Vyšnej Revúcej k autobusovej zastávke, kde zaparkujeme. Tam začínajú dve žlté a jedna zelená značka. |
| Prístupnosť / náročnosť / terén: |
| Hore pôjdeme najprv po žltej smerom na Chyžky (Kýšky) – celkové prevýšenie okolo 600m, čas: 2hodiny. Polovica cesty vedie po asfaltke. Druhá polovica ide strmým kopcom cez vyklčovaný les, neskôr lesom a nakoniec lúkami až do sedla. Orientačne nenáročné (okrem rúbaniska, tam treba dať pozor). V sedle Chyžky sa napojíme na červenú smerom na Ostredok / Krížnu a pokračujeme až po vrchol Krížnej – celkové prevýšenie okolo 400m, čas: 2hodiny. Z Chyžiek až po Krížnu sa ide po trávnatých holiach po dobre vychodenom chodníku. Ťažší terén je pri obchádzke Suchého vrchu. Zostupujeme po červenej smerom na Rybovské s./ S. Veľký Šturec, v Rybovskom sedle prejdeme na zelenú smerom na Hajabačku / Vyšnú Revúcu. Celkové klesanie: okolo 900m, čas: 2h 20 min. Po veľmi strmom zostupe do Rybovského sedla sa musíme dostať okolo košiara a maringotky (obchádzame z ľavej strany) na cestu, ktorou ako keby sme sa vracali späť. Netreba sa nechať pomýliť. Cesta nás po necelých 100 metroch dovedie k prameňu (alebo len rúre trčiacej z kameňov, ak je sucho) a odtiaľ už sú viditeľné zelené značky. Pri zostupe je potrebná opatrnosť – šikmé chodníky, zosúvajúca sa hlina, predieranie sa vegetáciou. Posledná časť zelenej vedie po asfaltke, okolo Hajabačky až do V. Revúcej. |
| Pre deti: |
| No…Táto trasa určite nie je vhodná pre batoliatka a predškolákov, ak ich rodičia nie sú ochotní aspoň polovicu cesty niesť. Prevýšenie je veľké, úvodné stúpanie skutočne strmé, zostup je miestami nepríjemný až nebezpečný. Ak sa však dieťa vynesie aj znesie, samotná hrebeňovka po holiach je pre neho zážitok. Záleží od rodičov… |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
