4. január 2013 

Prekvapenie! To je to správne slovo! To je to slovo, ktoré najlepšie vystihuje pocit, ktorý som mala po opustení Hudobného a literárneho múzea v Banskej Bystrici. Prečo prekvapenie?

…pretože to bolo nesmierne intenzívne. Obrovské množstvo farieb, zvukov, podnetov, slov a činností striedajúcich sa v rýchlom slede. Až tak, že som si chvíľami nebola istá, či to zvládnem.

…pretože deti to zvládli.

…pretože som nečakala, že sa nám niekto bude naplno venovať. Myslela som, že budeme väčšinu času sami a budeme si udávať svoje tempo. Až keď sme boli na mieste, pochopila som, že to by nebolo možné…a že by sme z toho veľa nemali.

…pretože celé doobedie svietilo slnko, po nebi sa ponáhľali biele oblaky a ja som o tom ani netušila. Tak sme boli vtiahnutí do diania.

…pretože som už dávno nezažila ten stav úzkosti  ktorý sa dostaví, keď je niečoho príliš veľa, príliš rýchlo a príliš nahlas na príliš dlhú dobu.

…pretože som sa necítila ako v múzeu. Skôr ako vo veľkom detskom kútiku. Veľmi príjemné.

…pretože mi trvalo niekoľko dní, kým som svoje dojmy a pocity dokázala dať do slov a do viet, ktoré by ako-tak dávali zmysel.

Čo hovoril koberec v Bábkarskom salóne

Poďte ďalej a cíťte sa tu dobre! Pokojne si sadnite. Tam sú vankúše, ak chcete. Máme tu kadečo…Marionety, javajky aj maňušky Zahrajte sa! Tu môžete. Ba priam musíte! Chcete byť čert , tulák alebo drak? Alebo poľovník? Alebo žaba? Všetko sa dá. Môžete si zaspievať, zjesť Červenú Čiapočku, oslobodiť princeznú alebo zamknúť Janka do chlievika.

Môžete si prečítať rozprávku. Nože si sadnite! A počúvajte. Páči sa vám? Mne áno. Ak ešte vládzete, skúste uhádnuť, z akých rozprávok sú všetky tie bábky naokolo. Ja to viem, už som to počul veľa krát, ale radiť vám nebudem. Už musíte ísť, však? Tešilo ma! Som rád, že sa vám po mne mäkko chodilo…že sa vám na mne hebko sedelo. Dovidenia nabudúce.
 

A po mnohých schodoch…

…stále vyššie a vyššie, sme kráčali cez sýtu vôňu kníh a papiera až do podkrovia Štátnej vedeckej knižnice. Tam niekde sa ukrýva expozícia Ľudových hudobných nástrojov na Slovensku. Na knižniciach je najkrajšia ich vôňa. Predávajú ju niekde vo fľaštičkách?

Zvoňte, zvonky

Zvonili, veru zvonili…až to miestami vyzeralo ako na začiatočníckom kurze zvonárov. Zvončeky aj zvony, cinkajúce, duniace, spievajúce svoju pieseň. Lesklé, matné, tmavé, svetlé, jemné aj ťažké. Deti sa vyšantili a mne zvonilo v ušiach až do večera. Potom prišli na rad píšťalky a píšťaly, koncovky a fujara. Ďalej nás čakali rapkáče – od tých klasických malých do ruky, cez fúrikový rapkáč až po vežový rapkáč. A ešte bič, kadejaké klopkadlá, frndžadlá, paličky… Detičky mali oficiálne povolené robiť hluk, búchať, pískať, cinkať a klopkať. Dali do toho všetku svoju energiu. Dobre sa na nich pozeralo, ale lomoz robili príšerný. Pani, ktorá nás sprevádzala to brala veľmi športovo a držala sa statočne. Možno si po našom odchode zobrala na zvyšok dňa voľno, ale aj tak ju obdivujem. Dokonca nás odtiaľ nevyhodila ani potom, ako sme na Benjamína na 20 sekúnd nedávali pozor a skoro im tam pováľal vystavené fujary.
 

Keď sme vyšli von z budovy knižnice kde sa múzeum nachádza, bolo poludnie.  Došlo nám, že sme hladní, smädní a unavení. Od skorého rána sme nejedli a nepili. Vliekli sme sa krásnou, vyslnenou Bystricou k autu. Zaľahnuté v ušiach, oči nezvyknuté na toľko svetla, deti bez slova. Našťastie to bolo už len dole kopcom.

Autor: tikaka