20. júl 2013
Povesť o Krkavej Skale Prašnou cestou, od mesta Ružomberka, vracal sa muž domov s proviantom pre rodinu. Vo svojej kapse mal rybu, ktorou chcel počastovať svojich najbližších. Bola bieda a spestrenie by potešilo. Bol horúci deň, preto rýchlo začalo ho smädiť. Ohliadol sa a uvidel prameň. Ako si ľahol tvárou k prameňu a pil, z kapsy mu ryba vypadla. Hľadal rybu v prameni, no ryba bola klzká. Ako ju tak chytal, zamútil vodu. Prešla ho preto trpezlivosť a hneď ako nahmatal čosi mäkké vo vode, hodil to do kapsy. Prešiel azda 100 metrov a z kapsy bolo počuť: “krk, krk, …” Bola to žaba, nie ryba. Muža to zarazilo, no povedal: “Či krk, či nekrk, kúpil som ťa, tak ťa i zjeme.”
Preto odvtedy sa skala nad prameňom nazýva Krkavou skalou.
Prebraté z: www.liptov.sk/povesti/
Ráno sme prešli cez prázdny, tichý Vlkolínec. Slnko sa dvíhalo nad kopcami. Cvrčky cvŕkali v tráve. Hmyz šumel v konároch. Voda stekala vlastnou cestou. Svahy okolo Vlkolínca strmo a razantne stúpali k svojim vrcholom. Začínal sa deň. Dlhé tiene kráčali spolu s nami kamenistou cestou do sedla Pod Sidorovom. Na ľavo pred nami vytrvalo ostával jasný kus neba. Odvšadiaľ sa sťahovali sivé mraky, ktoré napokon zakryli slnko, aj celú oblohu. Len ten jeden kus na ľavo nechali modrý.
Odolávajúc studenému vetru v sedle Pod Sidorovom sme sa rozhodli, že vzhľadom na neisté počasie pôjdeme radšej len ku Krkavej skale a odtiaľ späť do Vlkolínca (pôvodným cieľom bol vrch Vtáčnik). A tak miesto neustáleho stúpania, na ktoré sme boli od rána psychicky pripravení, nasledovala pohodová prechádzka cez farebný, iskrivý les. Stále mierne dole kopcom, okolo skál a kameňov, kvetov a skalných ruží, až ku Krkavej skale.
Za tému dňa si deti zvolili medvede a vlky. Najprv sme podrobne (a niekoľko krát) rozobrali stratégiu postupu v prípade stretu s týmito plachými šelmami. Potom sme prespievali niekoľko pesničiek so slovami „vlk“ alebo „medveď“ v texte a nakoniec musel Mirko porozprávať rozprávku v ktorej vystupujú aj vlci, aj medveď. Potom sme už našťastie boli pri Krkavej skale. Nenapadali mi totiž žiadne vlčie a medvedie básničky.
Pri Krkavej skale začalo trochu pršať. Rozbehli sme sa po ceste do Vlkolínca, okolo niekoľkých studničiek a stáda ovečiek. Kým sme došli do dediny, dávno prestalo pršať a obloha sa rozjasnila. Vlkolínec bol plný ľudí, najmä rodín s malými deťmi. Vyzeralo to tam ako na deň detí, keď rozdávajú balóniky a cukríky zadarmo. Veruže, ráno to bolo krajšie, keď tam nebolo nikoho. Nezdržali sme sa dlho. Deti sa pohojdali na malom ihrisku na okraji obce a šli sme. Parkovisko, ktoré bolo ráno úplne prázdne, bolo teraz preplnené a autá stáli aj poniže, po okrajoch ciest. Rozlúčili sme sa s trávnatými stráňami okolo Vlkolínca. Snáď nás v tom huriavku počuli.
| Ako sa tam dostať: |
| Potrebujeme sa dostať do Vlkolínca. V Banskej Bystrici pôjdeme smerom na Ružomberok. Prejdeme Donovaly a pokračujeme cez Liptovskú osadu. V Jazierciach, tesne pred Ružomberkom, budeme odbočovať vľavo, na Vlkolínec. Odbočíme a ideme podľa tabúľ až do Vlkolínca. Do obce je vjazd zakázaný, auto necháme na parkovisku. |
| Prístupnosť / náročnosť / terén: |
| Od parkoviska poniže Vlkolínca ideme hore dedinou. Za obcou sa napojíme na žltú turistickú značku. Po žltej, strmo do kopca, po kamenistej ceste prídeme do sedla Pod Sidorovom. Stúpanie máme za sebou, odteraz už budeme len klesať. Zo sedla pokračujeme po zelenej značke ku Krkavej skale. To znamená, že sa vrátime asi 200 metrov späť odkiaľ sme prišli a potom sa odkloníme vľavo, do lesa. V podstate nemusíme ísť až do sedla Pod Sidorovom a potom sa vracať späť. Hneď ako uvidíme, že k žltej sa pripája zelená, odbočíme na zelenú a zájdeme do lesa. Zelená nás vedie po lesnom chodníčku až ku skale. Pod skalou je altánok, prameň a informačná tabuľa. Poniže altánku je smerovník, ktorý nás navedie späť do Vlkolínca. Stočíme sa vpravo, po širokej ceste prejdeme cez pasienky a vojdeme do obce okolo cintorína a kostola. Celá trasa má dĺžku 4,5 km. Celkové stúpanie je 200m. |
| Pre deti: |
| Nádherná príroda, ovečky, kvety, studničky, skala, … Vlkolínec: múzeum, drevené sochy, divadielko pre deti, žľaby, malé ihrisko, … |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. Aj keď…keď sme na obed prišli naspäť k autu, pri búdke na parkovisku stáli ľudia a asi si kupovali lístky, alebo platili za parkovisko. Neskúmali sme to. Neviem, ako to presne funguje. Bolo by zvláštne chcieť zaplatiť od niekoho, kto dedinou len prechádza, pretože tade vedie turistická značka. Od nás nikto nič nechcel. Keď sme tam ráno prišli, búdka bola zavretá. |
Autor: tikaka
