Krížna (1574 m.n.m.) – okruh z Tureckej

 15. september 2011

Občas dostane človek chuť skúsiť niečo, čo sa mu zdá na prvý pohľad nemožné. Na druhý pohľad je to síce možné, ale znie to trošku šialene. A keď sa na to pozrie po tretí krát, mykne plecom a povie si: prečo nie? Idem na to! Stále je to však celkom vzrušujúce…ako vždy, keď niečo robíme prvý krát. My sme v polovici septembra dostali chuť ísť do Veľkej Fatry, prvý krát s deťmi. Tak sme išli a čakali sme, čo na to povedia naši potomkovia.

Naši potomkovia nepovedali nič. Mladší toho vtedy ešte veľa nenakecal a staršia bola ešte v tej úžasnej (a vtedy nedocenenej ) fáze, kedy jej stačilo povedať dve tri vety a pár slov k tomu. V Tureckej sme ich vysadili z auta do studeného rána a poďme hore do kopca! Išli, išli a už som aj začala rozmýšľať, kedy im dôjde, že je to celkom strmý kopec a zastavia sa. Zastavili sa až na Salaškách. Zbalili sme ich do šatky a vyniesli ich hore popri vleku na Líšku. Ťažko sa kráčalo, to musím uznať – ruksak z jednej strany tela, dieťa z druhej strany tela, kopec strmý ako strecha v podhorskej dedine. V polceste na nás niečo zamumlalo z krovia. Hneď sme nohami rýchlejšie prepletali – len nech už sme nad pásmom lesa kde uvidíme doďaleka a nebudeme sa musieť báť že zakopneme o nejakého medveďa.

  Jesenné ráno nad Salaškami

Pod Líškou sme zložili deti a ostali sme ticho sedieť. Detičky boli ticho, pretože mali plné ústa rožku, a my pretože sme chytali dych. A okrem toho: takú krásu som už dávno nevidela! Po jedle sme zobrali deti za ruku a vydali sme sa po hrebeni smerom na Krížnu. Zdalo sa mi, že sa kĺžeme. Kdesi vnútri som bola pripravená na nejaký zádrhel, ale ten nechcel prísť. Septembrové slnko sa škerilo, ľadový vietor smelo ohýbal hnedú trávu, deti kráčali a džavotali, havrany krákali, kamene sa beleli a cesta nás viedla tam, kam sme chceli ísť. Nič nenarúšalo pohodu a pokoj.

 Zoja na Krížnej

Na Krížnej bolo zopár ľudí, vyhrievali sa na slnku v závetrí. Chvíľu sme ostali aj my, a potom sme sa pobrali ďalej, ku Kráľovej studni. Názov Kráľova studňa sa deťom páčil. Rozdebatovali sme si, čo je studňa, kto je kráľ, že vlastne táto studňa je prameň a čo je to ten prameň. Celkom náročná téma pre niekoho, kto tvorí 3-4 slovné vety.

Vietor zosilnel. Pridali sme do kroku. Začali sme stretávať aj iných ľudí – predsa len už sa chýlilo k obedu. Deti sa zabávali tým, že každého zdravili a čakali na (rôznorodé a vskutku celkom zábavné) reakcie. Nakoniec sme došli ku Kráľovej studni a každý dostal do ruky niečo na jedenie. Na moje prekvapenie deti nepadli na zem, aby si v pokoji zjedli obed. Kdeže! Lietali okolo a hádzali sa so smiechom do vysokej trávy, ako keby za sebou nemali tri hodiny pochodu oproti studenému vetru.

 Kráčame od Krížnej (za nami) ku Kráľovej Studni

Po obede sme si ich znova zbalili do šatiek a začali sme zostup späť do Tureckej po zelenej značke cez Úplaz a Ramžinú. Krpce spali skoro celú cestu. Len poslednú časť, ktorá vedie cez les sa rozprávali s imaginárnym medveďom, volali ho k sebe a sľubovali mu rožok, jabĺčka a babkin koláč. Presviedčali nás, že ho máme ísť pohľadať, prípadne zobudiť, pretože oni ho chcú vidieť. Žiadosť sa zamietla, no to ich nijako neodradilo od ďalších rozhovorov s neviditeľným mackom.

Slnko už zapadalo, keď sme došli k autu. Domov sme dorazili za šera. Boli sme takí unavení a takí spokojní, že sme si sľúbili, že si to zopakujeme. Toto bol najkrajší deň v horách v mojom dovtedajšom živote. Pochopila som, že deti a ich pohľad na svet mi ukážu nový rozmer, otvoria dvere, o ktorých som ani netušila. Nikdy pred tým som si to neuvedomila tak intenzívne, ako na tomto výlete.

Autor: tikaka