30. december 2017
Po dlhočiznom období plnom povinností, stretnutí, úloh, pochôdzok a udalostí, po týždňoch ťahavej choroby-nechoroby ktorá sa živila našou únavou, po Vianociach, varení, pečení a jedení, po nociach 12 hodinového, hlbokého, bezsenného spánku ktorý neprinášal odpočinok…povedali sme si, že pohyb je život a ustrnutie smrť, takže sa treba začať hýbať a vykročiť, odlepiť sa z tej strašnej, zalepenej, únavnej nehybnosti. Vykročili sme do Podpoľania, do smrekových lesov, na šíre pasienky.
Mal byť mráz a bol predpoklad, že bude veľa snehu a ľadu. Predpoveď tiež hovorila o silnom vetre na horách a nízkej oblačnosti. Trochu v tranze sme to ignorovali, pretože sme si povedali, že je to jedno, však bude ako bude. Auto sme nechali v centre obce Strelníky a vybrali sme sa po zelenej značke na Ľubietovskú Bukovinu.
Mráz bol, aj vietor bol a snehu bolo tiež nadostač. Kráčali sme a kráčali, stále hore, stále ďalej od dediny, stále vyššie a vyššie, cez lesy a lúky, okolo útulní a prístreškov. Okolité kopce boli biele a modré, namočené do sivomodrých mrakov a bielej hmly. Včerajší sneh pretínali stopy myší, veveričiek, líšok a jeleňov. Pre pokoj našich detí som bola rada, že sme nevideli ani jednu medvediu stopu. Snáď mackovia spia a snáď spia dobre, aj keď je mrchavá, teplá zima.
Chôdza v snehu nás príjemne vyčerpávala a zahrievala tak akurát na to, aby sme nezamrzli v studenom vetre. Stačilo sa len na chvíľu zastaviť a hneď nám začali mrznúť nohy aj nosy. Po necelých dvoch hodinách les nadobro skončil a pred nami sa ukázal široký, plochy kopec Ľubietovskej Bukoviny. Pri takomto plochom kopci je ťažko určiť, kde presne má vrch. Značku sme striedavo strácali a nachádzali, ako sme išli intuitívne cez zasneženú stráň smerom hore, riadiac sa heslom: ak sa dá ísť ešte vyššie, asi nie sme úplne na vrchu. Nakoniec sme prišli do bodu, kde sa hlboký sneh prebáral tak, že by sme pri každom kroku zapadli vyše kolien a aj keď sme pravdepodobne ešte neboli úplne na vrchu, museli sme si povedať, že končíme a ideme naspäť.
Skromná drevená útulňa pod vrcholom nám poskytla útočisko pred vetrom, a mohli sme sa najesť bez toho, aby sme museli do seba všetko rýchlo napchať bez dýchania a rozmýšľania. Zojkine pery napriek tomu čoskoro chytili fialovú farbu s modrým lemovaním. Zbalili sme zvyšky chlebov a upaľovali sme dole lúkou, naspäť do ochranného náručia lesa, kde fúkalo predsa len o trochu menej a zima bola znesiteľnejšia.
Cesta späť bola veselá. Dobre sa šlo dole kopcom v hlbokom, mierne namrznutom snehu. Zojka si spievala a rozvíjala svoje plány o tom, ako bude z krabíc vyrábať robota. Samko si žil svoju rozprávku s palicou v jednej ruke a kusom ľadu v druhej ruke. Obom sa rozsvietili tváre a ja som sa konečne zhlboka nadýchla. Výlet nás strčil dobrým smerom. Konečne. Škoda že sme sa neodhodlali už skôr!
| Ako sa tam dostať: |
| Ľubietovská Bukovina sa nachádza v severnej časti CHKO Poľana. Vedie na ňu zelená značka zo Strelníkov pri Ľubietovej. Medzi Slovenskou Ľupčou a Brusnom odbočíme na Ľubietovú/Strelníky. Prejdeme Ľubietovú a pokračujeme až do obce Strelníky, kde môžeme zaparkovať auto pri kostole, vedľa obchodov s potravinami. |
| Prístupnosť / náročnosť / terén: |
| Trasa má necelých 14 km. Celkové prevýšenie je približne 600 m. Dospelý človek prejde trasu za 4 hodiny. Od kostola v Strelníkoch ideme po zelenej značke cez dedinu. Potom zabočíme vpravo, vyjdeme z dediny a vojdeme do lesíka. Po celý čas stúpame po lesnej ceste a lesnom chodníku, striedavo cez les a menšie či väčšie čistinky.
Za Mincou (asi v polovici výstupu) je na pravej strane pekná útulňa Hotel Partizán. O necelý kilometer ďalej je na ľavej strane chodníka ďalšia útulňa. Obe sú otvorené, voľne prístupné, suché. Nakoniec vyjdeme z lesa na lúku a po kilometri prídeme na vrch Ľubietovskej Bukoviny. |
| Pre deti: |
| Pekné výhľady. Tri útulne popri ceste. V lete pravdepodobne ovce na vrchu Bukoviny (teraz tam bol len prázdny košiar). |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
