27. jún 2012
O Medvedej štôlni v Žiarskej doline som čítala. Už ani neviem kde. Ale vraj ju pre verejnosť otvorili len tento rok (r. 2012) na jar a je to vraj záhadné miesto. Očakávala som, že tam bude toľko ľudí, že sa ani na rad nedostaneme…
Nájsť Medvediu štôlňu bolo ľahké. Zdalo sa mi, že skôr ona našla nás. Nevšedne a vskutku kreatívne upravené okolie vstupu nás doslova prinútilo zísť z cesty a ísť sa pozrieť bližšie. Ľudia žiadni. Zo štôlne vyšiel pán – pokladník aj sprievodca v jednom. Ukázalo sa, že sme jediní návštevníci, ale pán sprievodca ani okom nemrkol: žiadne minimálne počty, žiadne čakanie na to, že sa možno nazbierajú ďalší ľudia.
Takto skončia nedisciplinovaní turisti
Asi 30 metrov po vstupe do štôlne sme dostali čelovky – my aj deti. Prešli sme drevenými vrátkami, za ktorými sme sa pozdravili s prvým permoníkom. Posvietil si na nás olejovým kahancom a pustil nás dnu. Ako sme postupovali štôlňou, pán sprievodca nám rozprával, ukazoval, názorne vysvetľoval – veľmi zaujímavo a zrozumiteľne. Chodby štôlne boli vlhké, osvetlené kahancami na stenách a zvláštne voňali..ako prababkina nepoužívaná pivnica. Niektoré časti chodieb boli zatopené vodou, len s drevenými lávkami uprostred… Kde-tu na nás vykukli permoníci. Zdalo sa mi, že sme tam len 5 minút aj keď sme tam strávili vyše pol hodiny. A užila som si každú sekundu.
Bolo jasné, že pán sprievodca robí to, čo robí s láskou, že chce, že ho to baví, že mu záleží na tom, aby zaujal a nadchol tých, ktorým rozpráva. Celý jeho výklad bol spontánny a taký – ľudský. Rozprával o tom, že o tejto štôlni sa toho veľa nevie a museli dokazovať (papierovo), že vôbec existuje, aby im povolili ju sprístupniť. Nevie sa s určitosťou kedy a na koho podnet vznikla. Nevie sa na isto, čo sa ťažilo, ani kam odviezli všetku hlušinu, ktorá vznikla pri hĺbení veľkorysých chodieb. Rozprával o permoníkoch a o ich význame pre baníkov, o spôsobe akým sa odstreľovala hornina, o živote pod zemou. A veľa iného.
Strážca
Keď sme odchádzali, mala som taký zvláštne dobrý pocit, že som opäť videla niečo neobyčajné. Nie len pre nás nevšedné miesto, ale aj človeka ktorý ho vie ukázať tak, aby sme mu aspoň trošku porozumeli.
PS: Sprevádzal nás Peter Vaněk.
| Ako sa tam dostať: |
| V Liptovskom Mikuláši odbočíme na Smrečany a Žiar. Za obcou Žiar je parkovisko, ďalej nie je vjazd povolený. |
| Prístupnosť / náročnosť / terén: |
| Vstup sa nachádza 200m od plateného parkoviska na pravej strane cesty. Nedá sa prehliadnuť. Terén vnútri štôlne zvládne každý obratnejší predškolák. Kráča sa po kameňoch, po udupanej zemi alebo po skale. Výzvou môžu byť časti chodieb zatopené vodou: tu musí návštevník prejsť po drevených lávkach v strede chodby (dospelý môže udržiavať rovnováhu pridŕžaním sa o steny, malé dieťa nedočiahne). V štôlni je relatívne tma. Svetlo poskytujú len kahance a čelovky. |
| Pre deti: |
| Návšteva štôlne je zážitok nie len pre deti. Je to niečo úplne iné ako štôlne v Kremnici alebo Štiavnici. Rovnako priateľský a srdečný prístup, ale predsa len iné. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Parkovné pre autá: 3 eurá. Otváracie hodiny a cenník Základné informácie o štôlni |
Autor: tikaka
