28. jún 2012
Najprv som sa nahnevala…
Keď sme vošli do Kvačianskej doliny, uvedomila som si, že po dlhom čase sme opäť v listnatom lese. Na ceste boli naplavené listy s blatom po raňajšom daždi, okolo cesty sa zeleneli polia lopúchov. Občas sme pomedzi konáre zazreli vysoké skaly nad nami, a častejšie než občas sme zazreli vreckovky, kusy toaletného papiera a vlhčené obrúsky všade po zemi, skoro na každom kroku. To niektorým ľuďom naozaj nevadí, že sa prechádzajú smetiskom, ktoré sami vytvorili? Je až také náročné zobrať papier, ktorým sa po vycikaní / jedení / ušpinení utrú a zahodiť ho doma do koša? Ako môže niekto, hocikto, nechať po sebe popri ceste bielu značku?!? Je to nad moje chápanie.
Zelená
…a potom som sa upokojila.
Mlyny v Oblazoch boli tiché. Zažila som ich už dvakrát pred tým a vždy tam bolo rušno a hluk. Teraz sa všetko zdalo byť spomalené, až príliš pokojné, príliš tiché. Kvačianka pomaly tiekla popod úzky most, stromy na svahoch naokolo stáli nepohnute a mraky na oblohe boli ako prilepené. Mala som tiesnivý pocit, že nás tá hlboká dolina pohlcuje a vnímavejšia Zojka čoskoro začala naliehať, aby sme šli domov.
Ale predsa tam bol nejaký život: Biele kozľa sa oddelilo od svojej rozvážnej hnedej matky a čakalo, čo mu dáme. Aj mačky sa prišli pozrieť, kto to zavítal do ich kráľovstva. Detičky sa zvieratám veľmi potešili, najmä mačkám, ktoré sa rady nechali pohladkať. Zoja sa kozy bála, ale vytrvalo tvrdila, že sa jej nebojí a volala ju k sebe, aby od nej mohla vzápätí utekať – taká farebná čiernobiela groteska.
Koleso
Samotný mlyn som si pozrela prvý krát. Deti to zaujalo, páčilo sa im, že pochopili na čo je stavidlo a páčili sa im (a aj mne) všetky tie poprepájané kolieska. Chvíľu sa pohrali v pilinách za Mlynom a zastavili sa na mostíku nad vodou. Zakliate ticho Oblazov sme opustili neskoro poobede a ponáhľali sme sa späť na parkovisko okolo pieskovcového kríža, prameňa, Jánošíkovej hlavy a Priepasti Kobyliny. Už sme sa nezastavovali, ako na ceste tam. Len sme kráčali a kráčali dole zošerievajúcim sa lesom až k autu.
| Ako sa tam dostať: |
| V Liptovskom Mikuláši odbočíme na Liptovský Trnovec. Pokračujeme po ceste na severnom brehu Liptovskej Mary, prejdeme okolo Lipt. Trnovca na Lipt. Sielnicu. Potom sledujeme odbočku na Kvačany. Kvačany sú koncová dedina. Na jej konci je platené parkovisko, ďalej je vjazd zakázaný. |
| Prístupnosť / náročnosť / terén: |
| Od parkoviska k Mlynu vedie široká lesná cesta. Trasa (po červenej tur. značke) má asi 3,5 kilometra a dospelý človek ju prejde prechádzkovým tempom za hodinu. Po daždi je cesta trochu blatistá. |
| Pre deti: |
| V Oblazoch je možná prehliadka mlynu – zvonka aj zvnútra. Veľmi milé a zaujímavé. Ešte som nevidela miesto, kde by tak pekne bolo vidieť, ako funguje vodou poháňaný mlyn. Skala, ktorá sa podobá na Jánošíkovu hlavu priniesla so sebou otázku: „Kto je Jánošík?“ a tak počuli deti po prvý krát o našom polozabudnutom národnom hrdinovi. Pozor na Priepasť Kobyliny! Vedie k nej z hlavnej cesty viacero vyšliapaných chodníčkov, ktoré zrazu skončia nad zrázom. Nie je tam žiadne zábradlie, ani upozornenia. Menšie dieťa ktoré beží dopredu a rozhodne sa chodníček preskúmať môže skončiť tragicky. (Ale inak je dole krásny pohľad, najmä ak sa slnko práve odráža od hladiny riečky na dne priepasti.) |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Parkovné pre autá: 2 eurá. Po zaplatení dostane každý návštevník mapku Kvačianskej doliny. Na mapke sú označené a popísané zaujímavosti, ktoré je možné vidieť po ceste k Mlynom v Oblazoch. |
Autor: tikaka
