21. júl 2016
Rozprávanie o našom výlete na Martinské Hole by sme pokojne mohli nazvať: Ako sme takmer umorili vlastné deti na smrť. Od túry prešiel už viac než mesiac a až teraz mám chuť o nej vôbec niečo napísať. Pretože doteraz, vždy keď som si na ňu spomenula, mala som skôr výčitky svedomia kombinované s pocitom, ktorý by sme mohli znázorniť ľubovoľnou kreslenou postavičkou búchajúcou si hlavu o stenu. Vďaka nášmu mozgu, ktorý rád zabúda na zlé, si konečne môžem povedať, že to bol naozaj, naozaj pekný výlet. Všetkým sa nám páčil, prekvapil nás, potešil nás, osviežil nás…aj keď sme tak na konci dňa, rozvalení na kladách povyše Piatrovej, vôbec nevyzerali.
Trasa na mape vyzerala neškodne, údaje o kilometroch a prevýšení neboli nijako extrémne, terén bol schodný pre každého, kto vie chodiť. Deti sme dopredu psychicky pripravili, že budú musieť ísť dlho do kopca a potom zas dlho z kopca. Začali sme famóznym, raketovým štartom, keď sme popri zbieraní hríbov a polodozretých čučoriedok ešte stále stíhali prejsť jednotlivé časti stúpania z Lázkov po Vidlicu za kratší čas, než nám na to dávali časové údaje na turistických smerovníkoch. Neviem presne, ako sa nám to podarilo, ale asi bola chyba v tých smerovníkoch – až tak rýchlo sme zasa nešli.
Martinské Hole sú nádherné snáď vždy a v každom ročnom období, ale najkrajšie sú asi predsa len v zime, keď z obrovských kosodrevín trčia zo snehu len vrchné konáriky, hrebeň je pokrytý sivobielym tichom, len vietor hrá na veži vysielača. My sme v tento utešený letný deň vyšli na hrebeň práve včas na to, aby sme si aspoň prvú, kratučkú časť prešli bez kopy ľudí, ktorí sa postupne trúsili od chát pod Krížavou. Na Krížave (1451 m.n.m.) sa už formovali celkom slušné skupinky a zástupy prírody-chtivých turistov.
Deti sa hnali k prístrešku pri vrchnej stanici vleku, kde sme mali obed minulú zimu, keď sme sa tu boli lyžovať. Prístrešok bol prekvapivo prázdny, tak sme ho obsadili my. Počas jedenia deti sedeli, nebehali dookola ako zvyčajne a ja som vedela, že dnes možno konečne nastane ten deň, kedy ich budeme musieť zniesť dole. V duchu som sa na tom zasmiala a netušila som, že nebude veľa chýbať, aby sa mi moja predpoveď splnila.
Z Krížavy na Minčol vedie pôvabný chodník plný výhľadov, lemovaný takmer vysokohorskou prírodou. Samko v dobrej nálade, nadopovaný cukrami z obeda, poskakoval po chodníku, cez kamene a vodou vymleté jarky. Zojka sa držala s babkou Evou. Kráčali sme a kráčali, stretávali sme ľudí, obdivovali Malú Fatru, občas odtrhli čučoriedku. Na krátky výstup na Minčol sme použili posledné sily určené na chôdzu smerom hore. Minčol je prudko sympatický kopček s kruhovým výhľadom. Na jeho úbočiach rastú tisíce čučoriedok, ako vlastne aj po celom hrebeni Martinských Hôl. Pod Minčolom , v sedle Okopy, je pamätník SNP – delo (húfnica?) namierená na Žilinu. Deti spontánne zdramatizovali krátku scénku o tom, ako obranná jednotka spozorovala blížiacich sa nepriateľov a začala sa brániť, no čoskoro na to sa musela vysporiadať s ďalšou skupinou nepriateľov, ktorí nečakane zaútočili odzadu.
A potom prišlo na lámanie chleba: Nasledoval dlhý a ničím nerušený, prudký a neúprosný zostup. Po ani nie štvrtine si deti priznali, že už toho majú dosť. Po ani nie polovici sme museli uznať, že je to nad ich sily. Po ani nie dvoch tretinách sme dávali energiu už len do chôdze a do tichých prosieb najvyšším silám, aby sme dnes v zdraví došli až dole.
Došli sme až dole. Mirko šiel po auto a my sme sa rozvalili na obrovské klady pri ceste. Deti 20 minút sedeli a takmer nič nehovorili. Alebo možno hovorili, len som ich nepočula, pretože som striedavo zaspávala a budila sa na kikiríkanie kohúta. Potom prišiel gigantický náklaďák, ktorý mal na sebe naložený nenormálne mohutný lesný traktoro-bager. Traktoro-bager zišiel z plošiny a začal kadečo vykladať a nakladať na ten gigantický náklaďák. To sme už, samozrejme, nepospávali na drevách. Deti sa s vypleštenými očami chceli nenápadne posunúť čo najbližšie k centru diania a ja som ich veľmi nápadne držala za golier, aby nevbehli pod traktoro-bagrov pás.
Potom sme šli Mirkovi naproti, dole rozpálenou ulicou dediny. Martinské Hole stáli nad nami. Za nami. Deti povedali, že toto bolo príliš a nabudúce mám vymyslieť niečo ľahšie. Budem sa snažiť.
| Ako sa tam dostať: |
| Ak prichádzame od Turčianskych Teplíc, budeme zabáčať vľavo pred Martinom, smerom na Bystričku. V centre Bystričky začína modrá značka, ale my si môžeme ušetriť pár kilometrov po ceste a odviezť sa až na Lázky. Tu necháme auto pri autobusovej zastávke a turistickom rozcestníku. |
| Prístupnosť/náročnosť/terén: |
| Trasa má dĺžku asi 18 kilometrov, celkové prevýšenie je asi 1100 m. Dospelému človeku trvá prejdenie trasy približne 6 a pol hodiny. POZOR: Trasa nekončí tam, kde začína! Musíme využiť dve autá alebo autobus či vlak.
Pri turistickom rozcestníku v Lázkoch zamávame modrej a vydáme sa po žltej, ktorá tu začína. Prejdeme cez chatovú oblasť a čoskoro začneme stúpať strmo cez les. Les skončí spolu s prudkým stúpaním na Humiencoch. Pred nami je hôlnatý hrebeň a krásne výhľady. Pokračujeme po hrebeni na Krížavu a potom ďalej na Minčol. Z Minčola prudko klesáme cez les do obce Vrútky – Piatrová. |
| Pre deti: |
| Náročná, pre deti celodenná, krásna túra s veľkým prevýšením. V lesoch rastú hríby a na holiach sú milióny čučoriedok. Pod Minčolom, v sedle Okopy, je voľne prístupná húfnica a pozostatky po zákopoch. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
