28. september 2013
„Jééj! Aha, sneh!“ – „ To nie je sneh. To je námraza!“ Je krátko po 8 hodine ráno. Vo Vlkolínci boli 3 stupne pod nulou. Lúka pred nami je biela, ozdobená ružovými jesienkami. Vyzerá ako cukrová torta. Deti dychom roztápajú námrazu na lístkoch. Potom rukami roztápajú námrazu na lístkoch. Vraj aby im nebola taká zima. Zamrznutá tráva sa nám láme pod nohami. Zamrznuté prsty nás prestávajú poslúchať. Ešteže vychádza slnko! Premenilo biely svet na pestrofarebný. Po takom sa dobre chodí.
Pri Malinom Brde sa zastavujeme a necháme sa ohrievať slnkom a čajom. Kam sa len človek pozrie, všade sú vleky alebo nejaké chaty či hotely. Každý briežok, i ten najmenší, má svoj súkromný vlek. Aj ľudí je tu celkom dosť. A jeden pokojný pes, ktorý šiel vyvenčiť svojho pána. Pán sa zarozprával s iným pánom a pes musí trpezlivo čakať, kým skončia.
Sedíme na lavičke pri vleku a dívame sa hore – na kopec pred nami. „Tade ideme?“ – „Tade veru!“ Odpijeme si zo zázvorového čaju. „Ale to je veľký kopec!“ – „Je.“ Dopijeme čaj a vykročíme do strmej trávnatej zjazdovky smerom na Malinné. Kopec je to naozaj veľký, pripomenú mi to aj moje lýtka na druhý deň. Strmé kopce majú jednu výhodu: rýchlo a bez zbytočného naťahovania to máme za sebou. Je to lepšie ako 7 kilometrový tiahly kopec, kde nenápadne ale predsa postupne strácame sily a zdá sa nám, že sa to snáď nikdy neskončí.
Na Malinnom, pri vrchnej stanici sedačkovej lanovky, sme pred obedom. Fúka ľadový vietor a výhľad je ukážkový. Dovidíme až na Kriváň! Od hornej stanice pokračujeme po zalesnenom hrebienku ďalej, k Sedlu pod Vtáčnikom. Stretávame veľkú skupinu českých turistov a jeden veľký, čerstvý ľudský výkal aj s chuchvalcom toaletného papiera priamo na turistickom chodníku. Ako keby všade okolo nebol les!!! Ako keby sa nedalo odísť aspoň pár metrov vedľa!!!
Dole kopcom sa ide dobre. Rozprávame sa, pomaly schádzame z kopcov a tešíme sa z tohto pekného dňa. Pozeráme, či na Vtáčniku uvidíme nejaké vtáčky, ale nikde nič. V takej zime sa tým operencom ani nedivím. Pozeráme na oblohu a pozorujeme slona, myš, krokodíla a zajaca ktorí s ostatnými oblakmi utekajú po nebi k horám. Myš sa po chvíli zmení na ježa, krokodíl na veľrybu a zajac na chobotnicu. Chobotnica zakryje slnko. Lúka osivie a vzduch sa ešte viac schladí. Stočíme sa do doliny a vydáme sa späť k Vlkolíncu.
Krok, dva, tri, štyri.. “Psst! Stojte!“ Stojíme. Počúvame. Ani nedýchame. Po chvíli sa pohneme ďalej. Opatrne našľapujeme po ceste a zatajujeme dych. Krok, dva tri, štyri, päť.. „Ticho! Stojte! Ja chcem počuť!“ Opäť stojíme a počúvame. V tieni lesa je zima, aj keď je okolo poludnia a slnko svieti od rána. Máme oblečené svetre, čiapky aj rukavice. Medzi stromami poskakuje farebná jeseň. K medovožltému lístiu pridala červené muchotrávky. „Aha! Muchotrávky! … Ale tíško, aby sme počuli!!!“ Šuchoceme v lístí a obdivujeme huby. Rozprávame sa pošepky… aby sme počuli. „Počujete?!“ Ručia jelene. Ručanie sa ozýva celou dolinou. Čím hlbšie do doliny zostupujeme, tým zreteľnejšie počujeme. Krásne!
| Ako sa tam dostať: |
| Potrebujeme sa dostať do Vlkolínca. V Banskej Bystrici pôjdeme smerom na Ružomberok. Prejdeme Donovaly a pokračujeme cez Liptovskú Osadu. V Jazierciach, tesne pred Ružomberkom, budeme odbočovať vľavo, na Vlkolínec. Odbočíme a ideme podľa tabúľ až do Vlkolínca. Do obce je vjazd zakázaný, auto necháme na parkovisku pred obcou. |
| Prístupnosť / náročnosť / terén: |
| Od parkoviska poniže Vlkolínca ideme hore dedinou. Za obcou sa napojíme na žltú turistickú značku. Po žltej, strmo do kopca, po kamenistej ceste prídeme do Sedla Pod Sidorovom. Pokračujeme ďalej po žltej a o chvíľu prídeme na asfaltovú cestu. Tu sa stočíme vľavo na červenú značku a miernym kopcom vyjdeme k lyžiarskemu stredisku Malinô Brdo. Tu je značenie poslabšie, ale naozaj sa nedá stratiť: Opäť budeme odbočovať vľavo, priamo do svahu. Po pravej ruke budeme mať sedačkovú lanovku. Popri lanovke vystúpame príkrym kopcom až na Malinné – najvyšší bod tejto túry. Z Malinného pokračujeme po zalesnenom hrebienku po modrej turistickej značke smerom na Vtáčnik. Ide sa po lesnom chodníku. V Sedle pod Vtáčnikom sa napojíme na širokú lesnú cestu (zelená turistická značka), ktorá nás dovedie v podstate až do Sedla pod Sidorovom. Odtiaľ už po známej ceste zbehneme späť k Vlkolíncu. Celá trasa má asi 9 kilometrov. Celkové prevýšenie je 550 m. Dospelý človek ju prejde za 3 hodiny. |
| Pre deti: |
| Výlet na Malinné je nenáročná a vďačná túra. Ak nerátame strmý výstup z Brda popri lanovke, môžeme očakávať zaujímavý, rôznorodý a oddychový výlet. Na začiatku aj na konci ideme cez Vlkolínec, v prvej časti prechádzame lyžiarskym strediskom (pre naše deti bolo aj na jeseň veľmi atraktívne), počas výstupu na Malinné máme nádherné výhľady… My sme mali výlet obohatený o jesenný dekor, inverzné počasie, huby a ručiace jelene 🙂 . |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
My sme boli s detvákmi na Brde z opačnej strany – od Hrabova, kde sme boli viaceré rodinky na víkendovej chajde. Hore sa šlo lanovkou – späť pešo – kvôli 2-ročnému synkovi.
No tá cesta, výhľady a spoločné chvíľky – na nezaplatenie…
Váš výlet z Vlkolinca je jedna báseň- skúsim manželku nahovoriť na jarný okuk, chalanisko už bude mať skoro 4, tak sa vo vašich šľapajách pokocháme prebúdzajúcou krásou s rovnakým – psssst … :))
Tešíme sa a ďakujeme!
Nech sa vám výlet vydarí! 🙂